3.apríl 2020

     MENU

Úvod
YouTube
Facebook
Podcast
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     NA ZAMYSLENIE

    „Život len s rozumom je púšť; život len s vôľou sú kasárne; život len s citom je bažina. Iba zo všetkých troch je život plnou krásou.”

~PAVOL STRAUSS~

20.06.2003 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť2215 reakcie0
(Share 657 0)


Téma: Smrť / Večnosť / Život

Myšlienky... 269/2002

      Novembrové zamyslenie - Život sa im neodníma, iba mení

      Pred časom bol v televízii uvádzaný seriál Najmladší z rodu Hamrovcov. Zachovalo sa o ňom toto rozprávanie:
      Keď sa natáčal pohreb mladej matky Hamrovej, ktorá sa hlboko vpísala svojou osobnou materinskou láskou do sŕdc divákov, stála sa táto príhoda.
      Rekvizitári obstarali náhrobok a na neho príslušný nápis: Tu odpočíva ... Scéna sa natočila, druhý deň bol zhon so sťahovaním, a tak sa na náhrobok zabudlo. Po ôsmich rokoch na Dušičky prišiel náhodou kameraman tohto seriálu a na svoje veľké prekvapenie spozoroval, že hrob neexistujúcej matky Hamrovej je udržiavaný, plný kvetov a rozsvietených sviečok. Ľudia vedeli, že hrob je prázdny, ale túžba spomínať na osobu, ktorú si z televízneho seriálu obľúbili, bola silnejšia.
      Je to zaujímavý príbeh a vhodný aj pre naše poučenie.
      November je mesiacom, ktorý je charakteristický spomínaním na našich zosnulých, v ktorom putujeme na miesta posledného odpočinku tých, ktorí nás predišli na večnosť, ktorí nám boli drahí, ktorých sme mali radi, ale už nie sú medzi nami. Spomíname, o koľko sa zvýšil počet hrobov na našom cintoríne. Ale nielen na tom našom. Starí, mladí. Ba aj deti. Myseľ zalieta k tým, čo zomreli náhle, pri nehodách, pri katastrofách. A je nám smutno okolo srdca.
      Ale či sa máme unášať týmto pocitom smútku? Či nemožno hľadieť na našich zosnulých aj pod iným zorným uhlom?
      Novembrová spomienka na zosnulých vytvára atmosféru smrti. Myslíme na tých, čo zomreli a ťažko sa môžeme ubrániť myšlienke na vlastnú smrť. Nech teda i tieto myšlienky vychádzajú z hlbokého presvedčenia, že večný život nie je spánok, ale že je to osobný vedomý život naveky.
      Preto zdobiť hroby, je pekný zvyk. Tiež zastaviť sa nad hrobom, pospomínať, kvetmi a sviečkami dokumentovať to, že sme nezabudli. To všetko je však málo. Aspoň pre veriacich. Lebo to robia aj tí, pre ktorých sa smrťou všetko končí. Ktorým ostáva z ich mŕtvych len hrob. Nám však ostáva istota ďalšej existencie. Dokonca možnosť styku formou modlitby. A práve preto je zdobenie kvetmi málo. Pre veriaceho je toto zdobenie len vonkajším prejavom tohto vnútorného styku, tej pomoci. A nielen v jeden deň, vždy.
      Veriaceho človeka, ktorý verí v Boha a vo večný život má viesť myšlienka, že duše našich zosnulých naďalej žijú vo večnosti, kde očakávajú všeobecné vzkriesenie. Tak o tom hovorí Vyznanie viery, ktoré „vrcholí vyznaním viery vo vzkriesenie mŕtvych na konci čias a vo večný život“ (KKC 988). V tomto zmysle je učenie Cirkvi jasné: „Kresťan, ktorý umiera v Kristovi Ježišovi, sa vzdiali z tela a býva u Pána“ (KKC 1681; porov. 2 Kor 5, 8). „Vtedy sa naplní, čo kresťan vyznával vo viere a nádeji: «Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku»“ (KKC 1680).
      Veriť vo vzkriesenie mŕtvych bolo podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov (porov. KKC 991). „Vzkriesenie mŕtvych je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme kresťanmi“ (Tertulián).
      Účelom spomienky na zosnulých po tieto dni je teda pripomenúť si, že tí, čo odišli, sa nestratili, neprestali jestvovať. Sú to naďalej naši rodičia, bratia, deti, priatelia. Príbuzenský, priateľský, ľudský vzťah ostáva. A dokumentovať ho môžeme ešte lepšie ako kvetmi či sviečkami: modlitbou, ktorou prosíme Pána Boha, aby sa zmiloval nad našimi zosnulými a udelil im miesto vo svojej sláve podľa svojho milosrdenstva.
      S modlitbami a obetami za zosnulých sa stretávame už v Starom zákone. O šľachetnom Júdovi Machabejskom čítame, že urobil zbierku, „ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy“ padlých vojakov (2 Mach 12, 43). Sväté písmo o tomto jeho čine hovorí: „Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych“ (2 Mach 12, 44).
      Preto aj „Cirkev, ktorá ako matka sviatostne nosila kresťana vo svojom lone počas jeho pozemského putovania, sprevádza ho aj na konci jeho cesty, aby ho odovzdala «do Otcových rúk». V Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane v sláve“ (KKC 1683). Tiež „jestvuje spoločenstvo a zjednotenie, lebo smrťou vôbec nebudeme odlúčení jedni od druhých. Veď všetci ideme tou istou cestou a zaujmeme to isté miesto a nikdy nebudeme od seba odlúčení, lebo budeme žiť pre Krista“, hovorí sv. Simeon Solúnsky (porov. KKC 1690).
      Náš život teda nie je ohraničený len dátumom narodenia a smrti, rodným a smrtným listom. „Vita mutatur, non tollitur – život sa neodníma, iba mení.“
      Preto ak po tieto dni pôjdeme na cintorín a pochodíme hroby všetkých príbuzných, priateľov a známych, zastavme sa na chvíľku. Zapáľme sviečky a pomodlime sa. „Modlitba orodovania spočíva v prosbe za druhých. Nepozná hranice a zahŕňa aj nepriateľov“ (KKC 2647). Osobitnú váhu má teda aj modlitba za zosnulých. Je v súlade s Božím milosrdenstvom (porov. KKC 2635). „Môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu“ hovorí sv. Pavol (Hebr 7, 25). Obetujme tiež svätú liturgiu, „ktorá obsahuje a vyjadruje všetky formy modlitby“ (KKC 2643). Pekný príklad nachádzame aj u sv. Moniky.
      Jej syn sv. Augustín o nej píše, že od radosti nad jeho obrátením sa už nevládala vrátiť do Afriky. Mala 56 rokov. Bol rok 387, keď ju pochovali v Ostii. Bolo jej jedno, kde ju pochovajú. Vedela, že Boh ju nájde ku vzkrieseniu v súdny deň všade. Svojich dvoch synov, kňazov, prosila: „Moje mŕtve telo pochovajte kdekoľvek, nerobte si s ním starosti. O jedno vás však prosím, kdekoľvek budete, pamätajte na moju dušu pri Pánovom oltári.“
      Sv. liturgiou takto „Cirkev vyjadruje svoje účinné spoločenstvo so zosnulým: prináša Otcovi v Duchu Svätom obetu Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a prosí ho, aby jeho dieťa bolo očistené od svojich hriechov a ich následkov a bolo pripustené k veľkonočnej plnosti hostiny Kráľovstva“ (KKC 1689).
      Správne prežitie tejto spomienky na našich zosnulých je preto obohatením nielen tých, čo nás predišli do večnosti, ale aj nás žijúcich. Vedomie stretnutia sa vo večnosti, vedomie spoločenstva v obcovanie svätých, vedomie konečného Kristovho víťazstva náš poteší a povzbudí.
25.06.2003 | Čítanosť(4096)
Téma: Smrť
13.10.2003 | Čítanosť(3026)
Téma: Kristus / Smrť
25.06.2003 | Čítanosť(2028)
Téma: Smrť
26.06.2003 | Čítanosť(3313)
Život – zmysel života


© 2003 - 2020 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet