Téma: Apoštolát / Evanjelizácia / Matka / Výchova

Príklad č.146
(Zdroj: V. Bianco, Rodičia na slovíčko, SÚSCM, Rím 1984, s. 102. )

      Bolo často krát veru už dávno po polnoci, keď som sa vracal z duchovnej služby, ktorú som cez roky poskytoval svojim bratom a sestrám, bývajúcim často vo veľkých vzdialenostiach od domu, v ktorom som žil ako kňaz, zbavený možnosti slúžiť verejne, so svojou staručkou matkou.
      Keď som niekedy vchádzal potichu, aby som ju nezobudil, v matnom svetle, ktoré prenikalo oknom z pouličnej lampy, som ju videl sedieť na svojej posteli s ružencom v rukách.
      Niekedy ma v dome zastupovalo dievča z duchovného príbuzenstva, najmä keď starká - tak sme volali moju mamu - bola chorá a toto dievča mi rozprávalo nasledujúcu príhodu:
      Stará sedela vo svojej izbičke a modlila sa, keď prišiel na návštevu kňaz, môj spolužiak.
      Po pozdrave a privítaní začal s otázkami: „Starká, a koľko máte detí?“
       „Už len dve... Mala som šesť. Zostali mi dvaja synovia. Tento a mladší...“
       „A má aj ten mladší svoj dom?“
       „Má a teraz si stavia nový, väčší.“
       „Aj auto má?“
       „Áno, má aj auto.“
      Potom sa hosť pozrel po bytovom zariadení a po chvíľke dodal: „Môžete byť teda spokojná... Máte dobre zaopatrené deti...“ Starká akoby sa bola zamyslela a po krátko mlčaní pripomenula: „Ešte nie sú v nebi...“


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk