18.október 2019

     MENU

Úvod
Zoznam miestností
Zoznam tém


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Kto hovorí a premýšľa o zlej veci, ktorú urobil, myslí na ohavnosť, ktorej sa dopustil, a na čo kto myslí, tým je tiež zaujatý - celou svojou dušou je úplne zaujatý v tom, na čo myslí, a tak je ešte stále v zajatí tej ohavnosti. A istotne nebude schopný sa obrátiť, pretože jeho duch zhrubne a jeho srdce napučí, a okrem toho môže ne neho prísť smutná nálada. Čo by ste chceli? Hrabte sa v blate tej, alebo onej cesty, je to vždycky blato. Hrešili sme, alebo nehrešili - aký zisk budeme z toho mať na nebesiach? V dobe, kedy som premietal o svojej zlobe, mohol som navliekať perly pre nebeskú radosť. To je, prečo je písané: „Zanechajte zlo a konajte dobro!“ - odvráťte sa od zla úplne, nezotrvávajte v myšlienkach na jeho ceste a robte dobro! Urobili ste chybu? Potom ju vyvážte tým, že urobíte niečo správneho.

~I. Meier ~

12.06.2003 - (čítanosť2894 reakcie6)


Lk 13, 10-17

      10 V sobotu učil v istej synagóge. 11 Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. 12 Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ 13 a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. 14 Ale predstavený synagógy sa nahneval, že Ježiš v sobotu uzdravuje, i povedal zástupu: „Je šesť dní, keď treba pracovať; v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotu!“ 15 Pán mu odpovedal: „Pokrytci! Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať? 16 A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohoto puta hoci aj v sobotu?“ 17 Keď to povedal, všetci jeho protivníci sa zahanbili, ale ľudia sa radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré konal.
12.06.2003 | Čítanosť(2614)
Lk 13, 18-21
12.06.2003 | Čítanosť(2405)
Lk 13, 22-30
12.06.2003 | Čítanosť(2292)
Lk 13, 31-35


14.12.2005 - 21:08   P. Tadeusz Olszański CM – P. ThDr. Ľubomír Stanček CM  
» Lk 13, 10-17

      Táto zhrbená žena je obrazom mnohých žien a mužov, ktorí viac než osemnásť rokov zotrvávajú v nachýlení k zemi a sú zahľadení do zeme. Sú zahľadení do zeme aspoň z dvoch rôznych dôvodov: alebo kvôli smutnej nutnosti - alebo zo záľuby. Sklonená nad šitím, prataním, varením, nad pletím v záhrade, zohýbajúca sa pod ťarchou tašiek a sieťoviek s nákupmi, až sa chrbát zohol do oblúka; sklonený nad písacím stolom či strojom v továrni. Alebo - sklonení nad tou zemou, lebo len na nej hľadajú svoje šťastie a cieľ svojho života (hľadajú - hoci nemusia nájsť).
      Koniec koncov však pohľad tohto človeka či utrápeného, či spokojného, čoraz častejšie zabieha do diaľky, kde sa musí skončiť tak trápenie, ako aj časné šťastie; ak ale je to veriaci človek- čoraz častejšie jeho pohľad smeruje nahor. Očakávam život budúceho veku. Ten budúci vek sa nazýva nebo - a má uspokojiť všetky nám vrodené šľachetné túžby a priania.
      Nemožno ľudským jazykom ani ľudskou obrazotvornosťou predstaviť, v čom spočíva šťastie spasených bytostí. Lebo veď aj v časnom živote sa vyskytujú chvíle šťastia - a nevieme vysvetliť, prečo sme šťastní. Miestom nekonečného šťastia musí byť nebo, pretože je to stav pozerania na Boha a vlastnenia Boha, ktorý je prameňom a plnosťou všetkého dobra, pravdy a krásy. Všetko, čo tu človek miloval pravou láskou, čomu sa tešil s úprimnou radosťou - nájde v nebi stonásobne rozmnožené.
      Preto sa nebo začína v nás už tu: prostredníctvom poznávania a milovania všetkého, čo je pravé, dobré a krásne, čo nás vedie k Bohu. Každý nosí v sebe začiatok vlastného neba (J. Tischner). Ak ale uznáme, že nie je to začiatok šťastný - nechže aj na nás vloží Kristus svoje ruky a povie: Si oslobodený od svojej choroby.


19.10.2004 - 19:59   JR  
» Re: Lk 13, 10-17

Napřímená postava - obraz upřímnosti
Mluvíme o „přímém postoji“ u lidí, kteří nic neskrývají, kteří nemají postranní úmysly Všichni to obdivují, oceňují to i u protivníků. Mnoho lidí se dušuje, že jednají přímo, ale ne všem věříme. Upřímnost je ctnost, která vyrůstá z mnoha kořenů. Bývá to někdy vrozený charakter. K upřímnosti a neupřímnosti nás vychovává prostředí, ve kterém žijeme. Přesto však víme, že nejdůležitější podmínkou přímého jednání je nemít strach. Zvíře, které se bojí, nám okamžitě uhne z cesty Tak i lidé, kteří mají obavy, hledají v řeči i v jednání neustálé vytáčky. Snadné je však říci, že se nemáme bát. Je to neuskutečnitelné, dokud vidíme kolem sebe přesilu. jen vírou v Krista se cítí křesťané silnější než všecko okolo nich, a proto se světci nebáli nikoho mocného v tomto světě. Mohli tedy mluvit přímo, bez ponižování pravdy


19.10.2004 - 19:58   JR  
» Re: Lk 13, 10-17

Ohnutá postava - symbol nedobrovolného pokořováni
I ve společnosti nemůžeme, obrazně řečen.o, udržet přímou postavu. Musíme se stále podřizovat lidem, kterým bychom se nejraději vyhnuli. „Člověk stále usiluje o svobodu,“ píše Dostojevskij, „a na každém kroku zjišťuje, že je otrok.“ Boj za svobodu inspiruje dějiny národů a celého lidstva. Křesťanství se také jeví od počátku jako poselství svobody. Kristus přišel „oznámit zajatým osvobození a vrátit svobodu utlačeným“ (Lk 4,18). Galaťanům píše sv. Pavel: „Bratři, byli jste povoláni ke svobodě“ (Gal 5,13). Řešení, které se křesťanům podává,je ovšem jiné než to, které vidíme v mnoha formách lidského úsilí o svobodu. Lidé hledají zajištění svobody svržením tyranů, spravedlivými zákony, dobrým uspořádáním soužití, výchovou apod. To všecko patří k životu, je to oprávněné a chvályhodné. Ale nikdy nedosáhneme plně cíle, o který usilujeme. jenom ti, kdo se plně ztotožnili s Kristem, mají zážitek dokonalé svobody.


19.10.2004 - 19:58   JR  
» Re: Lk 13, 10-17

Žena ohnutá, nemohla se vzpřímit
Ne jsou řídké nemoci tohoto druhu, ohnutá páteř bývá velmi bolestivá. Evangelium to připisuje „duchu nemoci“ podle slovníku své doby Duch nemoci je ovšem hřích a ten, obrazně řečeno, vždycky pokřiví postoj člověka ke světu. Otcové tzv. antiošské školy viděli Boží obraz v člověku právě v tom, že má přímou postavu. Tou se liší od všech zvířat a proto je pánem světa. Ale hříchem toto privilegium ztrácí. Stává se poddaným všech nízkých sil a tím trpí. Duše, která odepřela poslušnost Bohu, je nyní podřízena všem slabostem těla. Jak malá porucha stačí, aby nás rozbolela hlava tak, že nemůžeme duševně pracovat. A přece by měla duše ukládat tělu svou vůli! A tělo samo, které je podivuhodný organismus, se zhroutí závanem větru, malé mikroby je přivedou do stavu bolesti a nemohoucnosti. Těžko se pak vžíváme do situace, že jsme byli stvořeni, abychom vládli silám vesmíru. Jedna kapka vody,jak píše Pascal, nás může zabít. A máme vládnout mořím! Dokud nepřemůžeme „ducha nemoci“, naše království je v rozkladu.


09.08.2004 - 20:01   PaedDr. František Dancák  
» Lk 13, 10-11

      Chorá! Osemnásť rokov! Je to veľa? Málo?
      Koľko sme trpeli, trpíme a budeme trpieť my? Komu a čo sme urobili, že musíme trpieť – rok, dva... ba niekedy celý náš život je veľkým utrpením, krížom?
      Koľkí z nás si už položili túto trýznivú otázku, keď nám niečo nevyšlo, alebo keď sme „museli“ prijať nejakú bolesť.
      Je to dospelá analógia, verná ozvena slov: „Boh ťa potrestá!“ – ktoré nás možno už v detstve trápili, a ktoré sme si napriek tomu osvojili.
      Potom je tu úsmevná príhoda zo života sv. Terézie z Ávily, ktorá prechádzala cez rieku a takmer sa utopila. Keď začala reptať, Pán jej povedal: „Terézia, či ty nevieš, že takto zaobchádzam so svojimi priateľmi?“ Terézia mu na to pohotovo odvetila. „Nuž, Pane, potom sa nedivím, že ich máš tak málo.“
      Od Kristových čias už nemusíme tápať ako Jób, zmysel utrpenia už nie je trýznivou otázkou, ale jednoducho pripodobnením sa Ježišovi Kristovi. Boh nás miluje najväčšou láskou vtedy, keď si želá, aby sme mali podiel na jeho údele, aby sme boli v jeho blízkosti na tejto Golgote, kde všetci, čo ho chcú úprimne nasledovať, sa bezprostredne zúčastňujú na jeho diele. Každé utrpenie prijaté v tomto duchu je dar, ktorý má vykupiteľskú moc. Ak sme to ešte nepochopili, potom Kristus aj nás musí upozorniť: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do slávy!“ (Lk 24, 25-26).
      Túto cestu musíme prejsť aj my spolu s Pánom vo svetle Písma... Aj my musíme v prorokoch objaviť jeho Božský úmysel, ktorý sa rovná víťazstvu: pretrpieť všetko a tak vojsť do slávy!


11.10.2003 - 10:25   PaedDr. František Dancák  
» Lk 13, 14

      Z čias bojov medzi Poľskom a rehoľou križiakov, sa spomína tento dojímavý príbeh:
      Poľský rytier Jurand zo Spychova, keď k nemu priviedli kontúra de Läweho, ktorý ho predtým mučil, odrezal jazyk, vypichol očí a ukradol dcéru, posunkami naznačil, že mu dáva slobodu a rozrezal púta, čo okolostojaci priatelia nevedeli nijako pochopiť.
      Ježiš uzdravuje chorú ženu. Uzdravuje ju v sobotu a tým plní svoj program: prináša vykúpenie z hriechu a z moci zla.
      Predstavený synagógy to nemohol pochopiť a zazlieval Ježišovi. Prehliadol však, že človek je viac ako paragraf, láska viac ako splnenie malicherného príkazu.



© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet