Autor: Mgr. Eva Voskárová
 
Téma: Vzkriesený Pán / Mária Magdaléna / Jn 20, 11-23

Meditácia

      „Ráno za tmy...“ – To bola hrozná noc a predtým hrozný deň. Ako to, že vôbec žije? Toho, koho najviac ľúbila, ktorého chcela aspoň z diaľky sledovať, slúžiť mu, uhádnuť každé jeho skryté želanie, toho už niet. Keby jej to bol niekto rozprával, neuverí. Ani teraz, keď tú hrôzu videla na vlastné oči, nechce veriť, že sa to skutočne stalo. Ona sa ho musí dotknúť, presvedčiť sa, že naozaj nežije. Rozum ju k tomu núti a presviedča ju:
      - Kto by prežil všetko to utrpenie a toľkú stratu krvi?
      - Ale On nie je obyčajný človek! Má v sebe Božiu silu! Vzkriesil naimského mládenca, Jairovu dcéru, Lazára.
      - Áno, ale seba? To je predsa nemožnosť!
      - Ale On povedal, že na tretí deň vstane z mŕtvych.
      - Blúzniš, Magdaléna! Ani Mojžiš, ani Eliáš sa nevrátili.
      - Ale On môže všetko. Moje srdce vraví, že neumrel, že žije.
      - Nežije. Sú to plané nádeje.
      - Čo Keď sa pomýlili. Snáď je v ňom iskierka života. Vezmem si ho, budem ho opatrovať, vrátim ho životu.
      - Si blázon, žena. Videla si to kopijou prerazené srdce? Či si ty Boh?
      - Nie som, to viem, ale Boh je jeho Otec a On nám rozprával aký je jeho Otec dobrý a všemocný. On môže všetko.
      - Ty si len nenapraviteľný blázon, veď keby bol chcel, tak ho zachráni.
      - Neviem prečo, ale moje srdce mi hovorí, že On žije.
      - Prečo mu viac veríš ako mne rozumu?
      - Ty si ma už sklamal.
      - A srdce?
      - Máš pravdu, aj ono. Neviem. Ale je vo mne akási istota, že žije! Ja som bola predsa mŕtva a On ma oživil. Moje srdce bolo z kameňa a ty rozum si bol v najhlbšej hladomorni. Či sa už nepamätáš? Chodila som po svete ako neživá bábka, ako stroj, ktorý ovládajú iní. Bola som mŕtva! A stačil jeden jeho pohľad. Pohľad čistý (neznečisťujúci), hlboký, prenikajúci do najväčšej tmy môjho vnútra, do tvojej hladomorne, do trezoru, v ktorom bolo ukryté moje kamenné srdce. Pamätáš sa na to svetlo, ktoré k tebe preniklo, ako si srdce pamätá na teplo, ktoré ho rozmrazilo, ako si ja pamätám na slzy ľútosti, ktoré sa premenili znova na ľudskú bytosť. Jeden pohľad – v ňom zastal čas, unikol priestor, ostala len večnosť. On a ja. Trvalo to len chvíľku – taká ochutnávka večnosti a lásky – ale bola to skutočnosť, že som sa ponorila do večnosti. Návrat bol práve tak pokojný ako ponorenie sa do jeho pohľadu. Čo je to? – kládla som si otázku. LÁSKA. Teda toto je láska. Nie to, čo som ja poznala (odrody sebectva)! Už nechcem poznať nič iné len túto lásku. Išla som za ním a On ma učil, že láska je odpúšťanie, zabúdanie na seba, pomoc druhým, odriekanie, trpezlivosť, tichosť, dôvera, nádej... Áno, nádej. Čím viac si na neho spomínam v tejto nočnej tme, tým viac svetla pribúda. Aj vonku sa už brieždi. Zdá sa rozum, že som ťa uspala. Idem za Ním.
      Ako dobre, Magdaléna, že si sa pred Pánom vyrozprávala, upokojilo ťa to. Môžeš už konať – už nie si paralyzovaná strachom a neistotou. Rozhodla si sa. Pripomínaj mi to, aby som na tvoju skúsenosť nezabúdala.
      Mária, tvoje trápenie sa neskončilo. Kameň je odvalený a Pán v hrobe nie je. Nemôžeš mu pomôcť ako si ty chcela. Čo sa stalo? Ani Peter a Ján nevedia! Bezmocnosť, plač. Čo iné zostáva? Mal rozum predsa pravdu? Čo teraz? Nahla sa do hrobu – aspoň miesto, kde ho dali chcela vidieť. Anjeli – vôbec ju to nezarazilo, nezľakla sa. Teraz už nemá z ničoho strach. Už jej nič nemôžu vziať – nemá nič, keď nemá Pána. Aká úžasná chudoba! Blahoslavení chudobní, lebo ich je Božie kráľovstvo. A chudoba bola odmenená.
      „Vzali mi Pána – neviem, kde ho dali.“
      „Mária.“
      „Rabúni“ – a už sa vrhla k jeho nohám. Myslela si, že už nežije, ale tentokrát tá večnosť je definitívna. Pokoj, láska, svetlo ju zahalili svojím závojom.
      - Je tu a ja s Ním. Nič iné mi netreba, keby to naozaj trvalo večne.
      - Nie, Mária, mám pre teba úlohu: Buď apoštolkou apoštolom. Oznám im radosť, že žijem, že sa stretneme. A hovor to každému. To bude prejavom tvojej lásky ku mne.
      - Neuveria mi – som len žena.
      - Z toho si nič nerob, len hovor. O ostatné sa postará Svätý Duch.

      IŠLA!

      Mária, prežila som s tebou túto noc i ráno. Nevidela som Pána, ale videla som teba, tvoju tvár ako sa menila a tvoje konanie. Si skutočná žena. Si mi blízka, pomáhaj mi, prosím, hľadať Pána, dôverovať mu a poslúchať ho. Amen.

      Inšpirácie: Jn 20, 11-18
      Kartotéka: Jn 20


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk