18.júl 2018

     MENU

Úvod
Zoznam miestností
Zoznam tém


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Bázni pred Pánom sa treba učiť, lebo ju vyučujú. Ona nespočíva v hrôze, ale v pochopení náuky. Ani nie je výsledkom chvenia prirodzenosti, ale dosahuje sa zachovávaním prikázaní, skutkami nevinného života a poznávaním pravdy. Pre nás všetka bázeň pred Bohom spočíva v láske.

~sv. Hilár~

12.06.2003 - (čítanosť3625 reakcie16)


Mt 6, 9-15

      9 Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, 10 príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa, ako v nebi tak i na zemi. 11 Chlieb náš každodenný daj nám dnes 12 A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. 13 A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.
      14 Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. 15 Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.

9-13.      Lk 11, 2-4.
14-15.      Mk 11, 25; Lk 6, 37.


      Archív / Kartotéka
12.06.2003 | Čítanosť(5743)
Mt 6, 25-34
12.06.2003 | Čítanosť(3675)
Mt 6, 16-24
12.06.2003 | Čítanosť(3017)
Mt 6, 1-8


28.04.2007 - 20:50   Charles de Foucauld  
» Mt 6,13

Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. (Mt 6,13)
Pane, vysvetli mi, čo mám prosiť tými slovami, a prečo chceš, aby som prosil skôr toto než čosi iné... Táto prosba, to je volanie. Volanie každej hodiny, každej minúty. Volanie o pomoc. Treba, aby malo svoje miesto v Otčenáši, lebo táto prosba je potrebná v každom momente života. Má mať miesto v každej modlitbe... Veľmi ma obkľučujú nepriatelia. A tak nielenže nemôžem dosiahnuť svoj cieľ, ak nebudem každú chvíľu volať o pomoc, ale nemôžem vysloviť ani malú, krátku modlibu bez volania o pomoc. Náš Pán mi prikazuje predniesť túto prosbu v Otčenáši, lebo mi je potrebná každú chvíľu. Má byť ako výkrik v každej modlitbe, aby som sa naučil volať k nemu o pomoc kedykoľvek, bez prestania. (Charles de Foucauld)



28.04.2007 - 20:49   Karl Barth  
» Romano Guardini

Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. (Mt 6,12)
Takto nám hovorí «Otče náš»: Nad hriechom môžeme zvíťaziť iba vtedy, ak nás s Bohom spája láska. Keď teda ideš k Bohu so svojím hriechom, skúmaj a presvedč sa, či máš lásku. Ako je známe, to nemôžeme vedieť tak, ako vieme, že sme slušne oblečení, alebo že sme zaplatili nejakú dlžobu, lebo láska je predmetom viery. To, že ma Boh miluje a že z jeho milosti ja milujem jeho, to nepatrí do vecí tohto sveta. To je milosť a tajomstvo, ktoré možno poznať iba vierou. Mám však záruku, ktorá mi dovoľuje veriť a dúfať, že mám túto lásku, keď úprimne odpúšťam blížnemu jeho urážku, hrubosť, ublíženie na cti, škodu, zlomyseľné slovo, ohováranie, hrubé posudzovanie, urážlivé správanie a všetko, čím sa mi krivdilo.
Môžem s istotou veriť, že mám lásku, a to podľa stupňa úprimného odpúšťania inému... Čím hlbšie a úprimnejšie bude moje odpustenie vzhľadom na veľkosť ukrivdenia, ktorého sa mi dostalo, tým väčšia bude moja nádej, že som v láske, ktorá je zárukou, že moju prosbu o odpustenie Boh vypočuje.
Miluj nadovšetko Boha a svojho blížneho ako seba samého, t.j. odpusť blížnemu, ako si aj ty praješ, aby tebe Boh odpustil. Budeš robiť blížnemu to, čo prosíš pre seba, aby bol uzavretý okruh lásky, ktorá je zárukou každého odpustenia. (Romano Guardini)



28.04.2007 - 20:49   Karl Barth  
» Mt 6,11-13

Chlieb náš každodenný daj nám dnes. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. (Mt 6,11-13)
Jedine ľudia majú možnosť, ba príkaz v prvých troch prosbách zaoberať sa záujmami Božími, a to posväcovaním jeho mena, príchodom jeho kráľovstva a plnením jeho vôle. Týka sa to aj nás? Áno, celkom isto. Je našou povinnosťou týmto sa zapodievať. Boh nás prijal ako spolupracovníkov. Zveruje nám svoje zámery. A naše volanie k Bohu je prirodzeným dôsledkom týchto prvých troch prosieb.
V troch prvých prosbách nás Ježiš Kristus žiada, aby sme sa pripojili k jeho boju za vec Božiu. Zároveň nás pozýva, aby sme sa pripojili k jeho víťazstvu nad svetom, nad všetkým, čo by mohlo prekaziť uskutočnenie jeho túžob, ktoré sú vyslovené v týchto prosbách. Ježiš Kristus zvíťazil a teraz nás pozýva, aby sme mali účasť na jeho víťazstve. Aby sme mohli vyslovovať tieto túžby: «tvoje meno..., tvoje kráľovstvo..., tvoja vôľa...» odvolávame sa na výzvu, ktorú nám adresuje Ježiš Kristus. Tak sa zúčastňujeme na jeho víťazstve. Toto je dôvod, spravodlivý, dobrý a odvážny, pre ktorý sa opovažujeme volať k Bohu: Daj nám dnes... Odpusť nám... Toto je dôvod, pre ktorý sa odvažujeme takto oslovovať Boha. (Karl Barth)



28.04.2007 - 20:48   Svätý Cyprián  
» Mt 6,10

Buď tvoja vôľa ako v nebi, tak i na zemi... (Mt 6,10)
Hovoríme «buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi», nie aby Boh urobil, čo chce, ale aby sme my mohli robiť, čo Boh chce...
Božia vôľa je to, čo Kristus robil a učil: poníženosť v správaní, stálosť vo viere, cudnosť v slovách, spravodlivosť v skutkoch, milosrdenstvo v činoch, sebaovládanie v mravoch; neurážať, ale znášať urážky, nažívať v pokoji s bratmi, milovať Boha z celého srdca; milovať v ňom, čo je otcovské, mať bázeň voči tomu, čo je božské; ničomu nedávať prednosť pred Kristom, lebo on ničomu nedal prednosť pred nami; pridať sa bezvýhradne k jeho láske, pripojiť sa pevne a s dôverou k jeho krížu. Keď jeho meno a jeho česť napádajú, ukážme vo svojich slovách vytrvalosť, ktorou ho vyznávame, v mučení dôveru, s ktorou bojujeme, vo svojom umieraní trpezlivosť, aby sme ňou boli korunovaní. Takto budeme spoludedičmi Kristovými, lebo v tom spočíva splnenie Božieho príkazu, splnenie Otcovej vôle. (Svätý Cyprián)


28.04.2007 - 20:47   Karl Barth  
» Mt 6,9-10

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo, buď tvoja vôľa ako v nebi, tak i na zemi. (Mt 6,9-10)
«Otče náš» sa začína tým, že v prvých troch prosbách vzdávame slávu Bohu. Takto máme možnosť, ba príkaz zaujímať sa o Boha; modliť sa, aby zvíťazili jeho záujmy, jeho meno, jeho kráľovstvo a splnila sa jeho vôľa. V Ježišovi Kristovi sa Boh ukázal, že je dokonale slobodný, sebestačný, a predsa nechce byť sám. Nechce účinkovať, jestvovať, žiť, starať sa, pracovať, bojovať, víťaziť, kraľovať, triumfovať bez človeka. Teda nechce, aby jeho záujmy boli len jeho záujmami. Chce, aby boli aj vecou človeka. Keď sa modlíme: Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja... pridávame sa na stranu Boha. A to je pre nás veľkou cťou. Boh nás totiž pozýva, aby sme sa pridali k jeho zámerom, k jeho činnosti...
Od týchto prvých troch prosieb závisí sloboda, radosť, veselosť, istota a splnenie ostatných požiadaviek. Všetko, o čo prosíme, predpokladá, že sa chceme zúčastniť na realizovaní Božích plánov. Ktokoľvek by sa tomuto sproti vil, nemal by vlastne záujem o Božiu vec a nebol by schopný modliť sa za odpustenie hriechov ani za každodenný chlieb. Neporozumel by, o čo vlastne v modlitbe ide. Veď nemôžeme žiť s Bohom, ak sa nezhodujeme s jeho úmyslami, s jeho záujmami, ktoré zahrnujú naše a všetky ostatné záujmy. (Karl Barth)


28.04.2007 - 20:47   Karl Barth  
» Mt 6,9

Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach... (Mt 6,9)
«Otče náš» predpokladá, že sme tu «my». Otec sa stal naším Otcom celkom zvláštnym spôsobom. Ono «my» je utvorené na rozkaz Ježiša Krista, ktorý od nás žiada, aby sme ho nasledovali. Zahrňuje v sebe spojenie človeka, ktorý sa modlí, s Ježišom Kristom, s jeho prítomnosťou v bratstve Božích detí.
Ježiš Kristus nás vyzýva, rozkazuje nám, dovoľuje nám hovoriť s ním Bohu, modliť sa s ním jeho modlitbu, aby sme sa spojili s ním v modlitbe Pána: teda Bohu sa máme klaňať, prosiť ho a chváliť jednými ústami, jednou dušou, zjednotení s ním.
Ono «my» znamená ešte spoločenstvo človeka, ktorý sa modlí, so všetkými. S tými, čo sú s ním a čo ako on prijali výzvu modliť sa. Znamená spoločenstvo s tými, ktorí dostali tú istú výzvu, ten istý príkaz, také isté dovolenie modliť sa spolu s Kristom. Modlíme sa: «Otče náš» v spoločenstve tohto zhromaždenia, ktoré voláme Cirkvou...
Keď sme v spoločenstve so svätými, v Cirkvi tých, ktorých zhromaždil Kristus, sme v spoločenstve aj s tými, ktorí sa možno ešte nemodlia, ale za ktorých sa modlí Kristus, lebo on sa modlí za celé ľudstvo. Keď sa kresťania modlia, akosi zastupujú všetkých tých, čo sa nemodlia. A v tomto zmysle sú v spoločenstve s nimi takým istým spôsobom, ako Kristus sa stal solidárny s hriešnym ľudstvom. (Karl Barth)


30.12.2006 - 11:36   a.o.  
» Mt 6,7-15

Vy se modlete takto.
Následující modlitba učedníků nám mimo jiné říká, čím Bůh pro nás chce být a co pro nás chce činit: Chce dát světu svým konáním („posvěcením“) poznat, že je („náš“) Otec a my jsme jeho rodina - chce, aby přišlo jeho království zde a nyní do našeho života - cestou k tomu je náš souhlas s jeho vůlí v našem životě - chce nám dát vše potřebné k učednictví: to nejnutnější k životu (přítomnost), odpuštění a odvahu odpustit (minulost), ochranu před pádem v pokušení a před zlem (budoucnost).


16.11.2006 - 05:55   a.o.  
» Mt 6,7-15

Vy se modlete takto.
Ježíš chce učedníky vyvést z představy vzdáleného Boha, kterého je třeba v modlitbě přemlouvat, a učí je modlitbě srdce. Učí je obracet se k Bohu, který je jejich společným Otcem a do hloubky zná jejich srdce. „Modlitba Páně“ je důvěryplným voláním Božího dítěte, které v sobě a v dějinách Božího lidu zakusilo moc Božího slova, žasne nad ním, touží po jeho naplnění v celém lidstvu a připojuje prosby o ty nejzákladnější lidské potřeby: o vše, co potřebujeme k životu učedníků, o odpuštění hříchů a o ochranu před pokušením a zlem. Právě takováto modlitba je pokračováním cesty do svobody od našich hříchů. Jen jedno může blokovat: naše neodpuštění druhému.


01.03.2006 - 11:54   JR  
» Mt 6, 7-15

V církevní tradici je mnoho modliteb. Otčenáš však je na prvním místě. V liturgii má centrální postavení jako příprava na svaté přijímání. Skládá se z oslovení a sedmi proseb. Oslovení označuje toho, ke komu se obracíme. Jde-li o vlivné osoby, užíváme toho nejvyššího titulu, jaký jim patří: pane prezidente, vaše výsosti, vaše svatosti, apod. Jak_ nejvyšší titul můžeme dát Bohu? V dějinných náboženství jich známe mnoho. Většinou měli bohové mnoho jmen. Tím se chtělo vyjádřit, že mají mnoho dokonalostí a že se nemá na žádnou z nich zapomenout. I biblického Boha známe podle mnoha jmen: Stvořitel, Pán, Král, Pastýř. Ale tato řada vrcholí zjevením, že je náš Otec na nebesích. Jen tak je zaručeno, že se k němu můžeme opravdu modlit, že nás slyší a že máme naději na to, že nás vyslyší. Proto se křesťané ve smyslu staré liturgické formule modlí k Bohu Otci, skrze Syna, v Duchu svatém.


01.03.2006 - 11:54   JR  
» Mt 6, 7-15

První tři prosby Otčenáše se vztahují na Boží království. Můžeme je označit jako eschatologická, tj. projevují touhu, aby se plně uskutečnilo to, co Ježíš načrtl ve své horské řeči a zvláště v blahoslavenstvích (Mt 5,3 nn.). Je dobré, když v modlitbě myslíme napřed na Boha a teprve potom na své vlastní zájmy Tak to alespoň učí mnozí z těch, kdo Otčenáš vysvětlují. Ale není to úplné. Modlíme-li se na prvním místě za uskutečnění Božího království, modlíme se současně i za sebe. Vždyť i my chceme žít v prostředí, které by nám plně odpovídalo. Uvědomujeme si, že jsme „vyhnaní synové Evy“ a že chceme zpátky domů tam, odkud, jsme vyšli. „Otče náš“ se nejlépe řekne v otcovském domě. Ve státních režimech se oceňuje tzv. budovatelská činnost a dávají se za ni vyznamenání. I naše modlitba je k tomu, aby budovala svět. Dělá to tím, že jej svěřuje do ruky Boží.


01.03.2006 - 11:54   JR  
» Mt 6, 7-15

Čtyři další prosby Otčenáše se týkají přímo nás samých a vyjadřují stručně všecko, co pro život potřebujeme. Origenovi se zdálo nedůstojné, abychom hned po myšlence na Boží království mysleli na denní chléb, tj. na jídlo a hmotné potřeby. Vysvětluje tedy tuto prosbu jako touhu po eucharistii nebo po hlubším poznání Boha, který je jakoby chléb duší. Nikdo nám ovšem nepřekáží v tak vznešených myšlenkách. Ale Bůh zná líp naši přirozenost. Ví, jak jsme nešťastní, kdy nám něco chybí, když máme hlad a bídu. když se modlíme za vezdejší chléb, uznáváme, že i to, co nám dává příroda a co si dobýváme prací,, je dar Boží. V modlitbě za odpuštění hříchů a za ochranu v pokušení pak objevíme nejlépe, že je Bůh opravdový Otec a že má k němu otevřené dveře každý marnotratný syn, jakmile řekne: „Vstanu a půjdu k svému otci“ (Lk 15,18).


16.12.2005 - 15:43   P. Tadeusz Olszański CM – P. ThDr. Ľubomír Stanček CM  
» Mt 6, 7-15

      Modlitba, ktorú nás naučil Pán Ježiš, sa stala vzorom pre každú kresťanskú modlitbu. Ak Kristus má nechuť voči mnohovravnosti pri modlitbe - tak „Modlitba Pána“ je udivujúco stručná a obsažná. Jej sedem prosieb obsahuje všetko, o čo sa len človek môže a má modliť. Okrem toho všetky tieto veci sú zoradené v ideálnom poradí: na prvom mieste stoja - Božia sláva a Božie kráľovstvo; záležitosti existencie nie sú vôbec posunuté na samý koniec; a posledná prosba zohľadňuje všetko, čo by človek sám mohol pridať.
      Zároveň táto modlitba odstraňuje bariéry medzi ľuďmi. Lebo sme príliš prijali módnu (a ostatne falošnú) zásadu, že náboženstvo to je súkromná vec -a z modlitby sme tiež urobili súkromnú vec; preto najlepšie sa nám modlí v prázdnom kostole; a možno sa nám zdá, že spoločná liturgická modlitba nás akosi oddeľuje od Boha. Ale každý z nás je spojený množstvom spoločenských pút, každý závisí od iných a vplýva na iných. Tieto putá nám sprítomňuje práve táto základná modlitba, kde voláme: Otče náš, chlieb náš daj nám a odpusť nám! Takto sa zriekame nášho egoizmu, prestávame byť centrom vesmíru, okolo ktorého sa má všetko krútiť, budeme stáť v plnej pravde nášho miesta na svete... Vtedy obracanie sa na Boha sa stáva veľkým vo svojom spoločenstve, zaujímame postoj solidarity, spoluzodpovednosti a rovnosti zoči-voči božskému otcovstvu (A. Golubiew).
      Je určitý prvok kňazstva v tom našom obracaní sa na Boha v mene celého ľudstva - ako to urobíme aj teraz v Modlitbách veriacich.


11.12.2005 - 21:45   P. Tadeusz Olszański CM – P. ThDr. Ľubomír Stanček CM  
» Mt 6, 7-15

      K významným a základným praktikám pôstneho obdobia patrí modlitba. Mohlo by sa teda zdať: V Pôste sa treba modliť viac a dlhšie. Viac - samozrejme. Ale nemusí to byť dlhšie. Lebo počujeme, že ako jednu z podmienok modlitby Pán Ježiš odporúča zdržanlivosť v slovách: Keď sa modlíte, nehovorte veľa. Bolo by možné povedať: Boh sa nerozpráva s táradlami. Ak je modlitba rozhovorom s Bohom - tak v rozhovore Pán Boh tiež nám chce niečo povedať; teda treba ho pustiť k slovu: vtedy sa rodia dobré myšlienky a osvietenia, prichádzajú posvätné vnuknutia. Treba teda trochu mlčať počas modlitby; napr. položiť Bohu nejakú otázku - a počkať na odpoveď. V modlitbe treba hľadať odpoveď na veľa ťažkých a bolestných otázok - a túto odpoveď následkom reflexie dostaneme; vtedy sa môže zdať, že to my sami sme našli odpoveď — ale to Boh nám odpovedal na našu otázku. Samozrejme, modlitba, v ktorej je priestor pre mlčanie, vyžaduje viac času; ale tiež málo nám dáva modlitba, ktorú sa modlíme v rýchlosti. Nakoniec mlčanie dokáže byť hlasnejšie než krik.
      Svätý Augustín hovorí, že ľudská myšlienka je hlasnejšia pre Božie uši, než pre nás volanie na trhovisku. Pán Ježiš nás teda učí nádhernej modlitbe vo svojej stručnosti; jej sedem prosieb obsahuje všetko, na čom nám má záležať.
      Na jednu prosbu kladie Pán Ježiš zvláštny dôraz, dodávajúc na konci vysvetlenie: Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Možno je v nás príliš živé povedomie zakúsených krívd a nepríjemností a tiež trpkostí voči vinníkom. Modlitba Otče náš, v ktorej sa obraciame na spoločného Otca a uvedomujeme si bratské zväzky medzi ľuďmi, je schopná odstrániť pocity nechuti, nahromadené v srdci; z týchto pocitov sa treba akosi otriasť, aby náš „Otče náš" mal nielen nejaký účinok, ale aby vôbec mal zmysel.
      Na toto myslime už počas tejto Najsvätejšej obety, keď sa máme modliť Modlitbu Pána a prosbu: Odpusť nám naše viny.


22.02.2005 - 06:57   JR  
» Mt 6, 7-15

Chléb náš vezdejší dej nám dnes a odpusť nám!
Poslední čtyři prosby Otčenáše se týkají člověka, který po hříchu tělesně trpí a pod vlivem zlého ducha brání sestupu Boha do světa. Svou bídu cítíme především hmotně. Proto se modlíme za každodenní chléb. Svět byl stvořen, aby nás živil. Otcové církve jej přirovnávají k prostřenému stolu, připravenému k hostině. Náš lidský praotec,jak to vysvětlil sv. Cyril při své výpravě k Chazarům, se dopustil viny, a byl proto vyhnán tam, kde trpí bídu. Ale není to jen vina prvního člověka, která nás odcizila Bohu. jsou to především naše viny osobní. Uznání vlastních hříchů je proto začátek moudrosti a prosba za jejich odpuštění je výraz naděje, že se spása vrátí a že budeme zbaveni zlého. Bůh nám to usnadnil tím, že i my sami si můžeme navzájem hříchy odpouštět, a projevit se tak jako synové nebeského Otce, v němž má počátek všechno dobré na nebi i na zemi.


22.02.2005 - 06:56   JR  
» Mt 6, 7-15

Posvěť se jméno tvé!
Sv. Augustin a jiní vykladači rozdělují prosby obsažené v Otčenáši do dvou skupin: tri mají vztah k Boží chvále, čtyři pak jsou v náš prospěch. Tři prosby, které se týkají Boha, jsou vlastně jenom jedno velké přání. Modlíme se za to, aby Boží skutečnost sestoupila stále intenzivněji v náš svět. Jméno Páně se má posvětit, tj. aby jeho slávu, jeho důležitost uznaly všecky národy světa. Tak to vykládá sv. Augustin i sv. Jan Zlatoústý. Tím se přiblíží Boží království. Přejeme si, píše sv. Ambrož, aby nevládl hřích, ďábel, vina, ale aby vládla ve světě ctnost a zbožnost. Tím sestoupí nebe na zemi, protože všecko se bude dít podle Boží vůle. Svatý Ambrož ví, že byla země stvořena jako ráj, tj. společné bydliště Boha a lidí, nebe nebylo od země odděleno. První tři prosby Otčenáše se modlí za to, aby se tento stav vrátil, aby člověk zase zasedl k duchovnímu stolu se svým Stvořitelem a se všemi svatými.


22.02.2005 - 06:56   JR  
» Mt 6, 7-15

Otče!
Na otázku, proč je Otčenáš nejdůležitější křesťanskou modlitbou, odpovídá sv. Cyprián: „Kterou modlitbu by mohl slyšet Otec víc než tu, která je z úst samého Syna, který je pravda!“ Když my opakujeme jeho slova, Otec v nich pozná hlas svého Syna. Od nejstarších dob je v křesťanské literatuře mnoho komentářů, výkladů jednotlivých proseb, obsažených v Otčenáši, který nazývá Tertullián „breviářem evangelia“. Jde tu především o zjevení, že je Bůh náš otec v pravém slova smyslu, že není jen první příčina nebo zákon světa, ale že je osobou, se kterou vstupujeme v důvěrný rozhovor. I v některých jiných náboženstvích nazvali Boha otcem. Vyjadřuje to i latinský název Jupiter. Ale tomuto otcovství se rozumí jenom v přeneseném, oslabeném smyslu, asi tak, jako když někoho nazveme „otcem vlasti“, „otcem lidu“ apod. Křesťanská víra je hlubší. Proto neváhají autoři tvrdit, že „otec“ v pravém slova smyslu je jen Bůh. Naši lidští otcové jsou jen matným odleskem dobroty a lásky Boží k nám.



© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet