18.september 2019

     MENU

Úvod
Zoznam miestností
Zoznam tém


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Anjeli obklopujú oltár a prisluhujú kňazovi, keď slávi svätú omšu.

~sv. Augustín~

12.06.2003 - (čítanosť8922 reakcie11)


Mt 4, 12-17

      12 Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. 13 Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, 14 v končinách Zabulon a Neftali, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš:
      15 Krajina Zabulon a krajina Neftali,
      na ceste k moru, za Jordánom,
      Galilea pohanov!
      16 Ľud bývajúci v temnotách
      uvidel veľké svetlo.
      Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“

      17 Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“

12-17.       Mk 1, 14-15; Lk 4, 14
15.       Iz 8,23;. 9, 1.


      Archív / Kartotéka
12.06.2003 | Čítanosť(3593)
Mt 4, 18-22
12.06.2003 | Čítanosť(3041)
Mt 4, 1-11
12.06.2003 | Čítanosť(2783)
Mt 4, 23-25


28.02.2006 - 16:27   JR  
» Mt 4,12-17.23-25

V Galileji začínají zaznívat Ježíšova slova
Slova vykoupení navazují na slova stvoření. Na počátku řekl Bůh slovo a vznikl svět, jeho rozmanitost a krása. Božím slovem dostal existenci i člověk. I on zachytil rozkaz Tvůrce a stal se živou bytostí. Ale jeho postavení je zvláštní. On neuskutečňuje stvořitelské slovo Boží vědomě a svobodně. Na počátku mu to bylo snadné. Bible praví, že Adam slyšel Boží hlas v ranním vánku (Gn 3,8). Ale hříchem se stal člověk hluchým. Hlas Boží je přehlušen mnoha zvuky světa, které rozptylují. Potřebuje tedy dlouhého a pomalého cvičení, aby se mu podařilo znovu zachytit a pochopit Boží slova. Proto Ježíš začíná kázat, učit, vysvětlovat. Ale sám ví, že to není snadné. Slyší ho jenom ti, kdo mají uši k slyšení (srv. Mk 4,9). Ptali se znalce ptačího zpěvu, jak dokáže rozeznat v lese tak přesně zvuky různých pěvců. Přiznal se, že i on na počátku slyšel jenom šum lesa. Ale pozorností se naučil ponenáhlu rozeznávat hlasy. Podobně je to i s námi. Slyšíme smíšený šum všeho, co na nás působí. Ale dáváme-li pozor zjistíme, že i v tom šumu mluví Bůh různými čistými hlasy, které uprostřed marnosti mluví o věčnosti.


28.02.2006 - 16:27   JR  
» Mt 4,12-17.23-25

Boži slovo vyslovené lidskými ústy
Kdo slyší krásnou píseň, dostane chuť přidat se ke zpěvu, mít účast v melodii. Bůh na počátku stvoření dal zaznít svému slovu. Jeho Slovo se v plnosti času stalo tělem (Jan 1,14) a promluvilo hlasem člověka. Protože jsme však spojeni s Kristem, i naše ústa se zasvětí Bohu a pronášejí to, co Bůh chce světu říci. Aplikujeme to ovšem v první řadě na kazatele v církvi. Ale platí to o všech vychovatelích, o rodičích. V nejširším smyslu se to vztahuje na každou řeč. Schopnost mluvit je jedna z nejkrásnějších darů daných člověku. Podle sv. Řehoře Naziánského je mluvící člověk obrazem Syna Otce, věčného Slova, které Bůh vyslovuje od věčnosti. Máme proto velkou odpovědnost za slova, která pronášíme a budeme souzeni za každé „neužitečné slovo“ (Mt 12,36). Podle sv. Basila je neužitečná každá řeč, která nevede ke zbožnosti. Rozumí ovšem zbožnost v nejširším smyslu, tj. dobro. Mluvit je síla ve světě a ta se musí použít k dobrému.


28.02.2006 - 16:27   JR  
» Mt 4,12-17.23-25

V Galileji pohanů
Severní Galilea bylo teritorium, kam nejvíc pronikaly cizí národy už od doby, kdy ji dobyl asyrský Tigletpilezar r. 734 před Kristem. Židé to ovšem chápali jako pokoření. Prorok Izaiáš (Iz 8,23 nn.) slibuje, že ta poroba v době mesiášské přestane. Kázání Ježíšovo skutečně začíná v tomto území jako příslib osvobození. Ale to je jiného rázu, ne politické, ale duchovní. Analogicky se to opakuje v naší vlastní zkušenosti. V okamžicích, kdy se cítíme pokořeni, podrobeni, slyšíme Boží hlas, který slibuje osvobození. Ale není takové, jak bychom si to představovali. Bůh nás chce učinit svobodnými, ale především vnitřně, v srdci. Dítě ztratí hračku a pláče. Může se to napravit tím, že se mu hračka vrátí. Ale jeho smutek zmizí sám od sebe dospíváním. Dospělý už o hračku nestojí, má jiné zájmy. Duchovní život je stálé dospívání, tedy osvobozování od zájmů malých a obrácení pozornosti k zájmům vyšším, pravým.


20.01.2005 - 21:23   Angelo Scarano  
» Re: Mt 04, 12-23

      A na jeho slovo… opustili všechno. Jak velkou sílu mělo Kristovo slovo, že dokázalo změnit tak náhle a radikálně život těch rybářů. A to se nestalo na základě nějakého zázraku, ale na pouhé slovo. Přesněji řečeno: nebylo to pouhé slovo, ale slovo obdařené mocí, vyslovené s autoritou. Pronikající až do morku kostí a rozdělující pouta rodinná. To slovo „spadlo“ znenadání, uprostřed běžných povinností. A nebylo to obyčejné slovo: v něm se totiž zpřítomnilo a přiblížilo Boží království, a to tak neodolatelnou silou, že ti rybáři nezaváhali a obrátili se: obrátili se od života pro sebe k životu pro Krista a jeho království. Opustili jistotu povolání, obživy, rodinného zázemí, aby šli s neznámým potulným kazatelem, do neznámých míst. Opustili všechny jistoty, protože našli tak pevnou jistotu v Kristově slově.
      Šli za Kristem: od nynějška jejich život bude neustálým následováním Mistra. Oni mají kráčet za Ježíšem, ne před ním nebo bez něj. Za Kristem: ne za svými touhami a rozmary. Někdy budou v pokušení jít spíš před ním, tj. „urychlit jeho úradky“, vnucovat mu svá přání (viz „máme přivolat oheň z nebe?“ – Lk 9,54). A tito první učedníci jsou stále ve velkém pokušení kráčet před Kristem tím spíš, že nemají být pouze pasivními pozorovateli, ale aktivními spolupracovníky, rybáři jako jejich Mistr. Občas tato jejich aktivita a vůdčí úloha překročí meze: vzpomeňme na Petra, který chtěl zabránit Kristu jít cestou utrpení a smrti (a jak vehementně mu v tom bránil! „Vzal si ho stranou a začal ho kárat: ´Buď toho uchráněn, Pane, to se ti nemůže stát!´“, Mt 16,22).
      Pravý učedník kráčí za Kristem: to předpokládá bedlivě pozorovat, kudy kráčí Mistr. Neztratit ho z očí, neustále mu naslouchat. Apoštolové mají kráčet za Kristem a zároveň s ním, protože mají účast na jeho údělu a poslání: i oni mají být rybáři, mají hlásat evangelium a uzdravovat. S Kristem, ale vždy za ním. Svěřená moc a autorita svádějí jednat bez něj: a i takový styl „služby“ je možný, vždyť evangelium říká, že mnozí budou prorokovat v Ježíšově jménu, budou vymítat zlé duchy a konat mnoho mocných činů, a přesto jim Kristus řekne: „Nikdy jsem vás neznal“ (Mt 7,22.23). Jinými slovy: nebyli jste se mnou. Konali jste sice moje dílo, navenek jste byli se mnou, ale ve skutečnosti jste žili beze mě.
      Kráčet za Kristem není vůbec tak lehké a samozřejmé, navzdory dojmu z dnešního evangelia. Vlastně: lehké, či spíše možné to je, pokud člověk slyší Kristovo slovo a poslouchá jej.


20.01.2005 - 21:23   Angelo Scarano  
» Re: Mt 04, 12-23

      Ježíš začíná své působení v Galileji pohanů, kde žili také Řekové, Arabové, Féničané, Egypťané: on je poslán ke všem a, podobně jako Služebník, má být světlem všem národům (Iz 42,6; 49,6; Kristus naplňuje poslání Služebníka, jak je mnohokrát dotvrzeno v evangeliu). Galilea se nachází ve tmě, která symbolizuje ztrátu Boží blízkosti, zmatek, dezorientaci. Jako kontrast k této tmě je tu světlo Kristovy přítomnosti a jeho slova „obraťte se, neboť se přiblížilo nebeské království“. Imperativ „obraťte se“ (řecky metanoeite – změňte smýšlení, postoj) vyplývá z indikativu, z oznámení zvěsti „Boží království je blízko“. „Boží království“ je uctivé označení Boha: tento výraz označuje samotnou Boží přítomnost, která se ujímá vlády, a tak přináší spásu, požehnání. Viditelným projevem této životodárné Boží vlády je uzdravování (v. 23).
      Verše 18-22 líčí dvojí povolání učedníků, které se odehrává podle podobného schématu: Ježíšovo setkání s bratřími (18.21), pozvání (19.21) a okamžitý souhlas povolaných (20.22). Volání „obraťte se, přiblížilo se nebeské království“ se konkretizuje v životě těchto mužů, kteří rozpoznávají blízkost Božího království v samotném Kristu a „obrátí se“: změní základní postoje a vztahy – opustí své povolání, své vztahy (viz Mt 8,21-22; 10,37) a začínají následovat Krista.
      Ježíš se k nim obrací právě uprostřed jejich práce, a to nečekaným a autoritativním způsobem: „Následujte mě“. To je něco nového: v židovství si učedník volí mistra. V evangeliu je zřetelně vidět, že Kristus volá zdarma, bez přihlédnutí k zásluhám nebo lidským kvalitám. Ježíšova činnost je zdůrazněna v celé perikopě: on kráčí, vidí, mluví, volá. Zatímco mezi rabíny bylo základní náplní učednictví studium Zákona, v Novém zákoně jí je následování Krista. Nová je také radikálnost volání: učedníci mají opustit nejen práci, ale i rodinné vztahy, aby byli svobodní pro Krista a pro službu. „Následuj mě“ neznamená jen kráčet za Ježíšem, ale také sdílet jeho poslání a úděl: jedná se tedy o pohyb nejen „fyzický“, ale také etický a duchovní.
      Povolání těchto rybářů je zaměřeno ke konkrétnímu poslání: „být rybáři lidí“. Oni nemají pouze „následovat“ Mistra (pasivní role), ale mají mít i určitou odpovědnost jakožto „rybáři lidí“ (aktivní role). Ježíš jim také přislibuje, že je vybaví a uschopní k úkolu („učiním z vás“, viz i Mt 28,20 – „budu s vámi“). Tato část o povolání učedníků je záměrně před souhrnnou zprávou o Ježíšově působení: Kristus nechce konat nic bez učedníků, natolik jsou důležití pro jeho poslání.


20.01.2005 - 21:22   Angelo Scarano  
» Re: Mt 04, 12-13

Liturgický úryvek má tři části: 12-17 (hlásání království v Galileji), 18-22 (povolání čtyř rybářů) a 23 (souhrnná zpráva o Ježíšově působení, tento verš je součástí 23-25).
Uvěznění Jana Křtitele je počátkem Ježíšovy činnosti (v. 12): touto poznámkou se naznačuje, že Kristus navazuje na činnost předchůdce – i základní obsah hlásání je stejný („Obraťte se, neboť se přiblížilo nebeské království“, Mt 3,2 a 4,17; také učedníci mají hlásat blízkost království: Mt 10,7).


27.11.2004 - 12:09   P. Tadeusz Olszański CM – P. ThDr. Ľubomír Stanček  
» Mt 4, 12-17.23-25

      Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Počuli sme o tom už v Advente. Vtedy sa to kráľovstvo ešte len predpokladalo; teraz je už toto kráľovstvo v značnom stupni uskutočňované reálnou prítomnosťou Ježiša Krista, ktorý potvrdzuje túto skutočnosť zázračnými znameniami.
      Nebeské kráľovstvo, čiže Božie kráľovstvo, znamená vládu Boha. O vláde Boha možno hovoriť tam, kde sa zachovávajú Božie prikázania. V dnešnom liste sv. Ján poukazuje práve na takúto podmienku Božieho kraľovania, keď hovorí: Kto zachová jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom. Skrze našu vernosť prikázaniam sa teda do hĺbky kladú základy tohto kráľovstva, čiže do nás samých.
      Ale predurčením tohto kráľovstva je rozrastať sa tiež do šírky, o čom Pán Ježiš neraz hovorí vo svojich podobenstvách. Našou úlohou je, samozrejme, pomáhať šíriť Božie kráľovstvo. Keď pracujeme na tom, aby sme zaštepili do seba Kristove čnosti – vyžarujeme na svoje okolie; slovom, činom a príkladom rozsievame zrná toho kráľovstva v okruhu ľudí, ktorých stretávame.
      Naším pričinením Božie kráľovstvo má siahať do nekonečných diaľok. Pracujeme pre budúcnosť tohto kráľovstva, keď naše slová a činy môžu prinášať ovocie aj v najvzdialenejšej budúcnosti.
      Nakoniec, Božie kráľovstvo – budované na zemi – má vzrastať do nebotyčnej výšky. Už tu sa namáhame kvôli realizácií ideálov tohto kráľovstva, kvôli pravde a spravodlivosti – ale najvyššia Pravda a Spravodlivosť sa nachádzajú v nebi. Tam tiež získa toto kráľovstvo svoju dokonalú formu; jeho dokonalé naplnenie nastane v našom konečnom zjednotení s Bohom.
      Za chvíľu budeme prosiť Otca, ktorý je v nebi: Príď kráľovstvo tvoje. Zamyslime sa: ako vyzerá naša práca na vzraste tohto kráľovstva do hĺbky, do diaľky a do výšky?


28.02.2004 - 17:27   PaedDr. František Dancák  
» Mt 4, 17

      „Keby ľudia vedeli, čo je to večnosť, urobili by všetko, aby sa polepšili“, povedala sv. Lucia po zjavení Panny Márie vo Fatime.
      Slová, na ktorými je potrebné zamyslieť sa... Kajať sa - to bola aj prvá výzva nášho Spasiteľa, keď začal verejne učiť po svojom pokrstení na jordánskych brehoch.


16.06.2003 - 11:26   Miron  
» k veršu 17

AI      Krstom v Jordáne sa začína verejné účinkovanie Ježiša Krista. Čas sa naplnil. Boh sa zjavuje svojmu ľudu, dáva sa mu poznať a ponúka mu spásu.
KE      Prijmime s plnou vážnosťou Ježišovu výzvu: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17).
DI      Kajať sa, konať pokánie, je dôležitým úkonom človeka, ktorý túži po spáse. V dnešnej dobe nám pokánie znie trošku cudzo, pretože súčasný svet popiera hriech a tým vylučuje pokánie. Nie je ľahké odolať tomuto tlaku.
      Aby sme však pocítili nevyhnutnosť pokánia, pozrime sa na tento obraz. Dvaja priatelia sa pohnevajú. Dôvodom je určitá bezcharakternosť jedného z nich. Chyba, ktorú urobil, takmer zničila ich vzťah. Ak im však na ich priateľstve záleží, určite hľadajú cestu k zmiereniu. Tým je ospravedlnenie a odpustenie. Ospravedlňuje sa ten, kto chybil, a tým vlastne robí určité pokánie. Ten druhý odpúšťa a zabúda, lebo mu na priateľovi záleží.
      Akosi podobne to platí aj vo vzťahu človeka s Bohom. Boh je dokonale verný tomuto vzťahu, len človek ho často ničí. Príčinou je hriech. Hriech je pošliapavanie Božej lásky a dôvery. Má veľmi ničivé dôsledky. Človek, ak sa dopustí hriechu, sám sa akoby vzdáva Božieho priateľstva a priazne. Vzdáva sa vlastnej spásy, ktorú mu tento vzťah prináša.
      Komu záleží na Božom priateľstve, ten sa snaží obnoviť tento prerušený vzťah. Robí pokánie. Ľutuje svoje previnenie a zakúša dobro Božieho odpustenia.
PAR      Toto obnovenie priateľstva s Bohom sa odohráva vo sviatosti pokánia. Svätá spoveď sa tak stáva veľkým prostriedkom našej spásy. Je však veľké nebezpečenstvo, že človek môže pri tejto sviatosti skĺznuť do formalizmu. Inými slovami, ľahko si môže zvyknúť na pravidelnú svätú spoveď, ale bez dostatočnej ľútosti a silného predsavzatia. Sväté veci sa nikdy nesmú brať ľahkovážne. Boh sa oklamať nedá.
      Priateľa, ktorého sme urážkou stratili, nezískame späť, ak nebude vidieť našu skutočnú ľútosť a rozhodnutie už nikdy takto chybne nekonať. Vo vzťahu s Bohom platí to isté.
MY      Pred Ježišom sa ľudia cítili hriešnikmi. Zistili, že sú hriešni. Pod jeho pohľadom hneď spoznali, kde je ich najväčšia chyba, ktorú si azda nikdy nepriznali. Videli, akí skutočne sú.
      Preto je dôležité pravidelne sa postaviť pred Ježišov pohľad, najlepšie pred svätostánok a prejsť v prítomnosti Spasiteľa svoj život, myšlienky, slová a skutky, ktoré sa udiali od poslednej spovede. Dovoľme mu, aby to on ohodnotil. Pri takomto počínaní sa neraz zanedbateľná slabosť ukáže v pravom svetle a môžeme ju spoznať aj ako ťažký hriech búrajúci naše priateľstvo s Bohom. V takomto stretnutí s Ježišom sa rodí silné predsavzatie, ktoré nemizne spolu s vykonaním zadosťučinenia.
      Spomeňme si na Zacheja. Čo spôsobila Ježišova blízkosť v jeho živote? Spomeňme si, ako naraz duchovne ožil, akou krásnou sa odrazu stala jeho duša i život.
ADE      Prijmime teda Spasiteľovu výzvu k pokániu tým, že si zamilujeme sviatosť pokánia a budeme sa v nej chrániť čo i len náznaku formalizmu.


AI      Kto častejšie berie do rúk Sväté písmo, vie, že Ježiš dáva ľuďom odpoveď na všetky otázky života.
KE      Skúsme si dnes vypočuť radu, ako máme bojovať s pokušením (pozri: Mt 4, 1-11).
DI      Pokušením nazývame toľké situácie, že tento výraz stratil svoju hodnotu a hĺbku v očiach dnešného sveta. Totiž čím hlbšie sú veci, o ktorých človek hovorí, tým väčšie je nebezpečenstvo, že ich skreslí. Cesta k Bohu a k spáse nie je celistvá. Z času na čas končí akoby na okraji priepasti. Pokračuje na druhej strane, ktorá je zahalená do hustej hmly. Nedá sa odhadnúť, kde začína druhý kraj. Toto na ceste k Bohu je pokušenie. Nedá sa odhadnúť, aký dlhý skok potrebujeme, aby sme sa dostali na druhú stranu. Preto potrebujeme napnúť všetky sily čo k najdlhšiemu skoku. Vyžaduje to veľkú odvahu, aby sme sa odhodlali skočiť do „neznáma“. Je čin veľkej dôvery a viery v Boha.
      Človek pri „preskakovaní priepasti“, teda pri prekonávaní pokušenia, nutne musí stratiť časť seba. Tú časť, ktorá je na obtiaž. Tú, ktorá v Božích očiach nemá žiadnu hodnotu. Prekonaním pokušenia sa človek dostáva vyššie v duchovnom živote, pretože sa zbavuje bezcennej príťaže. Ak človek zvíťazí nad pokušením, urobí ďalší krok k dokonalosti.
      Súčasne však pokušenie predstavuje aj veľké nebezpečenstvo. Pretože ak sa človek neodváži „skočiť“, ak podľahne pokušeniu, nielenže nepokročí na ceste k dokonalosti, ale vráti sa hodný kus dozadu. Je to zároveň svedectvo slabej viery a dôvery v Boha v čase pokušenia.
PAR      Ježiš nás upozorňuje na tri hlavné pokušenia, ktoré striehnu na človeka. Prvým je túžba po bohatstve. Nejde tu len o vlastnenie pozemských statkov. Je to túžba všetko podriadiť sebe. Dokonca i Boha a jeho milosť. Podstatou tohto pokušenia je „nútenie Boha“, aby všetko išlo tak, ako si to človek predstavuje.
      Druhým pokušením je márna sláva sveta. Je to dosť časté pokušenie. Človek si totiž veľmi rád pripisuje zásluhy i za tie najmenšie dobrá, ktoré vykonal. Kto chce zvíťaziť nad týmto pokušením, pripisuje všetko dobro, ktoré vykonal, Bohu a jeho pomoci.
      Tretím pokušením je neskrotná pýcha. Človek ak odolal pokušeniu túžby po bohatstve a pokušeniu márnej slávy sveta, vyrástol o niečo v duchovnom živote. Jeho duch preniká do niečoho neznámeho a pritom krásneho. Cíti blízkosť Boha. Prenikavo cíti, že pokročil na ceste k dokonalosti a tak sa môže stať, že odmietne vstúpiť do služby všedného dňa, kde ho Boh posiela.
      Pokušenie nás môže priviesť veľmi blízko k Bohu, ak ho prekonáme, ale i strhnúť veľmi hlboko, ak sa mu neubránime.
MY      Ježiš nám ukázal cestu, ako si máme pri pokušení počínať. Pokušenie je klamstvo, ktoré nám ponúka diabol. Ježiš použil proti tomuto klamstvu pravdu. Božie slovo je pravdivé. Obsahuje pravé hodnoty. Ježiš použil Božie slovo ako zbraň, ktorá odhaľuje nezmyselnosť a hlúposť pokušenia.
      Kresťania od začiatku používali túto zbraň. V pokušeniach života, keď sa nevedeli rozhodnúť, čo je pravda, brali do rúk sv. písmo a v ňom hľadali odpoveď. Východní mnísi si vybrali z Svätého písma rôzne citáty, ktoré ich v čase pokušenia upozorňovali na skutočnú pravdu. Ale najčastejšie používali tzv. modlitbu srdca, vybranú zo Svätého písma: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Táto modlitba je dobrou obranou proti pokušeniu, pretože upozorňuje človeka na správny vzťah k Bohu. Sme skutočne hriešni a úplne odkázaní na Božie zmilovanie. Ak si to uvedomíme v čase pokušenia, bázeň pred Bohom nám dodá odvahu pustiť sa do boja s touto nástrahou diabla.
ADE      Nebojme sa teda pokušenia. Ak by nás niečo pokúšalo k túžbe po bohatstve, po márnej sláve sveta alebo k neskrotnej pýche, vrúcne a pokorne sa modlime desať, sto, tisíckrát modlitbu: „Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Vezmime do rúk Sväté písmo a hľadajme Božiu pravdu. Tak prekonáme pokušenie, ktoré nás chce oklamať a zviesť zo správnej cesty.


16.06.2003 - 11:25   Miron  
» Re: Mt 04, 12-17

AI      Istotne mi dáte za pravdu, že mladí ľudia horlia viac za vznešené ideály než starší. Tí skôr narodení majú totiž veľa zlých skúseností zo svetom a to vedie skôr k určitej rezignácii. Vyjadrujú to slovami: „ Svet je taký, aký je. A my ho nezmeníme. Nezostáva nám nič iné, len sa mu musíme prispôsobiť.“ To však nie je správny postoj. Máme totiž povinnosť i silu stvárňovať svet podľa Božej vôle.
KE      Evanjelium (Mt 4, 12-17) nás k tomu nabáda. Mladým ľuďom ukazuje ideál, ktorý majú nasledovať. Starších posilňuje, aby vytrvali v začatej ceste. Tým ideálom je náš Vykupiteľ, Ježiš Kristus. Prorok Izaiáš ho nazýva svetlom, ktoré prišlo na zem. Hovorí: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Mt 4, 16; porov. Iz 9, 1).
DI      Ak si myslíme, že tieto slová sú pre nás neaktuálne, tak sa mýlime. Príchod Krista nie je „za nami“. Lebo v každom jednom z nás je niečo ponorené do tmy, čakajúce na spasenie. V každom človeku, nevynímajúc kresťanov ani predstaviteľov Cirkvi, sú temné stránky slabosti, nebezpečné rany hriechov a vín, ktoré čakajú na splatenie, odčinenie, vykúpenie. A potom, sú tu celé národy, ktoré ešte nespoznali Ježiša Krista. Žijú ešte dobu pred jeho príchodom. Obrovské množstvo ľudí ešte nepočuli jeho meno, nestretli sa s ním. A mnohí, ktorí s ním prišli do styku, ba boli pokrstení, opustili ho a odišli za svojimi záujmami.
PAR      Prijať Ježiša ako svetlo a pravdu je nutné, ak chceme aby náš život bol hodnotný tu na zemi, ale i v nebi. Preto je veľkou tragédiou, keď človek odmietne Ježiša ako pravdu svojho života a riadi sa podľa svojej pravdy. Takéto počínanie vedie do záhuby.
      Pekne to vykreslil spisovateľ Victor Hugo v románe Bedári. Policajný komisár prenasleduje väzňa, ktorý utiekol z galejí. Má svoju pravdu: Väzňa treba chytiť. Táto pravda vplýva na jeho život. Núti ho dlhé roky pátrať po väzňovi. Konečne, keď sa stretnú, komisár robí úžasný objav. Pochopil, že jeho väzeň, ktorý bol odsúdený len preto, že ukradol peceň chleba pre hladné deti, je mimoriadne šľachetný a dobrý človek. Pochopil, že nepatrí do väzenia. A keď mu väzeň odpustil, ba priam zachránil život, cítil, že jeho pravda, jeho doterajšie zmýšľanie a presvedčenie sa borí, ničí, lebo stráca svoj zmysel. Riešenie nachádza v samovražde.
      Je veľa ľudí, ktorí žijú len pre svoju pravdu. Môže to byť sláva, peniaze, alebo kariéra. Ale keď táto ich pravda vybuchne, strácajú životnú rovnováhu.
MY      Ježiš je pravda. Ježiš je svetlo. On je ten ideál, ktorý nič nemôže narušiť. Svetlo zažiari tomu, kto si ho zvolí za zmysel života a prijme jeho pravdu. Pozrite, ako to pocítil muž v stredných rokoch. Hovorí: „Bol som na Mariapoli, letnom stretnutí členov a sympatizantov hnutia Focoláre. Zažil som veľkú radosť. Videl som i zakúsil, že sa dá žiť podľa evanjelia i v dnešnom svete. A je to život nádherný. Ježiš sa mi dal spoznať vo svojom slove. Cítil som to ako výzvu k podobnému životu.
      Tak som si zvolil Boha za svoj ideál. Usiloval som sa žiť podľa Ježišových slov. Všade som chcel vniesť Jeho lásku. Moje okolie na to prudko reagovalo. Dcérka mi povedala: „Stále si bol dobrým ockom, ale posledné mesiace si super.“ V zamestnaní mi kolega dôverne pošepkal: „Získavaš si stále viac a viac sympatií. Hovoria o tebe, že vyzeráš tak šťastný, akoby si každý deň vyhral prvú cenu v športke.“
      Boh zmenil môj život. Osvietil mi cestu, ukázal čo je správne a čo je zlé. Uposlúchol som a On naplnil môj život radosťou a šťastím.“
      Policajný komisár z románu Bedári si dal za zmysel života svoju vlastnú pravdu. Keď sa ukázala ako nesprávna, berie si život. Kto si však zvolí Boha za pravdu svojho života, tomu sa takisto zborí doterajší spôsob života, ale len preto, aby z jeho trosiek povstal nový, oveľa kvalitnejší a šťastnejší.
ADE      Určite chceme žiť šťastne. Preto si dnes zvoľme znovu Boha za pravdu nášho života.


16.06.2003 - 11:25   Miron  
» Re: Mt 04, 12-17

AI      Túžbu po poznaní nájdeme u každého človeka. Je to prirodzené. Duša túži po Bohu, preto ho hľadá. Sú rôzne úrovne tohto hľadania. Niekto sa neuspokojí, kým Boha nenájde. Inému sa zdá toto hľadanie príliš namáhavé a ostáva stáť v polovičke cesty. Ďalší, hoc aj pociťuje túto túžbu duše, ani sa nevydáva na cestu hľadania.
KE      Bolo by pre nás dobré, ak by sme sa dnes odhodlali opustiť svoje pohodlie a vydať sa na cestu hľadania Boha. O to zvlášť, keď počujeme citovať proroka Izaiáša, ktorý hovorí o Ježišovi ako o veľkom svetle, ktoré všetkých osvecuje (Mt 4, 12-17).
DI      Spisovateľ H. G. Wells napísal poviedku Krajina slepých. Rozpráva, že kdesi v horách južnej Ameriky je údolie úplne odrezané od sveta. Túto izoláciu vytvorili strmé steny vrchov, ktoré obkolesujú údolie. Len veľmi ťažko by sa niekto z tohto údolia mohol dostať von.
      Toto údolie však bolo obývané. Mnohé generácie žili na tomto kúsku zeme bez toho, aby tušili o existencií vonkajšieho sveta. Boli však poznačení telesnou vadou, ktorá sa prenášala z pokolenia na pokolenie. Všetci boli slepí. Nepoznali ani význam slova vidieť. To poznamenalo celý ich život. Stavali si svoje príbytky, ale bez okien. Nerozoznávali deň a noc, ale hovorili o čase tepla a čase chladu. Hlas, sluch a hmat boli jedinými prostriedkami ich komunikácie. Vytvorili si svoje zákony i systém riadenia svojej pospolitosti.
      Jedného dňa sa narušil pokojný život týchto ľudí. Jeden horolezec mal pri výstupe na vrch nehodu. Lano sa uvoľnilo a on sa zrútil. Mal však šťastie. Kríky a vetvy stromov utlmili jeho pád. Keď sa prebral z prvého šoku spozoroval, že údolie, do ktorého sa dostal, je obývané. To bolo pre neho veľmi čudné, pretože nikdy nepočul, že by tu niekto žil. Ešte väčšie prekvapenie zažil, keď pochopil, že všetci obyvatelia tohto údolia sú slepí. Tí zas nevedeli pochopiť, že vidí. Považovali to za určitú deformáciu. Stalo sa to príčinou mnohých konfliktov. Nakoniec sa rozhodli horolezca oslepiť, lebo len to podľa ich názoru ho mohlo voviesť do normálneho života. Horolezcovi sa našťastie podarilo ujsť.
PAR      Obrazne povedané, obyvateľom krajiny slepých sa môže stať každý z nás, kto ustane v hľadaní Boha. Nech je už dôvod akýkoľvek, či lenivosť alebo ľahostajnosť. Dá sa takto žiť na zemi. Dokážeme si i takto zariadiť svoj život. Navonok nám nič nebude chýbať. Azda nás budú vyrušovať iba tí, ktorí nepodľahli tomuto pokušeniu a žijú "vo svetle". Tí by to však nemali ľahké. História nám svedčí, s akým nepochopením a nezriedka aj s odporom sa stretávali svätci vo svojom živote. Svätosť ich života dráždila, pretože bola vybočením z "normálneho života". Prirodzené svetlo premáha tmu. No svetlo nadprirodzeného poznania naráža na tvrdohlavosť a zatvrdlivosť ľudskej slobody.
      Evanjelista Matúš cituje proroka Izaiáša: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti“ (Mt 4, 16).. Tým svetlom je Boží Syn, Ježiš Kristus. Sv. Ján Krstiteľ svedčil o svetle a po jeho uväznení samo Svetlo, Ježiš Kristus, začína ohlasovať radostnú zvesť. Pozrite čo hovorí: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ ( Mt 4, 17). Robiť pokánie, zmeniť svoje srdce, myslenie, to je to prvé, čo sa musí urobiť, aby sme mohli žiť vo svetle.
MY      Toto je cesta. Musíme vyjsť z krajiny slepých, aby sme spoznali svetlo. Cestu poznáme - je to pokánie. Zmena myslenia, presmerovanie nášho srdca. Dokiaľ sa táto zmena v nás neuskutoční, slová evanjelia nám nebudú nič hovoriť. Budeme ich síce počúvať, budeme sa síce hlásiť ku Kristovi, ale napriek tomu budeme v tme.
ADE      Človek túži po poznaní. Držme sa teda túžby duše po poznaní Boha, aby nás táto túžba skrze pokánie priviedla k životu vo svetle.




© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet