18.júl 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ježišovi ide o človeka, ktorý má síce svoje chyby, ale je pravdivý a živý. A jeho nefalšovaná láska - pretože je nedokonalá - robí ho pokorným. Dôverou, ktorú všade vzbudzuje, vie očariť svoje prostredie.”

~JOZEF PORUBČAN~

13.10.2003 -
čítanosť2096 reakcie0
(Share 383 2)


Téma: Modlitba / Obrátenie / Presvätá Bohorodička

Príklad č.2919

      Mladý Vladimír žil na sklonku 19. storočia v Petrohrade. Pochádzal zo starej a veľmi bohatej šľachtickej rodiny. Rodičia mu zomreli a tak sa o neho starala stará mama. Vďaka svojmu postaveniu a bohatstvu sa stal členom čestnej cárovej stráže. Mladý Vladimír si užíval plnými dúškami života a neodmietal nič, čo bohatým Rusom tej doby mohol život ponúknuť. Štedro požičiaval každému a tak mal vždy dosť spoločníkov pri bujarých zábavách. Dobré jedlo, pijatika, ľahké ženy... To napĺňalo každý deň jeho život. Stará mama na neho naliehala: „Keď zomriem, nebudeš mať nikoho...Tvoji priatelia ťa oberú o všetko a potom ťa opustia. Ostaneš sám... Je čas, aby si sa už oženil a začal poriadny život!“ Vladimír súhlasil. Stará mama mu vybrala snúbenicu zo šľachtickej rodiny, no veľmi chudobnej a bezvýznamnej. Určili dátum svadby. Vladimír so všetkým súhlasil i keď na snúbenicu sa sotva pozrel. Žil si naďalej svojím roztopašným životom. Ak by sa ho niekto spýtal na meno snúbenice, tak by ho nevedel; ak by ju stretol na ulici, nespoznal by ju. No čím viac sa blížil dátum svadby, tým viac v ňom rástli obavy: Manželstvo...? Rodinný život...? Zodpovednosť, ktorú vlastne nikdy nepoznal...?
      V jedno ráno, keď kráčal ulicou, znovu sa ho zmocnili tieto obavy. Prechádzal práve okolo katedrály. A vtedy prvý krát v živote pocítil túžbu vstúpiť do chrámu a modliť sa. Nikdy síce nevynechal žiadnu bohoslužbu, ale to len preto, že to bolo súčasťou života spoločnosti. Patrilo to k bontónu jeho spoločenskej vrstvy. Ale až teraz prvý krát skutočne zatúžil vstúpiť dnu a modliť sa.
      Pred ikonou Kazašskej Presvätej Bohorodičky sa ľudia modlili akatist. Ich spev ho dojímal, chcel sa k ním pripojiť, ale nepoznal slová. Všetko, na čo sa zmohol, bola modlitba, ktorý vychádzala z jeho vnútorného nepokoja: „Ó, Presvätá Bohorodička... Blížim sa k rozhodujúcemu okamihu svojho života. Ak to tak má byť, tak mi pomôž, aby som sa zmenil... Ak to tak nemá byť, tak to zastav!“
      Vtedy sa ho niekto dotkol. Zbadal žobráčku s dieťaťom na rukách, ktorá prosila o almužnu. Vladimír jej dal svoju peňaženku a poprosil ju, aby sa za neho modlila. Keď vychádzal z katedrály, odrazu pocítil ostrú bolesť v očiach a potom i v hlave a stratil vedomie.
      Keď precitol a chcel vstať – nemohol pohnúť ani nohami, ani rukami. Nemohol zodvihnúť hlavu, ani otvoriť oči. Cez malú štrbinku medzi viečkami videl, že je oblečený v uniforme cárovej čestnej stráže. Ležal vystretý na stole. Z ruchu, ktorý vnímal sluchom zakrátko pochopil, že ho považujú za mŕtveho. Chcel dať najavo, že žije, no jeho telo na nič nereagovalo.
      V tom začul dva hlasy – mužský a ženský. Mužský hovoril: „Pre Božie zmilovanie, daj si aspoň vreckovku na oči – akože plačeš. Veď to predsa bol tvoj snúbenec!“ Ženský hlas na to odpovedal: „Otec, dobre viete, že som ho nenávidela. So sobášom som súhlasila len preto, aby som vám pomohla splatiť vaše dlhy... Len z tohto jediného dôvodu som nešťastná z Vladimírovej smrti.“ O nejakú chvíľu začul ironický hlas svojho priateľa: „Vladimír, Vladimír! Všetci tvoji kamaráti teraz pijú a oslavujú tvoju smrť, lebo sa už nemusia starať o vrátenie dlhov. Aj ja idem za nimi...“ Potom počul ešte mnoho iných hlasov a pochopil, ako pokrytecky sa k nemu mnohí správali. Spoznal, ako o ňom zmýšľali a uvedomoval si, že v mnohom mali pravdu... Spoznával seba samého a hnusil sa sám sebe. Pokladal sa za opovrhnutia hodného a začínalo sa ho zmocňovať zúfalstvo. Nakoniec prišla k nemu stará mama. Tá jediná úprimne oplakávala jeho smrť. Keď sa trochu utíšila, začala sa pri ňom modliť žalmy. Vladimír ich vnímal a dvíhal svoju dušu k Bohu prosiac o odpustenie a zmilovanie pre svoju dušu. Potom začali pohrebné obrady. Keď na ich konci začali spievať: „So svätými upokoj, Pane, dušu svojho služobníka...“ Vladimír pohol. Všetci zo strachom utiekli z izby. Vladimír tam ostal sám. Posadil sa a potom postavil. Uprostred prázdnej izby však už stál nový Vladimír, ktorý sa rozlúčil so starým životom.
      Keď rozruch okolo jeho „zmŕtvychvstania“ utíchol, Vladimír rozdelil celý svoj majetok na dve polovičky. Jednu dal otcovi svojej snúbenice, aby splatil svoje dlhy a druhú rozdal chudobným. Odpustil dlhy všetkým svojim dlžníkom. A krátko na to vstúpil do kláštora, kde v askéze prežil zbytok svojho života.
11.07.2003 | Čítanosť(3429)
Téma: Povolanie / Modlitba matky
22.04.2004 | Čítanosť(2666)
Téma: Modlitba
25.08.2003 | Čítanosť(2065)
Téma: Dôvera / Modlitba
27.06.2003 | Čítanosť(2596)
Modlitba
27.06.2003 | Čítanosť(2523)
Modlitba - prosebná
27.06.2003 | Čítanosť(2418)
Modlitba orodovania


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet