Autor: Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
 
Téma: Zdravie duše i tela / Mk 2, 1-12

Homília

      Okolo slova zdravie sa už popísalo a pohovorilo veľmi veľa. Každý z nás vie, že byť chorý nie je nič príjemného. Aký je však náš vzťah ku starostlivosti o zdravie tela a zdravie duše?
      Keď sme chorí telesne, čo najskôr vyhľadáme lekára a chceme byť zdraví. Keď však ochorie naša duša, keď sa ocitneme v stave hriechu, odkladáme, netúžime dať sa uzdraviť. Taká je situácia.
      Ak niekto z našich blízkych ochorie, jeho choroba rozruší celú rodinu, priateľov, okolie. Zháňajú sa známosti po nemocniciach, zahraničné lieky... Keď vieme o niekom, že je chorý duševne, sme nevšímaví, ľahostajní, dokonca sa tešíme z jeho choroby. Nie je poľutovaniahodný stav?
      Práve na toto nám poukazuje Marek v evanjeliu. Ježiš najprv povie chorému: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ a až potom: „Vstaň, vezmi si svoje lôžko a choď!“ (Mk 2, 9).
      Keby sme boli tam vtedy prítomní pri tejto udalosti, keď sa otvorila strecha a dole spustili chorého pred Ježiša na nosidlách, nakoľko pre veľký zástup ľudí sa ináč pred Ježiša ani dostať nemohol, boli by sme sa tiež asi začudovali Ježišovmu postupu pri uzdravovaní chorého. Čakali by sme, že Ježiš na túto dôveru nosičov i chorého povie: buď zdravý, vstaň a choď, alebo podobne. Ale my počujeme: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2, 9).
      Prečo takýto postup Pána Ježiša? Predovšetkým preto, lebo Ježiš chce poukázať na to, že hriech je väčším zlom ako nemoc, zdravie duše je cennejšie ako zdravie tela. Ježiš uzdravením tiel chorých dáva najavo, ako veľmi si váži zdravie duše. Vysvetľuje tým aj nesprávny názor, že choroba je trest za hriech. Vieme, že mnohí duchovne uzdravení aj naďalej trpia telesne. Tým, že Ježiš uzdravuje aj telo aj dušu, chce ukázať, že Syn človeka má moc odpúšťať hriechy. Niekto si myslí, že odpustiť hriechy je ľahšie ako uzdraviť telo. To je však omyl. Pripomeňme si aspoň jednu vetu zo Svätého písma: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mk 8, 36).
      Neraz z úst neveriaceho človeka sme mohli počuť, že ho zarazilo chovanie kresťana. Vraj verí v Boha, a predsa nestojí o odpustenie hriechov.
      Volali ma raz k umierajúcemu, ktorý dlhší čas bol chorý a vedel, že je na tom zle. Ale aj napriek tomu, že som hneď išiel, našiel som ho už mŕtveho. A potom som sa dozvedel, že už mnoho rokov nebol na spovedi a nemal o ňu záujem. Volali ma, len aby mohli povedať, že bol pri ňom kňaz, aby bol cirkevne pochovaný. Mŕtvemu už žiadna sviatosť nepomôže, lebo pre mŕtvych už niet sviatostí. Mŕtvy už nemôže prijať žiadnu sviatosť.
      Denne umierajú veriaci a môžeme sa pýtať: Sú pripravení na smrť? Majme starosť o to, aby sme nielen my, ale aj naši najdrahší boli pripravení, aby nám Boh odpustil hriechy, aby sme na druhý svet išli z mierení s Bohom. Je to hrozné, otrasné, keď sa príbuzní starajú o všetko možné, len nie o to hlavné, aby si zomierajúci dal do poriadku dušu.
      Pre všetkých nás prvou a hlavnou podmienkou spásy je, aby sme počuli tieto slová: Synu, dcéra, odpúšťajú sa ti hriechy. Dbajme o to, aby sme sa pred Boží súd postavili čistí, zbavení hriechov, umytí krvou Kristovou a ozdobení milosťou posväcujúcou, čiže znova prijatí za dietky Božie. Vtedy sa nemusíme báť spravodlivosti Božej, lebo odpustením hriechov sa nám dostalo milosrdenstva Božieho. Takto sa smelo môžeme postaviť pred láskavého a milosrdného Otca.
      Modlime sa za svoju šťastnú hodinu smrti, aby sme boli vždy pripravení. Modlime sa i za našich bratov a sestry, ktorí odkladajú so zmierením. Amen.

      Inšpirácie: Mk 2, 1-12
      Kartotéka: Mk 2


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk