15.november 2018

     MENU

Úvod
Zoznam miestností
Zoznam tém


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Je tak ľahko poučovať druhých a tak ťažko seba!

~Oscar Wilde~

12.06.2003 - (čítanosť4287 reakcie16)


Mt 8, 5-13

      5 Keď potom vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: 6 „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“ 7 On mu povedal: „Prídem a uzdravím ho.“ 8 Stotník mu odpovedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. 9 Veď aj ja som podriadený človek a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: „Choď!“ - ide; inému: „Poď sem!“ - tak príde; a svojmu sluhovi: „Urob toto!“ - on to urobí.“
      10 Keď to Ježiš počul, zadivil sa a tým, čo ho sprevádzali, povedal: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli. 11 Hovorím vám, že prídu mnohí od východu i západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jakubom v nebeskom kráľovstve, 12 a synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.“ 13 A stotníkovi Ježiš povedal: „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril.“ A v tú hodinu jeho sluha ozdravel.

5-13.       Lk 7, 1-10; 13, 28-29.

      Archív / Kartotéka
12.06.2003 | Čítanosť(8736)
Mt 8, 28-34
12.06.2003 | Čítanosť(3327)
Mt 8, 18-22
12.06.2003 | Čítanosť(3216)
Mt 8, 23-27


19.12.2006 - 20:04   a.o.  
» Mt 8,5-17

Mnoho jich přijde od východu i od západu a zaujmou místo u stolu s Abrahámem, Izákem a Jakubem.
Moc Ježíšova slova překonává všechny hranice - i pohané jsou vírou začleňováni do spásy Izraele, jehož příslušníci si na druhé straně nesmí být jisti spásou jen proto, že jsou privilegovanými „syny království“. Ježíš je pravým „Božím služebníkem“ (srov. v. 17 s Iz 52,13 - 53,12), který již na své pouti na sebe začíná brát utrpení a nouzi Izraele.


16.11.2006 - 05:55   a.o.  
» ~

Mnoho jich přijde od východu i západu do nebeského království.
V Ježíšových uzdraveních pohanů měl Izrael vypozorovat: mesiášský čas je již zde! Rychleji, než ti, jimž byla znamení určena, to nakonec pochopili právě pohané - skrze Kristův kříž byli i oni „naroubováni“ na ušlechtilou olivu nesoucí všechna zaslíbení Izraeli (zastoupená zaslíbením hostiny v Božím království).


17.03.2006 - 11:00   JR  
» Mt 8, 5-17

Pane, nejsem hoden
Setník věděl, že se Židé vstupem do pohanského domu cítí poskvrněni. Respektuje tu víru a dokonce uznává svou nehodnost. Liturgie jeho slova opakuje před přijetím eucharistie. Mystikové tento postoj ospravedlňují. Dosvědčují, že každé přijetí velké milosti předchází zážitek, že je mezi námi a Bohem veliká propast. Dřív než se Syn Boží narodil v Betlémě jako malé dítě, mluvil Jahve k Židům ze Sinaje za hromu a blesku (Ex 20,18). Dřív než ho lidé uviděli v podobě Syna člověka, museli se bát, že zemřou, když uvidí Boha (srv. Světci, kteří se nemohli vynadivit, kolik milostí jim Bůh každý den dává, se přitom považovali za největší hříšníky světa). Jedna mystička viděla ve svém zjevení Krista jako most mezi nebem a zemí. Velikost mostu se pak měří podle šířky a hloubky, kterou překlenuje. Ve světě pocit slabosti a nehodnosti budí pocit méněcennosti, podlamuje sílu a odvahu. V životě duchovním je tomu naopak. Když pozorujeme, kolik už milost doplnila naše nedostatky, posiluje to naši naději, že nás neopustí ani v budoucnu a že se na Boha můžeme vždy spolehnout.


17.03.2006 - 11:00   JR  
» Mt 8, 5-17

Nenašel jsem takovou viru v Izraeli
Píše sv. Jan Zlatoústý: „Uvěřil Ondřej, ale bylo to teprve tehdy, když Jan řekl: Ejhle, Beránek Boží! Uvěřil Petr, ale musel mu to ohlásit Ondřej. Uvěřil Filip, když četl Písma. I Nathanael nejdříve dostal Boží znamení a pak teprve vyznal víru.“ Zdá se mu tedy, že je kafarnaumský setník předčí, protože věřil v moc Kristovu okamžitě. Lepší je výklad Origenův. Ten srovnává Jaira se setníkem. Jairus praví: „Přijď rychle!“ Setník říká: „Řekni jen slovo!“ I Marie, sestra Lazarova, vyznává: „Pane, kdybys tu byl, můj bratr by nezemřel“ (Jan 11,32). Židovští prosebníci tedy předpokládají, že Ježíš má moc,jenom když je osobně přítomen. Setník je tedy předčí. Tato okolnost zavdala příležitost k mystickému výkladu obraznému. Lidé věří v Ježíšovu moc, když cítí, že jim je blízko, tj. v útěše. Silná víra se však lépe projeví v neútěše, když máme dojem, že je Bůh daleko, že nás opustil. V této situaci se opíráme jenom o jeho slova, o přísliby, že nás neopustí.


17.03.2006 - 11:00   JR  
» Mt 8, 5-17

Přijdou ze Západu a z Východu
Dlouho to trvá, než si člověk vybuduje své pevné místo v práci, ve společnosti, ve vědě. Když se mu to podaří, získá tím i osobní vědomí, ví, čím je, a cítí se pro druhé potřebným. Proto se těžko smiřuje se skutečností, že by měl své místo přenechat mladším, i když jsou to jeho děti. Tím těžší je pro něho, když se dočká dne, kdy ho nahradí lidé neznámí, z kruhů, které podceňoval. Když Ježíš naznačil Židům, že přijdou na jejich místo vyvolených ti, kteří byli považováni za nečisté, znělo to v uších posluchačů jako rouhání. Ale brzo se to vyplnilo. „To, co jsem,jsem z milosti Boží,“ píše sv. Pavel (1 Kor 15,10). Jenom toto vědomí dává člověku možnost, aby správně ocenil své místo v nesmírných lánech kosmu a svůj čas v dlouhých věcech historie. Z lidského hlediska jsme jenom stéblo trávy na zelených vrších. Jedna tráva přerůstá druhou, která uschne. Důležitost a věčnost nenajdeme v přirozeném vývoji vesmíru, ale jenom v poslání Božím, když splníme úkol, ke kterému jsme byli na určitém místě a v určitém čase vyvoleni.


16.12.2005 - 15:43   P. Tadeusz Olszański CM – P. ThDr. Ľubomír Stanček CM  
» Mt 8,5-17

      Možno obdivovať absolútnu vieru stotníka: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo...
      Tento pohan prejavil svoju vieru už tým, že obracajúc sa na Krista, nepovažoval za potrebné používať veľa slov. Jeho prosba to je jednoducho krátka správa o situácii: Sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí — to je všetko. My neraz hovoríme Bohu o našich veciach dlho a vyčerpávajúco, akoby sme neverili, že Boh naše prosby počuje a chápe. Vytvorili sme si dokonca určité modlitebné šablóny, ktoré podľa našej mienky nesklamú. Ale dôležitejší než veľa slov je jeden vrúcny akt viery a dôvery, že Boh, ktorý je samá Múdrosť a samá Láska a samá Všemohúcnosť - nielen môže, ale aj chce nám pomôcť, a vie, ako to možno urobiť.
      Absolútna viera stotníka sa prejavila aj v tom, že dôveroval nielen Kristovej zázračnej moci, ale aj jeho metódam konania: Povedz iba slovo. A my, keď vkladáme do Božích rúk nejakú záležitosť, obyčajne si predstavujeme, že Boh to musí tak a tak vybaviť, pretože my práve tak, a nie inakšie by sme to urobili. A niekedy je to tak, že Boh už dávno konal, nejakým iným spôsobom, už dávno povedal svoje slovo - zatiaľ čo my netrpezlivo očakávame, až sa stane zázrak podľa nášho chápania a predstáv.
      Možnože si tiež uvedomujeme, že táto obeta sv. omše je najväčším skutkom pomoci pre nás, akého je schopná Božia láska.


11.12.2005 - 21:45   P. Tadeusz Olszański CM – P. ThDr. Ľubomír Stanček CM  
» Mt 8, 5-11

      Prídem a uzdravím ho. Tak pred vekmi rozhodol Boh: že príde v ľudskej podobe, aby uzdravil svet; svet chorý, ochrnutý náruživosťami, zamotaný do hriechu. Prídem a uzdravím ho mocou svojej pravdy a milosti, osvietim ho a pozdvihnem z úpadku.
      Advent to je čas očakávania na tento príchod. Vlastne celé dejiny ľudstva, od chvíle prvotného hriechu, od vyhnania z raja až po dnešný deň, aj osobná história každého z nás — je časom očakávania, je nepretržitým adventom. Stále očakávame Božie zmilovanie a voláme o toto zmilovanie v tmavej noci. Stále sa cítime ako chorý bedár, ktorý predkladá Bohu čoraz novšie prosby a potreby. Ale či uprostred týchto prosieb nezabúdame na najdôležitejšiu vec: dávame prednosť potrebám duše, potrebe zmierenia a zjednotenia s Bohom? Práve pre túto vec Boh prichádza na svet ľudí; bez jeho prítomnosti, bez jeho svetla a tepla človek je ochrnutý vo svojom duchovnom živote. Ochrnutie to je nehybnosť. Môžeme v našej duši pozorovať nejaký pohyb k lepšiemu? Je v nás čoraz väčšia trpezlivosť, ovládanie, ústupčivosť, pochopenie? Nezotrvávame na mieste podľa zásady ,je dobre, ako je"? Nie je tento nedostatok pokroku prejavom nejakého ochrnutia? Niekto nám už pripomenul takéto ochrnutie vôle, keď napísal: Mohli by mať už veľa, ale oni nechcú (S. Wyspiański). Ak si myslíme, že je dobre ako je - bolo by to zrieknutie sa pokroku; ale zrieknuť sa pokroku v dobrom, to je niečo horšie než stagnácia: to je skutočné postupné ochrnutie.
      Postoj stotníka je postojom viery a pokory. On tiež očakáva splnenie svoje prosby; ale jeho pokora sa veľmi nevnucuje a jeho viere stačí jedno slovo Uzdravovateľa. Aj my naše adventné očakávanie vyslovme slovami: Pane, moja duša je slabá..., nedokonalá..., stratená..., znechutená. A naša pokora a viera nájdu svoje vyjadrenie práve v slovách stotníka: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.


23.09.2004 - 05:54   JR  
» Mt 8, 5-11

Mnoho jich přijde od východu a od západu
Těmi slovy Ježíš ohlašuje spásu pohanského světa, právě při příležitosti, kdy pohan vyznal, že nemůže k němu přijít, že toho není hoden. I on pronesl slovo, které má zvláštní moc, tj. slovo pokory. Duchovní spisovatelé přirovnávají lidské duše k nádobám, do kterých měla žena na rozkaz proroka Elizea nalévat olej (2 Král 4,6). Dokud byly prázdné nádoby, olej tekl. Olej je symbol Boží milosti. Aby přišla k nám, musí najít srdce vyprázdněné od světských přání a otevřené k Božímu hlasu. Antické pohanství v době Kristově bylo ve velkém úpadku, ale právě proto zanechávalo v lidech prázdnotu a ta byla jedním prvkem přípravy k přijetí evangelia. V jistém smyslu je té situaci podobná i naše doba. I dnešní kultura zanechává v mladé generaci velkou prázdnotu ducha, ideálů, krásy. Ti, kdo si to uvědomí, jsou připraveni k tomu, aby slyšeli znovu poselství Božího království.


23.09.2004 - 05:54   JR  
» Mt 8, 5-11

Řekni jen slovo
Pozoruhodný je druhý výrok setníkův: “Řekni jen slovo.“ Odůvodňuje to přirovnáními. Jako se poroučí vojákům, tak se dá předpokládat, že má Ježíš moc nad neviditelným vojskem, které působí ve světě. Ale ať už je za tím představa jakákoli, základní myšlenka je typicky biblická. Bůh stvořil svět svým slovem a dává moc slova všem, které pověřuje k nějakému úkolu. Ve Starém zákoně to byli především proroci. Mezi nimi vyniká Jeremiáš. Jeho Bůh ujistil, že si ho vyvolil už v mateřském lůně. “Určil jsem tě, abys byl mým mluvčím mezi národy” (Jer 1,5) a „ty budeš vytrhávat a převracet, ničit a bořit, ale také stavět a sázet znovu“ (Jer 1,10), a to všechno silou slova. Co teprve říci o slovech Krista, který je vtělené Slovo Boží? Nebe a země pominou, ale jeho slova nepominou (srv. Mk 13,31), uchovají do konce světa svou sílu. A dnes? Co jiného je modlitba, kterou konáme skrze našeho Pána Ježíše Krista? Říkáme jenom slova, ale věříme, že těmi slovy uzdravujeme bídu světa.


23.09.2004 - 05:53   JR  
» Mt 8, 5-11

Ne jsem hoden
Ze souběžného místa Lukášova (Lk 7,1-10) víme, že tu šlo o pohana, ale židům velice nakloněného, který dokonce vystavil v Kafarnaum synagogu. Setnina byla nejmenší jednotka římské pěchoty, setník tedy nebyl vysoký důstojník, takoví nebyli vždycky z Itálie. Snad byl ze sousední Sýrie, a proto se snadno naučil jazyku v Palestině. Židé sice neměli velkou pověst jako národ, ale mnoho pohanů, kteří s nimi přišli do styku, obdivovalo jejich náboženský postoj. Jiná náboženství v římské říši totiž v té době prožívala hlubokou krizi. Tento velitel okupační jednotky tedy plně respektoval židovský zákaz vstupovat do pohanského domu, jako později i Pilát, který při Ježíšově procesu vyšel k židům ven (Jan 18,29). Byl to politický takt, známka smířlivého postoje? Církev v tom vidí symbol pokory, kterou vyznáváme před přijetím eucharistie, když setníkova slova opakujeme.


18.06.2004 - 08:25   PaedDr. František Dancák  
» Mt 8, 8

      V redakcii Argumenty bola raz diskusia (12.05.1974) na tému: Hľadanie ideálov a postáv. Jeden z diskutujúcich povedal: „Ľahko je urobiť svetonázorovú masku, ale ak niet zhody medzi postojom a hlásanými heslami – všetky konania (v oblasti výchovy človeka) predstavujú skôr skutok odvracajúci od zámeru.“
      Bezpochyby aj v kresťanskej výchove často zisťujeme nábožnosť masky... Každá pravá zbožnosť začína však pokornou úctou pred Božou všemohúcnosťou. Až potom si uvedomíme, že my sami potrebujeme milosti a pocítime úctu k Bohu. Až tak dostaneme omilostenia. Pokora a úcta viedla aj stotníka k poznaniu, že jeho prosba k Ježišovi je stretnutím ľudskej bezmocnosti s Božou všemohúcnosťou a vyvodí z toho dôsledky: Ježiš je prinajmenšom takým Pánom nad mocou, životom a smrťou, ako on, dôstojník, je pánom podriadených vojakov. Preto nie je potrebné ísť Pánovi do jeho domu, ale stačí dať povel na diaľku... Práve túto vieru nám dal Pán za príklad!


19.09.2003 - 15:44   PaedDr. František Dancák  
» Mt 8, 10

      Fred Smite, syn slávneho newyorského bankára bol veľmi chorý a bol nútený žiť v tzv. „oceľových pľúcach“. Zbytočne chodil po všetkých slávnych klinikách sveta. V roku l936 prišiel do Lúrd, hoci cestovanie ho stálo neslýchané bolesti.
       Nikto mu neradil ponoriť sa do vody. Kňazovi, ktorý ho vyspovedal a udelil sv. prijímanie, Fred vyjadril svoju živú túžbu:
Rád by som sa vykúpal v lurdskej vode. Nie preto, aby som bol zázračne
uzdravený, ale preto, aby som vždy a pokojne znášal svoju chorobu.
      Jeho žiadosti vyhoveli. Ošetrovatelia ho ponorili až po krk do studenej vody a pomohli mu prejsť bazénom. Fred sa medzitým modlil k Bohorodičke.
      Keď ho znovu vložili do jeho „hrozného väzenia“ , blažene si vzdychol: „Ach, ako dobre som sa cítil!“
      Trpel veľké bolesti a predsa sa stále usmieval svojím obdivuhodným úsmevom, ktorý už od rokov čerpal z viery v Boha.
      Aj u rímskeho stotníka sa stretávame s veľkou vierou. Preto Pán bol „udivený“ jeho vierou, ktorú dáva všetkým za príklad. Aj nám!


23.07.2003 - 21:15   Miron  
» Mt 8, 5-13

      Bolo by zaujímavé vedieť, koľko chorých sa v ten deň nachádzalo v Kafarnaume. Smelo môžeme predpokladať, že ich bolo viac než len stotníkov sluha. Ten bol však intervenciou, alebo skôr prejavom viery svojho pána uzdravený. Prečo nie aj ostatní?
      Kde chýba viera, tam nemôže dôjsť k stretnutiu s mnohotvárnou uzdravujúcou milosťou, ktorú nám Boh dáva v Ježišovi Kristovi. Božia ponuka je obrovská. Stále je tu však možnosť prísť o tieto dary, ak sa neoprieme hoci len o našu „slabú vieru“ odtrhnúc sa od všetkých iných „istôt“ a nevložíme svoju dôveru v toho, ktorému stačí povedať iba slovo...


02.07.2003 - 12:56   Miron  
» Mt 8, 9-10

      Podriadenosť autorite nie je veľmi obľúbená v našej kultúre. Je ťažké urobiť niečo len preto, že to od nás chce ten druhý. Túžime skôr po tom, aby mali autoritu. Paradoxom však je, že ak chceme mať autoritu, musíme dokázať prijať autoritu druhých. Úryvok z evanjelia nám objasňuje túto pravdu, keď nám rozpráva o mužovi, ktorý uplatňoval svoju autoritu, ale zároveň uznával a podriaďoval sa autorite iných. A iba na tomto mieste v evanjeliu sa stretáme s Ježišovou pochvalou, ktorú vyvolal údiv nad stotníkovou vierou.
      Stotník bol muž, ktorý chápal autoritu. Keď Ježiš Kristus chcel prísť do jeho domu, aby mu uzdravil sluhu, stotník povedal, že to nie je nutné. A hneď podal aj zdôvodnenie. Bol človekom, ktorý bol autoritou pre tých, ktorí mu boli podriadení. Na druhej strane sám bol podriadený vyššej autorite. Ako vojak vedel, že rozkaz, ktorý prichádza od väčšej autority, musí byť splnený.
      V Ježišovi Kristovi videl najvyššiu autoritu – autoritu Boha. Preto hovorí, že nie je hodný toho, aby Ježiš Kristus vstúpil do jeho domu. Na druhej strane je si istý, že Spasiteľovi stačí povedať iba slovo na to, aby mu sluha ozdravel.
      Táto stotníkova istota v autoritu a moc Božieho Syna si vyslúžila Ježišovo uznanie: „Veru, hovorím vám: Takú vieru som nenašiel u nikoho v Izraeli“ (Mt 8, 10).
      Od stotníka sa môžeme naučiť správnemu prijímaniu Božej autority. Stotník ju prijal, podriadil sa jej a pokorne žiadal iba jedno: „Povedz iba slovo...“


28.06.2003 - 21:49   Miron  
» Mt 8, 9

      Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o "poslušnosti viery" (Rim 1, 5;) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo.

      Katechizmus Katolíckej cirkvi 2087.


28.06.2003 - 21:48   Miron  
» Re: Mt 08, 05-13

AI      Dobrý príklad má cenu zlata. S tým všetci súhlasíme, lebo z vlastnej skúsenosti vieme, že samotné teoretické poznatky ešte nemusia spôsobiť zručnosť v konaní. Ak niekto chce začať variť a vezme si na pomoc kuchársku knihu, varenie nepôjde veľmi ľahko. Keby sa však postavil k skúsenému kuchárovi a nejaký čas ho pozoroval, potom by sám varil s väčšou istotou a ľahkosťou.
KE      I duchovný život potrebuje príklad. Sväté evanjelium nám dáva veľa povzbudenia. Pozrime sa len na pohanského stotníka, ktorý nám dáva príklad veľkej viery. (Pozri: Mt 8, 5-13.)
DI      Viera v Boha, viera v Božiu prozreteľnosť, viera v Boha ako darcu všetkého dobrého, hmotného i duchovného, viera v osobného Boha, ktorý riadi a ovláda svet, ktorý miluje všetkých ľudí a chce ich priviesť k večnej láske, musí byť pevne zakotvená v mysli a srdci človeka skôr, než môže byť vôbec reč o skutočnom duchovnom živote.
      Viera v Boha je presvedčenie o veciach, ktoré nevidíme, v Božiu moc, ktorou vedie k sebe všetkých i cez zdanlivé prekážky. Tento duch viery je veľmi potrebný v dnešnej dobe, ktorá tiahne k materializmu myslením i konaním.
      Žijeme v demokracii. Do istej miery sa nevedomky snažíme rozšíriť demokratické vzťahy i na Boha. Zvykneme kritizovať politiku svojej vlády a máme vlastné predstavy, ako by mala byť naša spoločnosť riadená. Preto sa stáva, že nepovažujeme za zaručené, že Boh vládne svetu tým najlepším spôsobom. V tom je počiatok nevery. Úplná podriadenosť a závislosť na Bohu sa odsúva niekam nabok. Ale vždy platí, že ak Boh prikazuje, nikto nemôže jeho príkazom uniknúť.
PAR      Viera je často podobná kroku do neznáma. Veriaci človek opúšťa oporné body, ktoré mu ponúka tento svet, len aby sa mohol dotknúť tých nebeských. Viera je dôvera, pre ktorú niet intelektuálneho zdôvodnenia, ale napriek tomu sa vypláca. Človek ktorý nemá ducha viery, nikdy nepocíti malé či veľké zázraky, ktoré vyrastajú z jeho dôvery. A to len preto, lebo sa kŕčovito pridŕža istôt sveta. Len preto nemôže okúsiť istotu, ktorú dáva Boh.
      Stotník z evanjelia nebol židom, nepatril k vyvolenému národu, ale predsa svojou veľkou dôverou dal všetkým príklad viery a zakúsil jej ovocie. Bezhraničnú dôveru Boh vždy ocení.
      Čo teda robiť, aby sme získali ducha viery? V prvom rade je to život modlitby. V nej môžeme smelo prosiť: „Otče, daj nám dar viery.“ V modlitbe získavame silu odhodlať sa k dôvere v Božiu lásku a starostlivosť.
      V druhom rade je nasledovať celé zástupy vyznávačov tým, že prijmeme Božie slovo a plní dôvery ho budeme uskutočňovať, napriek vysmievaniu davu, alebo zdanlivej nemožnosti. Čím dlhšie sa budeme o to usilovať, tým viac bude naša viera rásť, tým viac budeme na sebe pociťovať malé či veľké zázraky Božej lásky a starostlivosti.
MY      Pozrite, čo si zapísal kapitán ponorky do svojho denníka počas druhej svetovej vojny.
      Deň sa začal pokojne. More bolo tiché, po nepriateľoch ani stopy. Odrazu zazvonil poplachový zvonček. Veliteľ dal rozkaz potopiť sa. „Nepriateľ na dohľad!“
      Krátko na to začnú padať prvé hlbinné bomby. Sedíme v pohotovosti v miestnosti mužstva. S vážnymi a bledými tvárami čakáme na prvý zásah. Každý vie, že by to bol náš koniec.
      Počúvame dunenie detonácií. Loď rýchlo pláva pod vodou. Dlhý Hein oproti mne zrazu vytiahne ruženec z vrecka. Modlí sa. Je to prvý raz, čo sa niektorý z nás pred ostatnými modlí... a nikto sa nesmeje.
      „Ty Hein, daj mi jeden desiatok, ja som tiež katolík.“ Bolo to zvláštne: svalnatá ruka sa načahuje za desiatkom ruženca. Odtrhne mu ho a podá.
      Vonku ďalej zúri boj.
      „Daj aj mne desiatok!“
      „Aj mne!“
      Hein už má len jeden desiatok a krížik v ruke. Päť mužov sa modlí.., a nikto sa nesmeje.
      „Ty Hein, daj mi krížik, ja som evanjelik.“ Hein mu dáva krížik.
      Na niekoľko minút sme zabudli, že vonku zúri boj. Asi po hodine sa nám podarilo nepriateľovi uniknúť. (LEFEVRE, P., Veľké pravdy v malých príbehoch, Bratislava, LÚČ, 1994, s. 85.)
ADE      Duch viery dáva prekonať i tie najťažšie chvíle. Pestujme si teda svoju vieru, aby sme namiesto neistých pozemských istôt sa mohli pevne chytiť istôt, ktoré dáva Boh.



© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet