Autor: Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
 
Téma: Nedeľa je Boží dar / Mk 2, 23-3,6

Homília

      Nedeľa. Jedno slovo a čo všetko sa za ním skrýva! Kresťan povie, je to deň, keď si spomíname na zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Žid povie, že čo je pre katolíka nedeľa, to pre Žida sobota, pretože vtedy národ dostal slobodu z egyptského zajatia. Mohamedán povie, že pre neho je sviatočným dňom piatok na počesť proroka Mohameda.
      Keby sme urobili anketu medzi nami, čo pre nás znamená nedeľa, odznelo by mnoho odpovedí. Napríklad. Koľko detí, najmä žiakov povie, že najkrajším dňom v týždni je nedeľa. A nemusíme čakať na odpoveď, pretože ju poznáme. Pre iných je nedeľa dňom dospávania. Pre iných je dňom oddychu na túrach po horách alebo opaľovaní sa na brehu vody, alebo čas športu a koníčkov. Ale pre niekoho je to aj deň nudy. Koľko mužov v montérkach a teplákoch najmä dopoludnia v nedeľu je zatvorených v garážach, pivniciach, dielňach. Sú i také odpovede, že musí ísť do kostola.
      Verím, že pre väčšinu z nás je nedeľa Boží dar. A ak je tomu tak, zamyslíme sa nad slovami Pána Ježiša: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou“ (Mk 2,27-28).
      Každá spoločnosť sa musí riadiť určitými zákonmi, poriadkom, ktoré umožňujú žiť normálny život. Práva a povinnosti zaväzujú všetkých a spôsob života je zárukou harmónie a súladu. Umožňujú sa človeku realizovať. A predsa sa stane, že predpis sa stane prekážkou. Jeho výklad spôsobí viac škody ako úžitku. Tak sa musia inovovať, prípadne nahradiť celkom novými. Tak sa môžeme pozerať na predpis o slávení soboty. Bol to deň ustanovený na pamiatku získania slobody z otroctva v Egypte. Časom sa príkaz vo vyvolenom národe stáva iba legislatívnou povinnosťou. Farizeji vymysleli 39 skupín činností, ktoré sa v sobotu nesmeli vykonávať. Žid nemohol prejsť v sobotu 900 metrov od domu. Nesmel zapáliť alebo zhasnúť lampu. Nesmel napísať dve písmená a v dnešnom evanjeliu čítame, že nesmeli trhať klasy. Tak pod zlým výkladom Božieho slova sa stalo, že za čias Ježiša bolo tých predpisov viac ako 1200. Kto by si ich pamätal? To ubíjalo vieru a ubíjalo aj ducha. Takýto príkaz nebol prínosom.
      Ježiš sa stavia proti takémuto výkladu Božieho práva. Hovorí: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov, neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Vieme, že Ježiš v sobotu uzdravuje a dovoľuje svojim učeníkom trhať klasy, pretože cítili hlad. Jasne poukazuje, že to, čo škodí a neosoží, sa nemusí zachovávať. Príkaz má slúžiť človeku a nie utláčať ho. Ježiš bráni človeka a jeho práva pred nebezpečenstvom sformalizovania a vyzýva k činnosti proti takým príkazom, ktoré sú nelogické, ktoré škodia a ktoré odvádzajú človeka od správnej cesty. Sobotu ustanovil Boh ako sviatočný deň, ako „deň Pána, tvojho Boha“ (Dt 5,12) a prikázal ho svätiť. Znamená to, že nestačí v ten deň iba nepracovať, ale v ten deň obrátiť svoju myseľ k Bohu, ktorý je Pánom každej práce, celej ľudskej existencie a všetkej činnosti. Sobota nemala byť “mŕtvym dňom“, kedy sa nič nemalo robiť. Veď Boh v sobotu nie je mŕtvy, ale naopak, viac živý pre nás ľudí ako kedykoľvek inokedy. Ježiš na to poukazuje slovami: „Môj otec pracuje doteraz, aj ja pracujem“ (Jn 5,17). Zlý výklad ľudí robí zo dňa bremeno. Veci potrebné pre život môže a má človek robiť aj vo sviatočný deň, má však dať priestor a čas aj Bohu. Ježiš právom protestuje proti zlému výkladu farizejov a poukazuje na správne chápanie sviatočného dňa.
      Keď apoštolov hania, že trhajú klasy, aby sa nasýtili, utíšili hlad, Ježiš sa ich nielen zastáva, ale poukazuje na potrebu jesť aj v tomto dni. Pripomína farizejom známu udalosť, keď Dávid „bol v núdzi a keď bol hladný on i jeho družina. Ako vošiel za veľkňaza Abiatara do Božieho domu a jedol obetované chleby, ktoré nesmel jesť nik, iba kňazi, a dal aj tým, čo boli s ním“ (Mk 2,25-26). Aj toto sa podľa tradície stalo v sobotu. Dávidovo správanie spočíva na myšlienke, že vo výnimočných prípadoch, keď mravná povinnosť, v tomto prípade zachovanie života, nie je v súlade s liturgickým zákonom, musí ustúpiť liturgický zákon. Zvrátenosť farizejstva bola v tom, že cieľ, ako je i príprava jedla, padol za obeť prostriedku, svätenia soboty. Veľkňaz Abiatar dal chleby jesť preto, aby udržal život Dávida, právoplatného predstaviteľa teokracie, i životy jeho družiny, a to aj na úkor ceremoniálneho prikázania.
      Farizeji vo svojej zaslepenosti a ctižiadosti, že jedine oni sú strážcami Božích zákonov, zašli tak ďaleko, že robili viac, ako Boh vo svojich desiatich prikázaniach vôbec učil. Pritom Ježiš im jasne hovorí, že zabudli na svoje srdce, nesmrteľnú dušu a na svojho Boha. Cítili sa svätými, považovali sa za dokonalých, a tak boli presvedčení, že len oni majú právo a nárok na uznanie a česť zo strany Boha a ľudí. Ježiš im vstúpil do cesty. Dotkol sa ich vymyslených príkazov, a tak ho nenávideli. A svätý Marek končí túto udalosť slovami: „Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť“ (Mk 3,6). Pre nás je nedeľa nový deň. Deň Kristovho zmŕtvychvstania. Siedmy deň dokončuje prvé stvorenie. Ôsmeho dňa začína nové stvorenie. Tak dielo stvorenia vrcholí vo väčšom diele, vo vykúpení. Prvé stvorenie nachádza svoj zmysel a vrchol v novom stvorení, v Kristovi, ktorého žiara prevyšuje to prvé.
      Je to aj memento pre našu nábožnosť. Nie je naša nábožnosť len formálna? Zachovávame príkazy, ale duch je vzdialený. Áno, je potrebné zachovať cirkevné príkazy: „Svätiť prikázané sviatky.“ „V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši.“ A tiež i Boží príkaz „Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil.“ To nám však nebráni urobiť niečo, keď vidíme niekoho v núdzi. Matka zostane pri chorom dieťati a nejde na svätú omšu. Susedovi sa pokazí auto a potrebuje niekde na ňom nutne ísť a ja som automechanik, tak mu ho pomôžem opraviť. Tí, čo pracujú v nepretržitej prevádzke, nastúpia na smenu. Pravda, brať si v nedeľu a vo sviatok službu, že viac zarobím, ísť na fušku, prípadne robiť niečo, čo môžem inokedy, čo sa dá odložiť, je nesprávne. Veriaci, ale i neveriaci podľa Božieho zákona si má v tento deň odpočinúť. Má sa zrekreovať. Má pookriať v rodinnom kruhu. Má možnosť navštíviť svojich drahých, chorých, má sa stretnúť s priateľmi, môže ísť dokonca na turistiku alebo primerane sa venovať svojmu koníčku, keď to neprekračuje určitý rámec. Tak Cirkev ide v ústrety so svätými omšami v sobotu večer. To znamená, že účasť v sobotu večer na omši pre toho, kto pre určité výnimočné veci nemôže sa zúčastniť v nedeľu, je platná, ňou zadosťučinil cirkevnému príkazu. To však neznamená, že ide na omšu vždy len v sobotu večer, aby mal v nedeľu už voľno a mohol sa venovať len športu či svojim záľubám a koníčkom. Nedeľa je dar Boží. Je to deň, keď máme svoju myseľ viac obrátiť k Bohu. Nedeľa je deň spomienky na zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Je do deň pre dušu. Šesť dní je na prácu a siedmy na odpočinok. Nie však na ničnerobenie. Nedeľa je deň pripomenúť si svoj cieľ, zmysel života, svoje poslanie tu na zemi, svoju povinnosť voči Bohu, voči svojej duši, voči svojmu okoliu (porov. KKC 1389). Správne, že nedeľu nechápeme len ako účasť na omši, ale v tento deň už okrem spomenutých vecí a udalostí si nájdeme čas na dlhšiu modlitbu, meditáciu, alebo niečo si z duchovnej a náboženskej oblasti prečítame.
      Preto prijímame nedeľu v pravom zmysle ako deň liturgického stretnutia, aby sme počúvali Božie slovo a mali účasť na Eucharistii. Tak slávime pamiatku utrpenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávame Bohu vďaku, že nás znovuzrodil vo zmŕtvychvstaní Pána Ježiša, v ktorom nachádzame nádej pre svoj život.
      V Sýrsko-antiochijskom officiu sa spomína táto myšlienka: Keď premýšľame o skutkoch, ktoré v tomto dni sa odohrali, čo Pán Ježiš v tento deň vykonal, tešíme sa a ďakujeme, pretože v tomto dni začalo stvorenie... spása sveta... obnova ľudského pokolenia... V tomto dni zaplesalo nebo a zem a celý vesmír sa naplnil svetlom. Nech je požehnaný tento sviatočný deň, pretože v ňom boli otvorené brány raja, takže Adam a všetci, ktorí z neho boli vyhnaní, tam môžu bez strachu vstúpiť (porov. KKC 1167).
      Nedeľa je základ a jadro celého liturgického roka (porov. SC 106). Ako sa kresťania zhromažďovali “na lámaní chleba“ (Sk 20,7) najmä v “prvý deň týždňa“, totiž v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa Eucharistia stále slávi až dodnes v každom kostole s tou istou štruktúrou. Zostáva stredom života Cirkvi (porov. KKC 1343). Idú prázdniny a čas dovoleniek. A možno aj vy si spomínate na krásne miesta a mestá, kde ste strávili dni voľna a oddychu. Nezabúdajme naplánovať na tento čas aj stretnutie s Bohom aspoň pri nedeľnej svätej omši.
      Predstavte si šesťročnú Zuzanku. Už skoro dva roky chodí každú nedeľu do kostola. Dnes vie mnohé piesne už spamäti. Teší sa na krížik od kňaza, keď ide k oltáru s mamou a oteckom, ktorí pristupujú k prijímaniu Eucharistie. Pred pol rokom bola u tety Janky, je to sestra jej mamy, na niekoľko dní. Bola nedeľa. Ráno vstala, obliekla sa, ale všetci spali ďalej; aj Irenka, jej sesternica. Pri obede bolo na nej vidieť, že je smutná. Popoludní boli na prechádzke a boli aj v kine. Zuzke sa to páčilo. Pri večeri začala plakať. Všetci boli prekvapení. Po dlhšej chvíli so slzami v očkách povedala: „Dnes je nedeľa a ja som nebola na omši.“ Tieto slová u dospelých vyvolali zahanbenie. Keď teta Janka Zuzanku o mesiac volala znova k nim, Zuzanka povedala: „Pôjdem, ale musíte ísť so mnou v nedeľu do kostola.“ Na čo dostala odpoveď. „Áno, pôjdeme. Odvtedy čo si bola u nás, nevynechali sme ani jednu nedeľnú svätú omšu.“
      Nedeľa je dar. Je správne, že vieme Bohu zaň ďakovať a s ním sa stretávať. Amen.


© Miron Keruľ-Kmec ~ www.homily-service.sk