Autor: o. PaedDr. František Dancák
 
Téma: Tretia pôstna nedeľa, poklona krížu / Mk 8,34 - 9,1

Homília

      Keď je na dedine svadba, alebo hrá muzika a mladí tancujú, zdá sa, akoby ten život nemal nijaké starosti a bolesti. Ak kráčame po vynovenej dedine s peknými domami, tiež si myslíme, že je všetko v poriadku. Ak sa pozrieme na zhromaždený ľud v chráme, kde je každý slušne vyobliekaný, zdá sa, že nám nič nechýba.
      A predsa, ak sa stretneme s ľuďmi, hovoríme s nimi, zistíme, že starosti má každý, ba niekedy viac, než si myslíme. A často nevieme ani jeden o druhom. Až keď sa to dozvieme, kladieme si otázku: Ako tak dokáže žiť?
      Pravda je však aj taká, že ľudia neradi hovoria o bolesti, o utrpení... Najmä, ak to hovorí Cirkev – že utrpenie treba prijať... Každý chce vyzerať pekne, netrpieť. My vieme, že ani Kristus nechcel trpieť ako človek. Pred svojou smrťou sa modlil: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich“ (Mt 26, 39).
      A ľudia trpia... Niekedy viac, než si myslíme. A často sa aj pýtajú: Prečo, veď chodím do chrámu, modlím sa, postím... A Boh stále posiela na mňa bolesti...
      K pochopeniu utrpenia nás vyzýva sám Kristus v závere veľkonočnej udalosti.
       „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci“ (Lk 24, 25). To sme celí my! Máloktoré postavy z evanjelia sa nám tak veľmi podobajú ako títo sklamaní a skleslí muži, kráčajúci bez nálady a nádeje, ktorým ich druh na ceste musel celé hodiny rozprávať o umučení, aby napokon uverili vo vzkriesenie.
      Aj my sa po každom kríži uberáme touto cestou beznádeje, cestou, po ktorej šli „zronení“ emauzskí učeníci, rozoberali udalosti, debatovali, zlomení, rozčarovaní... Až kým k nim neprišiel Ježiš.
      Aj my sa musíme pokúsiť pochopiť tento rozhovor, úvahu, kde Ježiš skrze Písma vysvetľuje, že jeho utrpenie – ktoré sa stalo aj ich utrpením – bolo potrebné, dobré, účinné. Túto cestu musíme prejsť spolu s Pánom vo svetle Písma.
      Jeden poľský kňaz spomína, ako k nemu raz prišla matka, ktorej zomrelo 10-ročné dieťa na rakovinu, a pýtala recept proti bolesti. Nepoznal ho. Mal len Kristove slová. Tie, ktoré vyslovil pred smrťou: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22, 42). – Má z nás niekto lepší recept na bolesti, než odovzdane prijať Božiu vôľu? Zdá sa to azda divné, ale bez Krista, bez Boha, sa utrpenie niesť nedá!
      Sv. František Saleský hovorí: „Keď sa dívame len na zármutky, vyzerajú hrozne. Keď sa však na nich dívame ako na Božiu vôľu, sú príjemnými a hodnotnými milodarmi.“
      Naším potešením, ako veriacich ľudí, môžu byť tiež slová, ktoré povedal sv. Vincent de Paul: „Duša, ktorá netrpí, má to považovať za znamenie, že je vo veľkej nemilosti u Boha.“
      Sv. apoštol Pavol v Druhom liste Korinťanom napísal: „Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy..., lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky“ (4, 17-18).
      Preto nám svätá Cirkev v našom obrade takmer v polovičke veľkého pôstu kladie pred naše oči svätý kríž. Je to nielen znak našej spásy, našej viery, ale aj symbol nášho utrpenia. Z evanjelia počúvame Kristove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34). To sú veľmi tvrdé slová.
Ako sa teda máme ako veriaci ľudia pozerať na utrpenie? Učme sa na príklade veľkých ľudí.
      Sv. Alžbeta, durínska kráľovná, bola po manželovej smrti vyhnaná aj so synom z vlasti. Všetci ju opustili. Odobrala sa do františkánskeho kláštora a ďakovala Bohu, že ju obšťastnil, keď jej dal trpieť z lásky k nemu.
       Teda – bez Boha sa nedá trpieť, bez Boha sa utrpenie ťažko znáša, ťažko nesie...
      Spisovateľ A. J. Cronin spomína svoj dojem z jedného kostola vo Viedni. Pršalo, nuž vošiel do kostola. Videl, ako istý muž priviezol na vozíku dieťa, vzal ho na ruky a priniesol pred oltár. Tam ho pri osvetlenom oltári zdvihol vo svojom náručí, pozeral sa na kríž a potom vyšiel von a znovu ho položil na invalidný vozík. Spisovateľ sa nezdržal a opýtal sa, čo to má znamenať. Dostal odpoveď: „Vo svojom nešťastí prichádzame tu do chrámu pred oltár a hľadáme silu, aby sme vydržali.“
      Pravdu má českobudějovický biskup Dr. Josef Hlouch, ktorý vo svojej populárnej Minútočke napísal: „Koľko krížov by mohlo stratiť svoju tvrdosť a ťarchu, ak by človek vedel, kam s tým krížom má ísť.“
       „Idu nyni ko krestu, bo inde ťa nenajdu, pokoj duši mojej“, spievame v našej pôstnej piesni.
      Nuž potešme sa týmito slovami v našich bolestiach, keď sa v tento týždeň pozeráme na vyložený kríž. Bez Krista nemajú naše bolesti cenu, bez Krista ich neunesieme.

      Inšpirácie: Mk 8,31 – 9,1


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk