22.október 2018

     MENU

Úvod
Zoznam miestností
Zoznam tém


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ak chceš v nebi triumfovať s Pánom Ježišom, je potrebné, aby si s ním na tomto svete niesol kríž.”

~sv. Maximilián M. Kolbe ~

12.09.2003 - Miron (čítanosť14682 reakcie6)


09.14. - Povýšenie sv. Kríža

ICDr. Cyril Vasiľ, SJ - 14. september - Povýšenie sv. Kríža

      Patrí k všeobecným javom, že človek zahŕňa zvláštnou pozornosťou všetko to, čo mu pripomína milovanú osobu, alebo čo má priamy vzťah k nej. Tak napríklad pre manžela, či manželku je snubný prsteň čímsi hodnotnejším, ako kúsok viac, či menej vzácneho kovu, pretože je symbolom vzájomnej lásky a celoživotnej vernosti. Táto všeľudská citlivosť nachádza svoje miesto a osobitné prejavy aj v duchovnom živote človeka – v náboženstve.
      Jedným z dôkazov toho je aj sviatok Povýšenia sv. Kríža. Kríž je totiž symbolom najväčšej lásky a s ňou spojenej obety, je spomienkou na osobu Ježiša Krista, Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý svojou smrťou na ňom zmieril ľudstvo s Otcom a otvoril nám cestu spásy. Kríž sa stal symbolom kresťanov od prvých čias, aj keď pre pohanov bol iba opovrhnutiahodným nástrojom popravy. Už sv. Pavol píše, že „slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Vonkajšia, verejná úcta sv. krížu nebola možná v čase, keď kresťanstvo bolo rímskou ríšou prenasledované, či v lepšom prípade iba trpené a zaznávané. Avšak po získaní slobody Milánskym ediktom bolo možné aj verejne prejavovať úkony kresťanskej viery. Tak sa rozvinula aj verejná úcta kresťanov k posvätným miestam a k všetkým pamiatkam, ktoré pripomínajú osobu Ježiša Krista. Cisár Konštantín, ktorý pripisoval svoje víťazstva práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil na svoje zástavy, po prvom všeobecnom sneme v Nicei sa rozhodol postaviť kresťanský chrám na mieste Kristovho utrpenia, na jeruzalemskej Golgote. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, ktorý dal na Golgote postaviť cisár Hadrián, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Keďže v Palestíne za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy niekde poblíž miesta exekúcie, pri odkrytí Golgoty sa podarilo nájsť aj aj jamu s troma krížmi a ceduľou s nápisom, ktorý podľa zmienok evanjelistov bol umiestnený na Kristovom kríži. Ktorý z troch krížov patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou rozhodol žiadať si na rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal, aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola okamžite uzdravená. Na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve tento kríž je tou vzácnou pamiatkou, na ktorej Kristus priniesol svoju vykupiteľskú obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr – v roku 335 – bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova Bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň – 14. september – sa slávil sviatok Povýšenia sv. Kríža. Jedným zo vzácnych historických prameňov, opisujúcich liturgické obrady v Jeruzaleme, je spis pútničky Etérie francúzskej Akvitánie, ktorá navštívila Jeruzalem v roku 386. Pri opise veľkonočných obradov uvádza aj, akým spôsobom vzdávali veriaci úctu Kristovmu krížu. „Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a chrám vzkriesenia postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov kríž. ...Tieto slávnosti trvajú týždeň.“ A na inom mieste spisu zasa: „Na Veľký piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Golgotu, aby počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa pred kaplnkou kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho dreva; pri jeho boju z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú pojednom, uklonia sa, pobozkajú kríž a vzdiaľujú sa. Každý má možnosť dotknutia kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.“
      Ako teda vidíme, už od 4. storočia v Jeruzaleme existovala tradícia týždennej úcty sv. krížu po 14. septembri, ktorá je dnes typická pre východnú cirkev i vzdanie úcty krížu zaradené do veľkopiatočnej liturgie, ako je to zvykom v západnom obrade.
      História pozostatkov sv. Kríža mala aj naďalej pohnuté osudy. Časť pozostatkov bola krátko po nájdení poslaná do Ríma, kde boli uložené v Bazilike sv. Kríža. V roku 614 zasa perzský kráľ Chozroes vyplienil a dobyl Jeruzalem, pričom odvliekol do otroctva značnú časť kresťanského obyvateľstva, ako aj patriarchu Zachariáša a odniesol do Perzie aj spomínaný relikviár s pozostatkami Kristovho kríža. V tom období sa byzantská východorímska ríša nachádzala v období vnútorného oslabenia a roztrieštenej administratívy. Cisár Heraklios, ktorý krátko predtým nastúpil na trón, však zmobilizoval všetky sily na zreorganizovanie krajiny a na znovuzískanie stratených území. Po šesťročnom vojnovom ťažení sa mu v roku 628 napokon podarilo definitívne poraziť perzské vojská. Perzský kráľ Kovrad Široe bol nútený podpísať mierovú zmluvu a jedným z dôsledkov bolo aj prepustenie a vrátenie relikvie sv. kríža. V roku 630 bol sv. kríž vrátený do Jeruzalema a cisár Heraklius ho chcel osobne zaniesť na Golgotu. Keď sa však, nesúc relikviu, priblížil k posvätným miestam, akoby ho zadržiavala akási neviditeľná sila, takže sa nemohol pohnúť. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha Zachariáš a povedal: „Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ta máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý.“ Vtedy sa cisár zobliekol z kráľovských šiat, zobul sa a takto v prostom rúchu a na boso vyniesol kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich. Ten istý cisár Heraklios však o niekoľko rokov na to prikázal priniesť pozostatky sv. kríža do Konštantinopolu, pretože Jeruzalem už ohrozovali Arabi, šíriaci islam. Nie je možné ďalej detailne sledovať osudy jednotlivých častí pozostatkov sv. kríža a nakoniec to nie je ani samo o sebe najdôležitejšie.
      Tento krátky historický prehľad nám však môže pomôcť lepšie pochopiť zmysel sviatku sv. Kríža. Veď hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty každému krížu, klaniame sa v prvom rade samotnému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla „uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi aj na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca“ (Fil 2, 8-11).

Slovo 1998, č. 17, s. 3.

       Odporúčam tiež linky k téme: Kríž je znakom spásy,
Svätý kríž, Prečo sa povyšuje kríž?


15.11.2008 - 15:11   Radoslav Sabol  
» Re: 15.11.2008, Sv Pavol a evanjelium

„Za evanjelium sa nehanbím. Ním sa prejavuje Božia moc a prináša záchranu každému, kto verí.“ Pavol po svojom obrátení vydáva nádherne svedectvo, muž, ktorý sa stretol s Kristom, našiel v živote stonásobne viac.
Evanjelium prináša záchranu- ľudia túžia po záchrane, záchran pred nešťastím, neúspechom, dokonca už dopredu človek sa pripravuje a robí opatrenia. Evanjelium neprináša záchranu od všetkých nepríjemnosti. Predovšetkým nám prináša záchranu od zlého. Zlo v človeku, môže život znehodnotiť tu na zemi ale aj vo večnosti. Evanjelium nám ukazuje cestu: “Pane ku komu by sme išli, ty máš slová večného života.“ Odpovedá Peter, keď Kristus ponúka apoštolom, aj vy chcete odisť?
Evanjelium ukazuje že Boh pozná slabosť človeka, preto sa k nám Boh prihovára v rôznych situáciách. Táto záchrana je ponúknutá všetkým. Ľudia ktorý sú na ceste unavení a sklesnutí, tu sú nám adresované slová: Poďte ku mne všetci a ja vás posilním. Ľuďom, ktorý túžia po odpustení a náprave života: Choď ani ja ťa neodsudzujem, ba dokonca sú povzbudením aj vtedy, keď človek sa musí rozlúčiť so svojimi blízkymi: neboj sa tvoj brat, sestra stane z mŕtvych. Návod na život. V kníhkupectvách majú aj kuchárske knihy. Jedná z nich sa nazýva: Recepty starej mamy. Už z názvu vidieť, že staré mamy odovzdávali svojím dcéram a svojim vnučkám umenie, ako variť. Niekedy ich priamo učili, inokedy im rozprávali a niekedy zapísali. Veď človek si všetko nezapamätá. Umenie variť je v živote dôležité, ale zaiste nie najdôležitejšie. Ľudia si odovzdávajú, aj iné životné skúsenosti, ktoré im pomáhali žiť. Múdri ľudia stávali vždy na skúsenosti iných.
Kde nájdeme slová nádeje, ak nie v evanjeliu. Svetlo pre náš život, slovo, ktoré nás teší, premieňa náš život. Kľúč k tomu, aby náš slovo preniklo do nášho srdca. Duch svätý- dám vám iného tešiteľa, ktorý vás uvedie do plnej pravdy. Tento Duch svätý, nám otvára písma, osvecuje našu myseľ, skrze počuté slovo Božie, ktorý nás učí milovať.
Jedna hluchonemá herečka na otázku, čo by rada počula, keby sa jej vrátil sluch, odpovedala: „Rada by som počula hudbu. Od kohokoľvek. Mozart, Bach, Billy Joel. Mám rada jeho texty. Rada by som počula hlasy členov mojej rodiny, reči ľudí v Central parku, spev vtákov a šum stromov. A Boží hlas.“ Po chvíli sa opravila: „Nie, Boha nie. Jeho hlas počujem aj tak.“ Táto hluchonemá herečka povedala niečo dôležité aj nám. Oči a uši sú dôležité. Ale my chceme ísť ešte hlbšie, nesmieme sa zastaviť pri tom. Pretože aj v Lukášovom evanjeliu, v úryvku o rozsievačovi, všetci počúvali slovo, ale len niektorí ho počuli tak, že to slovo prinieslo úrodu. Spomínaná herečka nám ukazuje, že aj keď nemám sluch, môžem počuť Boha, aj keď nemám zrak, môžem vidieť Boha. Ako? Srdcom.



21.09.2006 - 22:07   LS  
» Re: 09.14. - Povýšenie sv. Kríža

Když Bůh stvořil svět - vypravuje jedna stará legenda - ptal se Stvořitel všech zvířat, jaké mají zvláštní přání, aby se na světě cítila dobře. A tak tygr si přál ostré zuby, aby se mu dobře lovilo, slon dlouhý chobot, pták křídla a zajíček ochranné zbarvení srsti. Všechna zvířata dostala, co chtěla a byla spokojena. Když to lidé viděli, byli mrzutí, že jich se Stvořitel na nic neptal. ”My lidé s tímto světem spokojeni nejsme„ - volali k Bohu. - A Bůh jim odpověděl: ”Tak je to správně, tak jsem to chtěl. Vy lidé nemáte být jako zvířata - spokojeni na tomto světě - zde není váš domov. Vy máte hledět vzhůru a hledat, co je nad vámi. Postavte se vzpřímeně!„ - Od té doby - končí legenda - zvířata hledí dolů k zemi, ale člověk chodí vzpřímeně a hledí k nebi. A znamením zkřížení pohledu pozemského s nebeským je kříž.
Dnešní svátek povýšení Svatého kříže nás vede, abychom se s novou pozorností podívali na toto hlavní znamení křesťanské víry. Abychom si nově uvědomili, že
na kříži zemřel Syn Boží, abychom my, děti lidské, mohli žít.
Je to nejsnadnější věc, podívat se na kříž. Naši křesťanští předkové zanechali nám mnoho křížů všude, kam pohlédneme: železné na věžích kostelů, žulové na rozcestích silnic, mramorové na hřbitovech, dřevěné na zdích našich domácností, zlacené na hrudi žen. Kam se podíváš zahlédneš nějaký kříž.
Jenže v tom je právě naše potíž. Čeho je moc, to přestaneme vidět, vnímat. Vznikne nebezpečí, že to ztratí původní význam a stane se kýčem či pověrou. Kterýsi americký časopis pro automobilisty nabízel na celostránkovém inzerátu nový druh maskota pro štěstí: Zlacený křížek s rubínovými kapkami krve na trnové koruně - a při prudších otřesech se oči Pána Ježíše rozsvítí! Půl miliónu automobilistů už prý vyhodilo opičku na gumce a zavěsili si Krista s blikajícíma očima!
Krčíte asi v duchu rameny a říkáte si: takové zneužití kříže u nás nebývá. To máte pravdu. Nám hrozí spíš nepoužívání, než zneužívání kříže. Nám je toto znamení tak zevšednělé, že se nad tím už nezamýšlíme.
A mělo by nás při každém pohledu na kříž napadnout, že na kříži vykrvácel Boží Syn, abychom my mohli žít.
Mělo by nás napadnout, že na kříži přestalo být lidské trápení nesmyslné a neúčelné.
Mělo by nás napadnout, že Kristův kříž máme po celý život následovat.
Následovat kříž denně v osobním životě - co se tím míní?
Máme snad vyhledávat kříže, trápení? To jistě ne. Ani Ježíš to nedělal, kříž mu byl vnucen. Nectíme kříž jako nástroj mučení, usmrcení, ale jako nástroj přemožení smrti, znamení života za smrtí. Světlo Kristova kříže, to je jas Zmrtvýchvstalého, vítězná záře velikonočního jitra.
Následování Kristova kříže znamená, jak nás učí i dnešní čtení z Písma, pohlédnout na kříž s vírou, když na nás dolehnou kříže každodenního života. Znamená spojit své denní křížky s křížem Kristovým a nést je v síle Kristově.
Na golgotské skále našeho světa stojí kříž Ježíšův už pro všechny časy. Jeho paprsky odpouštějí vinu a obdarovávají životem toho, kdo na něj s vírou pohlédne.
Ale na skále, kde zemřel Ježíš, stály kříže tři. Prostřední - Ježíšův - byl kříž obětavé lásky. Po pravici byl kříž lítosti, po levici kříž lhostejnosti. Jeden z těch tří si volí za svůj každý člověk. Který kříž si zvolíš ty?


26.10.2004 - 07:46   Ján Pavol II.  
» Kríž je ikonou nádeje

Svätý Otec Ján Pavol II. sa v nedeľu 19. septembra 2004pred pravidelnou mariánskou modlitbou obrátil na pútnikov zhromaždených na nádvorí pápežského letného sídla v Castel Gandolfo s týmto príhovorom:
„Človek, trýznený a zmätený zo zla, ktoré sa v rôznych podobách ukazuje vo svete, sa pýta: ,Prečo?’ Na úsvite tretieho tisícročia, požehnaného Veľkým jubileom a bohatom na toľké možnosti, je ľudstvo poznamenané otrasným šialenstvom terorizmu. Surovosti atentátov na ľudský život kalia a znepokojujú svedomie a u veriacich vyvolávajú nástojčivú otázku, ktorá sa často objavuje v žalmoch: ,Prečo, Pane? Dokedy?’ Boh neodpovedal na túto sužujúcu otázku, ktorá vyviera z pohoršenia zla, vysvetľovaním dôvodu, akoby sa chcel obhajovať, ale obetovaním svojho vlastného Syna na kríži. V smrti Ježiša Krista sa stretávajú zdanlivé víťazstvo smrti a konečné víťazstvo dobra, najtemnejším okamihom ľudstva je zjavenie sa Božej slávy - bod zlomu a stred príťažlivosti vesmíru. ,A ja,’ hovorí Ježiš ,až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe’ (Jn 12, 32). Kristov kríž je pre veriacich ikonou nádeje, lebo na ňom sa naplnil Boží plán spásy. Preto nás liturgia dnešného dňa pozýva oslavovať Povýšenie Svätého kríža, slávnosť, z ktorej veriaci čerpá posilu a odvahu. S pohľadom upretým na ukrižovaného Krista, v duchovnej jednote s Pannou Máriou pokračujme na našej ceste, podporovaní silou vzkriesenia.”


09.06.2004 - 20:19   PaedDr. František Dancák  
» Re: Povýšenie sv. Kríža

      Wilhelm Busch, známy evanjelický teológ, hovorí o tom, ako so svojím priateľom zo Švajčiarska neraz obedovali v reštaurácii, a zakaždým im potom priniesli účet: „Niekto musí zaplatiť.“
      Áno, niekto musí zaplatiť! Aj za našu vinu pred Bohom, za všetky naše hriechy a priestupky musel niekto zaplatiť. Bol to Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý zaplatil nebeskému Otcovi za všetky naše hriechy.


16.09.2003 - 11:29   Príhovor Svätého Otca  
» Re: Povýšenie sv. Kríža

Príhovor Svätého Otca pri svätej omši v Bratislave-Petržalke – 14. 9. 2003

      O Crux, ave spes unica! Zdrav buď, kríž, nádej jediná! Drahí bratia a sestry! Dnešná nedeľná liturgia nás pozýva upriamiť pohľad na kríž. On je tým „privilegovaným miestom“, na ktorom sa nám zjavila Božia láska. Na kríž upierali svoj nezlomnou vierou naplnený pohľad aj biskup Vasiľ Hopko a rehoľná sestra Zdenka Schelingová, ktorých som dnes s radosťou zapísal do zoznamu blahoslavených.
      Na kríži sa stretá ľudská úbohosť s Božím milosrdenstvom. Adorácia tohto nekonečného milosrdenstva predstavuje jedinú cestu, ako sa človek môže otvoriť tajomstvu kríža.
      Kríž je osadený v zemi, akoby zakorenený v ľudskej zlobe. Ale zároveň je vztýčený do výšky, smerom k nebu, kam akoby prstom ukazoval na Božiu dobrotu. Kristov kríž je víťazstvom nad zlom, porážkou smrti, sprostredkovaním života, znovunavrátením nádeje a zvestovaním svetla. O Crux, ave spes unica!
      2. V mene ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána, zo srdca pozdravujem všetkých vás tu zídených na tomto petržalskom otvorenom priestranstve. Pozdravujem teba, drahý brat Ján Sokol, duchovného pastiera tejto Bratislavsko-trnavskej cirkvi, ktorá ma dnes prijíma. Pozdravujem tvojich pomocných biskupov a všetkých biskupov Slovenska, najmä ctihodného kardinála Jána Chryzostoma Korca. S radosťou sa pripájam k spoločnému vďakyvzdaniu pri príležitosti desiateho výročia ustanovenia vašej Biskupskej konferencie.
      Pozdravujem tu prítomných otcov kardinálov a biskupov zo susedných krajín, ktorí sem prišli spolu s početnými skupinami veriacich. Vaša bratská prítomnosť je výrečným vyjadrením jednoty, ktorá spája jednotlivé miestne cirkvi. Pozdravujem pána prezidenta Slovenskej republiky, ako aj ostatných občianskych a vojenských predstaviteľov. Všetkým chcem poďakovať za obetavú spoluprácu pri zabezpečovaní všetkých aspektov tejto mojej apoštolskej cesty.
      Napokon, s pocitmi najhlbšej lásky pozdravujem teba, milovaný slovenský národ, tu prítomný, alebo ma počúvajúci cez rozhlas či televíziu. Vzdávam vďaky Bohu za teba, že si si dokázal aj v ťažkých chvíľach zachovať vernosť Kristovi a jeho Cirkvi. Povzbudzujem ťa: nikdy sa nehanbi za evanjelium (porov. Rim 1,16)! Chráň si ho vo svojom srdci ako najcennejší poklad, z ktorého môžeš čerpať svetlo a silu do každodenného života.
      3. „A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v Ňom večný život“ (Jn 3,14-15), vraví Ježiš. Čo teda vidíme, keď upierame zrak na kríž, na ktorom bol ukrižovaný (porov. Jn 19,37)? Rozjímame nad znakom nekonečnej Božej lásky k ľuďom. O Crux, ave spes unica! Svätý Pavol o Ňom píše vo svojom liste Filipanom, čítanie z ktorého sme práve počuli. Nielen, že sa Ježiš Kristus stal človekom, vo všetkom podobný ľuďom, ale vzal si prirodzenosť sluhu, a ešte viac sa uponížil, keď sa stal poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (porov. Flp 2,6-8).
      Áno, „veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16)! Obdivujeme – ohromení i vďační – aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka Kristovej lásky, presahujúcej každé poznanie (porov. Ef 3,18-19)! O Crux, ave spes unica!
      4. Istotne to bolo práve rozjímanie nad týmto veľkým a obdivuhodným tajomstvom, ktoré podržalo blahoslavených biskupa Vasiľa Hopka a rehoľnú sestru Zdenku Schelingovú v ich rozhodnutí sa pre zasvätený život, a najmä v ťažkých chvíľach utrpenia vo väzení.
      Obaja stoja pred nami ako žiarivé príklady vernosti z čias tvrdého a nemilosrdného náboženského prenasledovania. Biskup Vasiľ nikdy nezaprel svoju príslušnosť ku Katolíckej cirkvi a vernosť pápežovi. Rehoľná sestra Zdenka, aby pomohla služobníkom Pána Boha, neváhala vystaviť vlastný život nebezpečenstvu.
      Obaja boli podrobení nespravodlivému súdnemu procesu a rozsudku, mučeniu, ponižovaniu, samote a smrti. Kríž sa im stal cestou k životu, prameňom sily a nádeje, skúškou lásky k Bohu a blížnemu. O Crux, ave spes unica!
      5. V Edene, pod rajským stromom, stála žena menom Eva (porov. Gn 3). Pokúšaná zlým duchom, siaha po tom, čo myslí že je boží život. V skutočnosti je to zárodok smrti, ktorý sa jej postupne zmocňuje (porov. Jak 1,15; Rim 6,23).
      Na Kalvárii, pod drevom kríža, stála iná žena, Mária (porov. Jn 19,25-27). Otvorená Božiemu zámeru, spoluprežíva vo svojom srdci obetu, ktorou sa Syn odovzdáva Otcovi pre život sveta. Prijímajúc apoštola Jána, ktorého jej Ježiš zveril, stáva sa matkou všetkých ľudí. Zajtra budeme sláviť sviatok Sedembolestnej, ktorú si, ako svoju Patrónku, zbožne uctievate. Jej zverujem súčasnosť i budúcnosť Cirkvi a slovenského národa, aby rastúc pod Kristovým krížom, v Ňom vedeli objaviť a prijať posolstvo lásky a spásy.
      Pre tajomstvo tvojho svätého kríža a tvojho zmŕtvychvstania, zachráň nás, Pane! Amen.


12.09.2003 - 15:38   Angelo Scarano  
» Povýšenie sv. Kríža / Jan 3, 13-17

      Mrtvý muž. Mrtvý muž se svěšenou hlavou. Takových už bylo v dějinách! A přece. Tento muž je trochu zvláštní – především tím, že je na kříži, na tom potupném nástroji smrti, o kterém slavný řečník Cicero prohlásil, že už samotné označení kříž vzbuzuje tak velký odpor, že má být vzdáleno z úst římských občanů. Ale to není ta jediná zvláštnost. Je to člověk, který nezemřel kvůli nějakému zločinu. A přece trpěl. Nicméně – i takových už v dějinách bylo, že? On je však ten, který nenesl svoje bolesti, nemoci – ale utrpení druhých. Ne „jakési bezejmenné masy lidstva“, ale moje a tvoje . On je ten jediný člověk, který vypil až do dna onen kalich hořkosti, který jsem měl vypít já. A proto byl popliván, stal se terčem bezuzdných výsměchů, zakusil bolest probodených rukou a nohou – prostě takové pošlapání a ponížení, jako kdyby to byl červ, a ne člověk. Pošlapání srovnatelné s tím, co vytrpěli mnozí v koncentračních táborech.
      A opět – jen tím vším není tento muž zvláštní. Tento kříž ponížení je… vyvýšený. Vyvýšený proto, že jej má každý vidět (aby si vtiskl tento obraz do srdce). Vyvýšený na znamení toho, že tento pošlapaný muž… nebyl roz-šlapaný! Byl deptán našimi úzkostmi, ale ne z-deptán! Nesl naše břemena (tíhu našich problémů), ale nebyl tím roz-drcen – nezůstal ležet na zemi, rozdrcen těmi našimi balvany. On se zvedl – byl povýšen. Povýšení kříže je znamením a předehrou toho vítězství, které zazáří vzkříšením – kdy ten náš balvan, který nás drží ve vězení beznaděje a nicoty, je symbolicky odvalen z Kristova hrobu. A ten „muž se svěšenou hlavou“ se ukazuje s hlavou vzpřímenou, na znamení triumfu.
      Povýšení kříže v sobě ukrývá protiklady – smrti a života, ponížení a vítězství. To jsou ty nitě, ze kterých je naše existence utkaná. Nejen existence naše, ale především Kristova – toho muže se svěšenou hlavou, pošlapaného, ale i povýšeného. Toho muže, který vzal na sebe můj úděl – a doběhl až k vítěznému finiši. Nezůstal ležet na zemi v půli cesty – on vstal a doběhl. Vírou v povýšeného a „mocného Krista“ můžeš i ty kráčet po stejné cestě – a doběhnout k finiši. Mnohokrát upadneš na zem, ale pokud v prachu země a bláta jen trochu pozvedneš hlavu a upřeš svůj pohled na „muže se svěšenou hlavou“, dostaneš sílu vstát – a běžet dál. Pohled upřený na Krista tě vyléčí z ran utržených pádem, z ran otevřených a krvácejících – a dá ti sílu vstát a běžet dál
      Vždyť nejsi povolán k tomu, abys zůstal ležet na zemi, ale abys přijal věnec vítězství – tak jako ten muž se svěšenou hlavou.



© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet