Téma: Apoštolát / Evanjelizácia

Príklad č.207
(Zdroj: L. Lencz – B. Kudláčková, Otče náš a Desatoro ako ich nepoznáme, Nové Mesto, Bratislava 1994, s. 30. )

      Braňo je chlapec s veľmi malou dávkou pevnej vôle. Keď v internáte niečo vyparatil, obviňoval vždy iných. Samozrejme učiteľov a vychovávateľov. Takmer vôbec nepoznal pocit viny. Spočiatku ma klamal, vedela som o tom, hoci to bolo pomerne ťažké. V škole mal trojku zo správania kvôli neospravedlneným hodinám. Z internátu ho podmienečne vylúčili kvôli neospravedlneným hodinám.
      Toto všetko bol dôvod, že sme sa spolu veľa rozprávali. Požičiavala som mu knihy, pretože mal záujem o poznanie. Začal medzi nami vznikať vzťah dôvery. Bola som prekvapená, že mi začal o sebe všetko rozprávať a po klamstve už nebolo ani chýru. Často mi však bolo pri rozhovore s ním ťažko. Vedela som, že to, čo mi rozprával, ho nemôže uspokojiť.
      Raz prišiel z vychádzka až ráno, lebo sa opil. Bol to priestupok, za ktorý už po podmienke mohlo nasledovať iba vylúčenie. Na druhý deň mi všetko porozprával a potvrdil moje tušenie, že do internátu nechcel prísť opitý. Bol to okamih, keď si po prvý raz uvedomil, že niekoho sklamal a priznal si vinu. Vedela som, že toto by mohol byť začiatok, jeho však mal stihnúť práve koniec, ukončenie pobytu v internáte.
      Mala som iba veľkú dôveru a jediná som trvala na tom, že teraz nie je vhodný okamih na vylúčenie. Bolo to všetko zložité, ale podarilo sa mi to a Braňo ostal v internáte. Dnes je vlastne mojím pomocníkom a často sa ma iní vychovávatelia pýtajú, čo sa stalo s Braňom, vraj je akýsi iný. (B. Kudláčková)


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk