14.december 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

     „Všetko, čo konáme, je iba prostriedkom k cieľu. Jedine láska je cieľom samým v sebe, lebo Boh je láska.”

~sv. Edita Steinová ~

20.06.2003 - o. Mgr. Jozef Matejovský
čítanosť1728 reakcie0
(Share 444 1)


Téma: Svätý hieromučeník stotník Kornélius – 13. 9.

Myšlienky... 248/2002

      Po Kristovom nanebovstúpení žil v Cézarei v Palestíne stotník, čiže dôstojník armády, ktorý mal pod sebou sto vojakov, menom Kornélius (Sk 10, 1-48) pôvodom z Itálie. Ten, hoci bol vychovaný v temnote pohanskej nevery a žil uprostred zlého sveta, bol hodný úcty, ako o ňom svedčí sv. evanjelista Lukáš v Skutkoch apoštolských hovoriac: „v Cézarei žil istý muž menom Kornélius, stotník kohorty, zvanej Italská. Bol nábožný a bohabojný s celým svojím domom. Dával veľa almužien ľudu a ustavične sa modlil k Bohu.“ Pán Boh nepohrdol týmito jeho cnosťami a rozhodol sa osvietiť ho svetlom pravej viery, aby jeho dobré diela nezakrývala tma nevery. Tomuto bohabojnému mužovi Kornéliovi sa jedného dňa, keď sa vo svojom dome modlil, zjavil Boží anjel a oznámil mu, že jeho modlitby a almužny sa zapáčili Bohu a prikázal mu, aby poslal do Joppe po muža menom Peter, a ten ho naučí, čo má robiť. Kornélius hneď poslal po tohto muža a nebol to nikto iný, ako apoštol Peter. Keď poslovia išli do Joppe, sv. Peter, ktorý o ničom nevedel, sa vtedy modlil. Počas modlitby mal videnie, aby sa nezdráhal ísť hoci aj k pohanskému mužovi, pretože židia sa s pohanmi nestretávali, štítili sa ich a pohŕdali nimi. Videnie bolo takéto. Petrovi sa zdalo, akoby sa nad ním otvorilo nebo, odkiaľ sa na zem spustili prestieradlo priviazané za štyri rohy. V tom prestieradle Peter uzrel štvornožcov žijúcich na zemi, divé zvieratá, hadov a nebeských vtákov. Z neba sa k Petrovi ozval hlas, aby vzal, zabíjal a jedol. Apoštol Peter odpovedal: „Nijakým činom, Pane, veď som nikdy nejedol nič poškvrnené a nečisté.“ No hlas sa ozval znova: „Čo Boh očistil, ty nenazývaj poškvrneným.“ Tento príkaz sa opakoval trikrát, a potom bolo prestieradlo opäť vzaté do neba.
      Keď sv. Peter rozmýšľal, čo znamená toto zjavenie, pred jeho dverami stáli traja mužovia, ktorých poslal Kornélius, a pýtali sa na neho. Boží Duch mu velil bez akéhokoľvek premýšľania ísť s týmito tromi mužmi, aby k telu Kristovej cirkvi pripojil prvého človeka z pohanov, a aby za ním aj ďalší pohania prijali Kristovu vieru. Peter s nimi odišiel do Cézarei a tam mu vyšiel v ústrety Kornélius so všetkými príbuznými a so svojimi priateľmi, padol mu k nohám a poklonil sa mu. Peter ho zdvihol zo zeme a povedal mu: „Vy viete, že Žid sa nesmie spolčiť ani stretnúť s cudzincom. Ale mne Boh ukázal, že nemám nikoho nazývať poškvrneným alebo nečistým človekom. Preto som prišiel bez váhania, keď ste ma pozvali. A pýtam sa, kvôli čomu ste ma pozvali?“ Kornélius mu podrobne vyrozprával, ako videl anjela a čo od neho počul a prosil Petra, aby mu povedal slovo spásy. Peter povedal: „Naozaj poznávam, že Boh nenadŕža nikomu, ale v každom národe mu je milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo.“ Teraz začal ohlasovať Ježiša, jeho príchod na svet a vtelenie, jeho utrpenie a smrť, vzkriesenie a nanebovstúpenie. Pritom Peter vysvetlil, ako Ježiš dobrovoľne trpel a zomrel, aby oslobodil človeka z moci diabla, vzkriesil ho zo smrti a daroval mu večný život. Keď to sv. Peter hovoril, Sv. Duch vkladal jeho slová do sŕdc poslucháčov, naklonil ich k viere a Kornélius sa s celým svojím domom dal v roku 41 po narodení Krista pokrstiť. Bol prvý z pohanov, ktorý uveril v Pána nášho Ježiša Krista, a po krste všetko opustil a odišiel nasledujúc Petra a bol ním ustanovený za biskupa. S ním a s mnohými inými apoštolmi obchádzal rozličné krajiny a všade ohlasoval Ježiša Krista.
      Keď bol sv. Peter s Timotejom a Kornéliom v meste Efez, dozvedeli sa, že v meste Skipseos sa veľmi vzmáha pohanstvo a po porade sa rozhodli, aby tam odišiel Kornélius a ohlasoval tam Kristovu náuku. Kornélius, pozvúc Boha na pomoc, sa ponáhľal do spomínaného mesta. Bol tam učené pohanské knieža menom Demeter, ktorý slúžil iba svojim modlám a veľmi nenávidel kresťanov. Keď sa dozvedel o Kornéliovom príchode do mesta, predvolal ho pred seba a pýtal sa ho odkiaľ a na čo prišiel. Kornélius odpovedal: „Som služobník živého Boha a som tu poslaný, aby som teba, knieža, vyviedol z temnoty nevedomosti a tvoju dušu osvietil svetlom pravdy.“ Demeter neporozumel tejto reči, rozhneval sa a povedal: „Ja som sa ťa pýtal na niečo iné a ty mi na niečo iné odpovedáš. Zaprisahávam sa svojimi bohmi, že ak mi neodpovieš na čo sa ťa pýtam, nebudem brať ohľad na tvoju starobu, ani na tvoje šediny. Povedz mi preto, komu slúžiš a na čo si tu prišiel.“ Kornélius odpovedal: „Čo do služby, som stotník, a prišiel som ťa sem získať pre Boha, ktorý stvoril nebo i zem.“ Demeter na to povedal: „Prestaň hovoriť podobné veci a pristúp k našim bohom a pokloň sa im, ináč ťa vydám na muky, z ktorých ťa tvoj Boh určite nevyrve.“ Kornélius odpovedal: „Silný je môj Boh a on ma nielen môže vytrhnúť z tvojich rúk, no aj zničiť tvojich bohov a rozotrieť ich na prach.“ Knieža pokračoval: „Zaklínal som sa svojimi bohmi, že ťa nebudem ľutovať a šetriť a dodržím kliatbu, ak sa nepokloníš mojím bohom.“ Na to povedal Kornélius: „Najprv mi ukáž tých bohov, ktorým sa mám pokloniť.“ Knieža sa tomu potešil, lebo si myslelo, že sa im chce pokloniť a viedol ho do ich chrámu.
      Za nimi išiel početný zástup, ktorý chcel vidieť, ako sa Kornélius klania bôžikom. Keď prišli k chrámu, vošiel doň knieža s Kornéliom i všetkými, ktorí s nimi išli, medzi ktorými bola aj žena kniežaťa menom Evantia a jeho syn volaný menom svojho otca Demeter. Kornélius v pohanskom chráme padol na kolená a začal sa modliť: „Živý Bože, ktorý si Danielovou rukou zničil modlu, zabil hada a zatvoril papule levov a Daniela pritom zachoval pri živote. Ty aj teraz znič týchto bôžikov a daj tvojim ľuďom poznanie, aby sa presvedčili, že ty jediný si pravý Boh.“ Keď sa svätý pomodlil, vyšiel z chrámu, spolu s ním vyšiel aj knieža Demeter a všetok zídený ľud. V chráme ostala Evantia so synom Demeterom. Náhle sa zatriasla zem, pričom sa všetky pohanské modly rozsypali na prach a chrám sa zvalil. Všetci ľudia, ktorí sa pozerali na rúcanie chrámu sa zľakli, iba jediný Kornélius ostal pokojný a po chvíli mlčania povedal kniežaťu: „Knieža, teraz mi povedz, kde sú tvoji bohovia?“ Ten rozhnevaný povedal: „Najprv mi povedz, čarodejník, akými čarami si urobil, že padol chrám aj s našimi bohmi?“ Knieža sa radil so svojou družinou, akými mukami zahubia Kornélia. A pretože už zapadalo slnko a nebolo času Kornélia mučiť, knieža prikázal zviazať mu ruky a nohy a tak ho zavesiť do temnice. Ne druhý deň ho chcel nemilosrdne mučiť a zahubiť. Keď svätého zavliekli do temnice, ku kniežaťu pribehol sluha a oznámil mu, že nikde niet jeho manželky a syna, že určite zahynuli v zavalenom chráme. Keď to počul knieža Demeter, so žiaľom si na sebe roztrhol odev a horko plakal. S ním plakali aj všetci prítomní. Potom knieža povedal prítomným: „Choďte, rozoberte kamene zo zavaleného chrámu a hľadajte hoci len kosti milovanej manželky a môjho milého syna.“ Keď to povedal, začal plakať ešte silnejšie. Vtom rýchlo pribehol predstavený žrecov menom Barbat hovoriac: „Knieža, z rozvalín chrámu som počul vychádzať hlas tvojej ženy a syna, ktorý takto hovoril: „Veľký je kresťanský Boh, ktorý nás skrze svojho sluhu Kornélia zachránil živých. Proste tam preto toho svätého muža, aby nás odtiaľ vyviedol, aby sme tu napokon predsa len nezahynuli. Lebo vidíme Božie divy a počujeme hlas anjelov, ktorí spievajú: Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.““
      Keď to knieža počul, rýchlo so všetkými odbehol do temnice a tam našiel Kornélia ako chodí po cele, lebo Pánov anjel mu rozviazal putá. Knieža padol ku Kornéliovým nohám a hovoril: „Veľký je tvoj Boh, Kornélius, , ktorý moju manželku a syna chráni v rozvalinách chrámu. Prosím ťa, sluha Boží, choď a vyveď ich odtiaľ a ja a všetci moji uveríme v ukrižovaného Krista, ktorého ohlasuješ.“ Kornélius odišiel z temnice k rozvalenému pohanskému chrámu, tu k nebu pozdvihol oči a ruky a začal sa vrúcne modliť. Počas modlitby sa otvorilo miesto, kde sa v rozvalinách nachádzala kňažná Evantia so svojím synom a vyšli odtiaľ obaja zdraví, pričom oslavovali Boha. Všetci, ktorí tam boli a videli tento preslávny zázrak volali: „Veľký a silný je kresťanský Boh!“ Demeter s manželkou a synom i s inými ľuďmi sa dal pokrstiť, spolu 277 ľudí. Sv. Kornéliu už ostal v tom meste, vykoreňoval z ľudských sŕdc korene pohanstva, zasieval semeno zbožnosti a za krátky čas celé mesto získal pre Krista ajedného čestného muža menom Evnomia postavil za presbytera, čiže kňaza.
      Nakoniec, keď Kornélius cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, zvolal všetkých kresťanov okolo seba a napomínal ich, aby vždy žili vo viere a v láske a vždy konali dobro. Udelil im náuku a začal sa modliť:“ Pane, Bože náš, ktorý si ma uznal za hodného zachovať vieru, zavŕšiť úsilie a zvíťaziť nad nepriateľom, za všetko ti ďakujem a prosím ťa, Pane, pozri z výšin svojej svätosti na svojich služobníkov a buď im milostivý, upevni ich vo viere, posilni v námahách, pomôž im v zachovávaní tvojich svätých prikázaní, aby neprestajne oslavovali tvoje presväté meno teraz i na veky vekov.“, a keď všetci prítomní odpovedali „Amen.“, sv. Kornélius radostne odovzdal svoju dušu do rúk svojho Pána, ktorý ho pozýval k nebesám. Knieža Demeter s Evantiou, svojou manželkou, so synom Demeterom a presbyterom Evnomiom i všetkými veriacimi veľmi plakali nad svojím otcom a učiteľom. Jeho telo pochovali blízko zboreného pohanského chrámu.
      Počas toku mnohých liet ďalšie pokolenia nepoznali miesto, kde boli pochované pozostatky sv. Kornélia, časom na jeho hrobe vyrástol veľký ker. Raz tu prišiel biskup Silván z mesta Troada a v noci sa mu tam zjavil sv. Kornélius a povedal m: „Ja som stotník Kornélius, moje pozostatky ležia pod krom na mieste, kde kedysi stál pohanský chrám. Ty, Silván, postav mi cerkev na mieste zvanom Pandochia, kde spočívajú telá mnohých verných a svätých, aby tam ležali aj moje pozostatky.“ Ne druhý deň biskup oznámil svoje videnie kléru a veriacim a odišiel s nimi k onému kru, pomodlili sa tam, začali kopa a našli celú rakvu, v ktorej ležalo nezhnité telo sv. Kornélia, ktoré zo seba vydávalo predivnú vôňu. Ne biskup Silván nemal toľko majetku, aby mohol postaviť cerkev. Preto v nasledujúcu noc sa sv. Kornélius opäť zjavil jednému pobožnému a veľmi bohatému človeku menom Eugen a prikázal mu, aby zo svojho majetku dal biskupovi Silvánovi toľko, koľko bude potrebné na vybudovanie cerkvi. Eugen zvestoval toto videnie biskupovi a dal mu toľko, koľko bolo potrebné na postavenie cerkvi a cerkev za krátky čas postavili a vyzdobili. A keď prišiel čas, keď mali byť pozostatky sv. Kornélia prenesené do novopostavenej cerkvi, s biskupom Silvánom a Eugenom sa zišlo množstvo veriacich, a keď duchovenstvo s biskupom začali bohoslužby, rakva s telom svätého sa sama od seba zdvihla a až do cerkvi bola nesená akoby neviditeľnými rukami. Tam sa zastavila blízko oltára na pravej strane a vtedy aj potom sa pri týchto svätých pozostatkoch sv. sluhu Božieho diali mnohé divy.
      Po smrti biskupa Silvána nastúpil biskup Filostorgius a ten pozval maliara menom Enkratia, aby umelecky zobrazil ikonu sv. Kornélia. No len čo Enkratius začal maľovať žiadaný obraz, musel ho opäť premaľovať, pretože nemohol dobre zobraziť tvár svätého, a tak znova začínal a znova premaľovával. Nakoniec stratil trpezlivosť a vyriekol niekoľko urážlivých slov na svätého a rozhodol sa robotu úplne zanechať. Ale keď zišiel z rebríka, na ktorom stál pri stene, potkol sa, padol na zem a zdal sa byť mŕtvy. Aký trest ho stihol za to, že hovoril proti svätému. Jednako ako sám Pán Boh, tak aj jeho svätí služobníci sa nehnevajú bez konca a netrestajú na veky, pretože na druhý deň sa Enkratiovi zjavil sv. Kornélius, zobral ho za ruku, zdvihol ho zdravého z postele a sám sa stal neviditeľným. Enkratius sa hneď ponáhľal do cerkvi svätého, padol tam k jeho rakve a so slzami prosil o odpustenie svojho prehrešenia, súčasne ďakoval svätému, že sa nad ním zmiloval a zachránil ho od blízkej smrti. Maliar mal dvojaký úžitok zo zjavenia sv. Kornélia, zdravie a poznanie jeho tváre, ktorú teraz, keď ju uvidel, vkusne a pekne zobrazil na ikone, oslavujúc pritom Krista Boha s Otcom i Svätým Duchom velebeného na veky. Amen.

      Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 316-323, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet