Autor: Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
 
Téma: Desatoro / 5. prikázanie / Mk 4,26-34 / Cirkev a ľudské telo

Homília

Kto navštívil Vatikánske múzeá, vie, že na mnohých obrazoch sú znázornení nahí ľudia, a to nielen Adam a Eva, ale na mnohých obrazoch aj Panna Mária, ako kojí malého nahého Ježiška. Nikto sa na umení nepohoršuje. Ak, tak niečo nepochopil. Áno, je pravdou, že Cirkev veľmi odsudzuje akékoľvek zneužívanie ľudského tela. Napríklad otroctvo, ale tiež prostitúciu, mučenie, mrzačenie a vraždu.
Zastavme sa dnes pri prikázaní „Nezabiješ" nad tým, ako sa Cirkev pozerá na ľudské telo. To preto, že dnes viacerí zaujatí nesprávne hovoria o vzťahu Cirkvi k ľudskému telu.
V závere evanjelia sme počuli poznámku evanjelistu Marka: „V mnohých podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojím učeníkom v súkromí všetko vysvetlil" ( Mk 4,34).
V podobenstvách Pán Ježiš vysvetľuje dôležité skutočnosti pre spásu. Keď hovorí o „Božom kráľovstve", čiže o cieli nášho života a o tom, čo nasleduje po našej smrti, často zdôrazňuje potrebu našej činnosti tu na zemi. Dnešným podobenstvom nás poúča, ako máme pozerať na svoj život tu na zemi. Boží život v nás nesmie nikdy zastať. V každom veku, stave a postavení máme svoje úlohy a povinnosti voči svojej spáse. Keď urobíme všetko, čo je v našich silách, tak to krstné semiačko, ktoré sme prijali často vôľou svojich rodičov, keď príde hodina smrti, bude sa podobať zrnu v bohatom klase. Božie kráľovstvo znamená našu večnosť. Semeno hodené do zeme, je naša spolupráca s krstnou milosťou. V ďalších slovách o odpočinku, činnosti, klíčku, steble a klase sú etapy nášho života na zemi. Žatva tu predstavuje našu smrť a kosák náš súd pred Bohom.
Cirkev neučí, že by nepriateľsky stavala ľudské telo proti duši človeka. Práve naopak. Veď sám Pán Ježiš, ako druhá Božská osoba, prijal prirodzenosť človeka. Aj Pán Ježiš mal v úcte toto telo. Tak nie je správne, keď niekto tvrdí, že Cirkev nemá v úcte ľudské telo. Cirkev aj po smrti dbá o pozostatky ľudského tela. Chráni ich, zakazuje hanobenie ľudského tela, v ktorom bola za života prítomná duša. A keď sa len trochu pozorne modlime „Apoštolské vyznanie viery", hovoríme: „...verím... vo vzkriesenie tela". Cirkev pri vysluhovaní sviatostí venuje pozornosť aj telu. Keď krstíme, obmýva sa ľudské telo vodou. Pri birmovaní a sviatosti chorých maže sa telo krizmou. Pri Eucharistii človek prijíma Telo Pána Ježiša. My veriaci kresťania chápeme ľudské telo ako schránku, v ktorej býva Boh. Telo je ako nástroj, pomocou ktorého sa prejavuje činnosť duše. Tak telo, ako aj dušu stvoril Boh. Príkaz „Nezabiješ" nás veriacich zaväzuje, aby sme ľudskému telu prejavovali starostlivosť a úctu. Proti tomuto príkazu sa previní aj ten, kto by zanedbával potreby ľudského tela.
Napríklad ak sa niekto vystavuje nebezpečenstvu, kde by trpelo telo: ako je nedostatočné oblečenie v zime; prípadne prílišné opaľovanie v lete; piť studené, keď je človek rozpálený. Duša však používa telo, aby si človek získal svojou sebakontrolou, sebadisciplínou, sebazáporom zásluhy pred Bohom. Teda aj primeraná askéza má svoje miesto v živote človeka. To znamená, že kresťan môže pestovať šport. Vieme, že Svätý Otec často prijíma športovcov. V druhom čítaní svätý Pavol Korinťanom píše, že sa máme usilovať páčiť sa Bohu (por. 2 Kor 5,8-10). Hriechom sa šport stáva vtedy, keď človek preceňuje svoje sily až na takú hranicu, ktorá ohrozuje jeho zdravie. Preto je Cirkev pri športe za dopingovú kontrolu. Kto berie prostriedky, aby takto podal väčší výkon, dopúšťa sa hriechu. Šport vedie človeka aj k zdravému duchovnému životu. Moderná asketika má blízko aj k telu človeka. Je správne, keď sa vie šport zladiť s dušou človeka. Nesmieme však zabúdať na dušu. Keď sa venuje pozornosť len telu a na dušu sa zabúda, nie je to správne. Napríklad aj vo vrcholovom športe, pri rôznych súťažiach, tréningoch a sústredeniach sa nemá v nedeľu vynechať svätá omša. Preto máme sv. omše už v sobotu večer s platnosťou za nedeľu. Duša si žiada svoje a svoje si žiada aj telo.
Cirkev nie je ani proti práci. Práve naopak: „Kto nechce pracovať, nech ani neje" (2 Sol 3,10). Nikto však nesmie ani v práci preceniť svoje sily. Človek potrebuje aj odpočinok. Je to zviazané aj s tretím príkazom z Desatora: „Svätiť prikázané sviatky". Často sa stáva, že ten, čo nepozná mieru a z chamtivosti veľa pracuje, nikdy nebude šťastný ani na zemi, a ani vo večnosti. Cirkev učí, že neslobodno zneužívať prácu detí. Detské telo potrebuje rast. Je dobre, keď rodičia priúčajú dieťa k práci.
Človek má mať aj ohľad k telu iného. Pomôcť, keď vidí niekoho ťažko pracovať. Človek nesmie zmrzačiť svoje telo pre nejakú výhodu. Spraví poistku a potom sa zmrzačí, alebo spôsobí si smrť. Nesmieme siahnuť ani na život druhého človeka, aby sme sa obohatili. My veriaci si tak vo svojom tele, ako aj v tele každého človeka, bez rozdielu veku, pohlavia, farby pleti máme uvedomovať, že v ňom prebýva Boh.
Vieme, že zdravie je veľký poklad. A často počujeme: „V zdravom tele - zdravý duch". Aj Panna Mária nám pripomína v litániách - „Potešenie zarmútených", aby sme sa snažili o zdravie svojho tela a duše. Vedeli dodať odvahy smutným. Je správne, keď naše telo je čisté, keď sa staráme o hygienu. Uvedomujeme si, že naše telo skutočne prechádza rôznymi stupňami, ako to hovorí hádanka: Ráno chodí to po štyroch, na obed po dvoch a večer po troch. Je to človek. V každom veku máme svoje povinnosti aj ku svojmu telu. Nikdy však nechceme upadnúť do krajnosti, aby sme svojmu telu dali viac ako duši a menej ako mu patrí. Je správne dbať na zdravú výživu, mať správnu životosprávu, vedieť čo najviac o svojom tele, poznať čo najlepšie svoje telo, a to všetko keď nám slúži k radosti na zemi, máme nádej pre večný život.
Po ulici kráčal chlapec. Mal zmrzačenú pravú ruku a ľavú nohu ťahal za sebou. V tvári bol však krásny. Keď ho uvideli jeho rovesníci, začali sa mu vysmievať. Chlapec im neodpovedal. Snažil sa nevšímať si ich. Chcel ísť ďalej. Tí traja chalani začali ešte viac. Jeden z nich ho so smiechom sotil a chlapec padol. V tom pribehol ku nim s veľkým krikom neznámy muž. Tí traja zutekali. Mrzáčik sa medzitým zodvihol a čistil. V očiach mal slzy. Poďakoval sa mužovi a šiel ďalej. Život telesne poznačených ľudí, najmä mladých, je veľmi tvrdý a ťažký tak pre nich, ako aj pre ich rodičov. Dnes si chceme všetci uvedomiť, že máme byť vďační Bohu za to, že sme zdraví a pekní. A tiež si dnes chceme povedať, že nikdy sa nechceme vysmievať z telesne postihnutých. Práve naopak, ak to bude v našich silách, budeme im pomáhať. Títo chorí nestoja o náš súcit, ale poteší ich každá pozornosť. My kresťania vo svojej viere aj v tejto oblasti chceme ukazovať vzor a príklad lásky. Tak rodičia majú poučovať svoje deti, aby nikomu neublížili na tele i na duši. Deti sa netrestajú tak, aby im po treste ostali následky. Všetci však chceme vzdávať Bohu chválu, že nás stvoril na svoj obraz.
Áno, sú medzi nami takí, čo majú nesprávnu predstavu o učení Cirkvi k ľudskému telu. Cirkev má ten najkrajší názor. Často práve tí sú proti Cirkvi, ktorí sa dopúšťajú prehreškov voči svojmu telu. Je správne, keď sa rodičia pravidelne, nielen v chorobe, modlia za svoje zdravie i za zdravie svojich detí. A je rovnako správne, keď deti vedia si svojich rodičov šetriť a keď sú starí, postarajú sa o ich výživu, opateru a starostlivosť.



© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk