Autor: Miron
 
Téma: Dôvera

Myšlienky... 212/2001

      Keď som rozprával o svojom pláne prejsť počas dovolenky Rumunsko, Bulharsko a Grécko autom, ktoré má už za sebou 200 000 kilometrov, mnohí reagovali tvrdením, že je to „bláznovstvo“. Keďže moja rodina má dobrodružného ducha, nevzdali sme sa svojho plánu. Umožňoval nám totiž navštíviť všetky kláštory, chrámy a miesta, ktoré sme túžili navštíviť. Modlili sme sa za túto cestu a zverili sme ju do Božích rúk. Napriek tomu som sa však rozhodol kúpiť mobilný telefón pre prípad, že by sme potrebovali počas cesty nejakú pomoc.
      Keď sme po polnoci vyrážali k maďarským hraniciam, mal som v sebe pokoj – všetko bolo pripravené, cestu som mal preštudovanú, mobil pre prípad núdze bol po ruke – všetko bolo v pohode a ja som sa tešil na všetky tie miesta, ktoré sme sa chystali navštíviť.
      No v Maďarsku, v skorých ranných hodinách, za takmer smiešnych okolností, nám mobilný telefón ukradli. Pohoda bola preč. Bolo mi veľmi zaťažko odpustiť tomu zlodejovi. Niekoľko desiatok kilometrov sme boli v aute ticho. Rozmýšľali sme o rovnakých otázkach: Čo ak nastane porucha... Čo ak... Potom mi však prišla iná myšlienka: „Načo ti je mobil, keď si cestu zveril do Božích rúk?“ Keď som o tejto myšlienke povedal manželke, odpovedala, že ju napadlo to isté. Žiadali sme o Božiu pomoc, ale chceli sme sa ešte poistiť... Cítili sme, že nám Boh chce cez túto krádež akoby chcel povedať: „Ak sa spoliehate na mňa, nepotrebujete žiadne iné istenie.“ Zaujímavé je to, že až keď som si toto uvedomil, dokázal som zo srdca odpustiť tomu zlodejovi a prosiť Božie požehnanie pre neho.
      Bolo to trochu „drahé“ poučenie. Ale kto vie, koľkokrát predtým ma chcel Boh jemnejšie poučiť a ja som to nezbadal...
      Nič sa nedeje náhodne... Možno nepríjemnosť, ktorá vás dnes stretla alebo ešte len stretne, nesie poučenie pre váš život...


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk