Autor: o. PaedDr. František Dancák
 
8. Blažený Pavol, otec sirôt a pomocník beznádejných...

Raduj sa, blažený Pavol

      Myšlienky:

      Keby som nemal lásky, „ničím by som nebol“ (1 Kor 13, 2).
       „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: «Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!», ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“ (Jak 2, 14-16).
      „Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok“ (Sv. Augustín; porov KKC 1829).
      „Pán od nás žiada, aby sme milovali ako on aj svojich nepriateľov, aby sme sa stali blížnymi aj tých najvzdialenejších, aby sme milovali deti a chudobných ako jeho samého“ (KKC 1825).
      „Ľudstvo umiera na nedostatok lásky a vzájomnej úcty. Nikto nemá na nikoho čas, iba na seba“ (Matka Terézia).
      „Keďže Krista nemôžeme vidieť, nemôžeme mu vyjadriť svoju lásku. V našich blížnych ho však vidíme a pre nich môžeme urobiť to, čo by sme tak radi urobili pre Krista, keby sme ho videli“ (Matka Terézia).

      Príklady.

      Biskup Pavel – ešte ako mladý kňaz Peter – pozoroval svojho otca, ako vo svojej farnosti v Cigeľke navštevoval chorých a biednych, ako bojoval za ich práva, ako vydobýval podporu pre sociálne slabých, ako mnohým svojim farníkom uľahčoval odchod do zahraničia. Do charitatívnej činnosti sa zapájala aj jeho matka. Liečila po dedine choré deti, dávala matkám dobré rady ako predchádzať chorobám. Cigeľská fara bola skutočným domovom milosrdenstva a ona, ako dobrá matka mala vždy srdce otvorené dokorán pre všetkých, ktorí to potrebovali.
      Takýto skutočne kresťanský vzťah k chudobným a núdznym zapustil hlboké korene aj v citlivom srdci mladého kňaza Petra, rástol v ňom a mohutnel po celý život (DL 25).
      *
      Biskup Pavel – po svojom menovaní za biskupa (r. 1927) – oznámil veriacim program svojho biskupského účinkovania, v ktorom o. i. povedala: „Prichádzam najsamprv k vám, biedni chudobní ľudia, nielen preto, že vás je najviac, ale aj preto, že vás Pán Ježiš osobitne miluje... neupadajte na duchu...“ (DL 62).
      *
      Ako biskup pri svojich návštevách nikdy nezabúdal na chorých a strádajúcich, ktorým podľa možnosti poskytol nielen duchovnú podporu, ale aj materiálnu pomoc. Nešetril slovami útechy účinkujúcimi ako hojivý balzam na rany, ktoré spôsobila nášmu ľudu vojna, rôzne krivdy, neporozumenia, evakuácie. Mal ďalekosiahle plány, písal posolstvá v snahe čím skôr zlepšiť jeho materiálnu a duchovnú situáciu (DL 90).
      *
      Veľa hrubých kníh by sa dalo napísať o jeho charitatívnych skutkoch, všetkých dobrých veciach, ktoré biskup Pavol konal pre svojich blížnych. Nepozeral pritom na osobu, vierovyznanie, národnosť, politické alebo ideologické presvedčenie. V každom bez rozdielu videl brata, za ktorým je skrytý samotný Kristus (DL 109).
      *
      O biskupovi Pavlovi je známe, že v biskupskej rezidencii bola každá sobota dňom radosti chudobných. Biskup Pavol vyčlenil vtedy zo svojich príjmov 200 až 300 korún. Na vtedajšie časy to bola značná suma. Z nej správca rozdelil každému, kto koľko potreboval (DL 109).
      *
      K biskupovi Pavlovi prišiel raz otec Sergej Kovč (†09.11.2000 v Ihľanoch) v ošúchanej a poplátanej reverende, ktorá po niekoľkonásobných evakuáciách bola otrhaná ako uniforma frontového vojak.
      „Otče, v čom to chodíte?“ opýtal sa ho otec biskup
      „Otec biskup, nemám na novú“, odpovedal mu otec Sergej.
      Otec biskup vstal bez slova, vyšiel z izby do spálne, zhodil zo seba nový mníšsky habit, ktorý mu nedávno ušili na Černečej hore, obliekol sa do starého a nový daroval šťastnému duchovnému – utečencovi z Haliče. Obdarovaný odišiel z biskupskej rezidencie ako mních-bazilián, darovanú reverendu si veľmi vážil a neskôr sa do nej odieval iba na veľké cirkevné sviatky a keď boli púte (DL 109).
      *
      Pekne svedectvo o charitatívnej pomoci biskupa Pavla podal o. A. Leukanič (Misionár 1947, č. 3, s. 44): „Keby sa zišli všetci študenti, ktorým hmotne pomohol dokončiť štúdiá, všetci robotníci, ktorým pomohol nájsť prácu, všetci úradníci, ktorým dopomohol k úradu, siroty, vdovy, chudobní, o ktorých sa staral štedrými darmi, áno, keby sa zišli všetci, ktorým pomáhal, radil, ktorých chránil bez rozdielu na vek, zamestnanie a vierovyznanie, bol by to veľký zástup ľudu, ktorý by celý deň defiloval pred biskupským palácom“ (porov. DL 110).

      Aplikácia:

      Sv. Alžbeta, rehoľnica, bola známa svojimi skutkami lásky a milosrdenstva. Jej skutky lásky, ako to máme zachované v legendách, sprevádzali mnohé divy.
      Raz, keď sa jej manžel Ľudovít vracal z poľovačky, niesla chudobným pod zásterou niekoľko kúskov chleba. I spýtal sa jej, čo to nesie. Keď Alžbeta odkryla zásteru, obidvaja videli namiesto chleba krásne voňavé ruže. Odteraz jej nechal úplnú slobodu v dobročinnosti, lebo videl, ako sa páčia jej dobré skutky Pánu Bohu.
      *
      Jeden francúzsky časopis priniesol fotografiu parížskeho arcibiskupa Martyho ako hovorí s čašníkom jednej parížskej kaviarne. A tu dostal od istej čitateľky dotaz, čí skôr výčitku: „Nemáte nič iného k práci? Nemyslím, že by to bolo vhodné miesto pre arcibiskupa.“
      V rozhlasovom vysielaní, v relácii Biskup odpovedá priamo, arcibiskup jej odpovedal: „nezabúdajte, že kňaz, čí biskup, je na prvom mieste človekom, ktorý chce s druhým zdeliť vieru, ktorú má v sebe v hĺbke srdca, ktorý chce druhým ukázať, dať poznať Krista. Ani Ježiš Kristus nejednal inakšie. A viera v Krista chce preniknúť do života ľudí, do ulíc, ako tomu bolo kedysi dávno, uprostred zástupov v Palestíne. Preto sa rád stretávam s ľuďmi, zvlášť malými a prostými, takže vôbec neľutujem toho, čo som urobil.“
      *
      Sv. Vincent de Paul povedal francúzskej kráľovnej toto: „Urobte z týchto kameňov chlieb.“ Pritom ukázal na jej drahocenný náhrdelník.
      Ten, kto má, je viazaný Kristovým príkladom a jeho slovami „kážte evanjelium“, zjavovať Boha hladným v podobe chleba. Nesmieme zabúdať, že Posledný súd sa bude konať podľa skutočnej pomoci blížnemu.
      *
      Orfeo Mantovani (1911-1967) bol saleziánsky misionár, ktorý pracoval v Indii. Keď sa ho dobrovoľní pomocníci pýtali, či sláku treba prejavovať iba kresťanom, odpovedal: „Žalúdok nepozná nijaké náboženstvo.“
      *
      Abbé Pierre, ktorý celý život poskytoval ľuďom strechu nad hlavu, vo francúzskej televízii vyslovil štyri potreby dnešného sveta: chlieb, zdravie, práca, vzdelanie. Vyzerá to ako výzva z evanjelia, Kristova výzva všetkým dnešným kresťanom. Nehovorme, že nás sa to netyká. Vo svete žijú ľudia v rôznych podmienkach, pokrstení alebo nepokrstení. Sú to naši bratia. Keby nás nezaujímali, pretože ich nemáme priamo na očiach, boli by sme invalidní kresťania. Naša láska musí byť všeobecná, do písmena.
      *
      V Krakove na Grodzkej ulici je protestantský kostol sv. Martina. Nad jeho vchodom na portáli je veľavravný nápis: „Frustra vivit, qui nemini prodest“ (Nadrama žije, kto nikomu nepomáha).
      *
      Matka Terézia z Kalkaty povedala na národnom eucharistickom kongrese v Pescare v roku 1977 tieto slová:
      „Všetci budeme súdení za to, čo sme urobili pre Ježiša – nahého, hladného a väzneného. Hľadajme opusteného Ježiša, ktorý žije v našej blízkosti, dokonca v našom dome. Hľadajme chudobných v našich rodinách a robme im to, čo Ježiš robil nám. Všetka bieda vo svete pochádza z toho, že v našich rodinách niet lásky, pokoja a radosti.“
      *
      Albert Schweitzer, svetoznámy lekár, hudobník, jeden z najlepších znalcov diela J. S. Bacha, zasvätil celý svoj život službe chorým. Všetkých ľudí vyzýval: „Otvorte oči a hľadajte, kde nejaký človek potrebuje trocha času, srdečnosti, súcitu, trocha vašej spoločnosti, trocha ľudskej práce... Hľadaj, či nenájdeš možnosť využiť svoje človečenstvo...“
      *
      Karel Otčenášek, královohradecký biskup, bol v leopoldovskom väzení s prešovským biskupom Pavlom Gojdičom. Pri jednej z mnohých prechádzok sa ho raz prosil, aby mu niečo ako starší, skúsenejší a múdrejší poradil. Biskup Pavol mu vtedy povedal: „Buď dobrý, vynikaj dobrotou srdca a skutkov; to je pre biskupa najdôležitejšie. Chytrých a učených, pyšných a sebavedomých je a bude i okolo teba na svete dosť. Tí ti pomôžu a poradia v ťažkej biskupskej služby. Ty buď dobrý!“
      *
      Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré má každému pomáhať – jednému dobrou radou, druhému milosrdnou láskou, tretiemu úprimnou modlitbou. Takto rozpaľovaní Kristovou láskou ku všetkým môžeme aj iným zohrievať všedné a chladné dni. Pekne o tom napísal turecký básnik Nazim Hikmet (1902-1963), keď v básni, ktorej motívom je orientálna povesť o Keremovi, ktorý zhorel láskou hovorí:
      Ak nebudem horieť ja,
      a nebudeš horieť ty,
      a nebudeme horieť my,
      potom kto rozoženie tmy?

      *
      „Blažený biskup a mučeník Pavol... Starostlivý otec sirôt, chráň naše rodiny, deti a mládež pred útokmi zlého ducha a pred nástrahami tohto sveta...“ (Modlitba z molebena).


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk