Autor: Miron
 
Téma: Piatok po ZSD / Mt 5, 33-41

Myšlienky... 385/2006

      Istý muž bol známy pre svoju veselú povahu. Neustále žartoval a pre mnohých tak bolo problémom zistiť, či hovorí vážne alebo práve vtipkuje. Kňaz sa práve na to spýtal jeho manželky. Odpovedala mu: „Za tie roky to už viem vycítiť. No keď ide o niečo veľmi vážne, tak mu poviem – prisahaj. Ak sa vykrúca, tak viem, že to nemyslel vážne.“
      Táto odpoveď je tak trochu pochvalou, pretože hovorí o úcte k prísahe. Prísaha je totiž jedným z náboženských úkonov v určitých vážnych životných situáciách. Na druhej strane je to pre toho muža zahanbením, že sa musí pravdivosť jeho slov vymáhať prísahou.
      V Ježišovej dobe sa veľmi ľahkovážne prisahalo, preto Ježiš Kristus žiadal svojich učeníkov, aby prekonali tento zlozvyk spoľahlivosťou a vernosťou vyrieknutých slov, aby sa tak dalo druhému veriť bez toho, aby sa volal za svedka v prísahe Boh.
      Táto požiadavka platí aj dnes. Aj keď v našej spoločnosti nepanuje zlozvyk ľahkovážneho prisahania, predsa je tu potreba obnovy vážnosti slova. Veď sme priam zavalení mnohými slovami, ktoré sú plné úmyselných nejasností, dvojznačných sľubov, chytráckych formulácií v zmluvách. Preto aj pre kresťana dnešnej doby je daná úloha navracať vážnosť slovu podľa Ježišovho návodu – vaše áno nech je áno a nie nech je nie.
      Dávajme si preto pozor na to, čo a ako hovoríme. Kultúra slova a vernosť vypovedanému je tiež veľkým svedectvom, ktoré môže druhému otvoriť cestu ku Kristovi.


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk