Autor: Miron
 
Téma: A Slovo sa telom stalo... / Jn 1, 14

Myšlienky... 10/2005

      Márne sa pokúšam spomenúť si na názov českého filmu, v ktorom vystupovala tak trochu komická postava dedinského lekára. Komičnosť tejto postavy spočívala v tom, že lekár každú chvíľu niekde autom havaroval a to len preto, že sa viac kochal krásou okolitej prírody než dával pozor na cestu. Táto filmová postava bola sympatická, pretože vnímavého diváka učila žasnúť nad vecami, okolo ktorých často nevšímavo prechádza. Musíme si priznať, že aj vo svojom vnútri cítime neraz otupenosť, ktorá nám bráni spontánne žasnúť. Možno je to tým, že technický vývoj rýchlo za sebou pretavuje nové objavy do dostupných technológií a tak i tie najúžasnejšie novinky prijímame bez nejakého zvláštneho jasotu. Strácame schopnosť žasnúť, diviť sa...
      Tento záver by však nemal platiť o kresťanoch. Každý skutočný kresťan musí vedieť žasnúť aspoň nad Božou láskou a múdrosťou, ktorá sa prejavila v tom rozhodujúcom medzníku histórie ľudstva – vo vtelení Božieho Syna. Veď tu neide len o nejakú udalosť z minulosti ako by sa na prvý pohľad zdalo. Vtelenie Božieho Syna sa priamo dotýka nášho života a mali by sme žasnúť a ďakovať, že skrze jeho príchod na túto zem môžeme byť v jeho sviatostnej blízkosti, že môžeme načúvať jeho slovám, sýtiť sa jeho Telom a Krvou, prijímať dary vyvierajúce zo sviatostí, že môžeme v hociktorú chvíľu povedať Bohu – „Otče“.
      Je užitočné z tohto pohľadu pouvažovať nad jednotlivými úkonmi našej zbožnosti. Zistíme, že všetko, čo je pre nás akosi už prirodzené, je vlastne obrovským darom prameniacim z vtelenia Božieho Syna. A takýto okamih prebudí schopnosť žasnúť, ktorá spontánne prejde do chválospevu na Božiu lásku.


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk