23.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Vynasnažím sa, aby som zanechal dobrú spomienku v každej duši, s ktorou prídem do styku.”

~Charles Foucauld ~

20.06.2003 - o. Mgr. Jozef Matejovský
čítanosť1315 reakcie0
(Share 383 0)


Téma: Svätých sedem mládencov spiacich v Efeze – 4. 8.

Myšlienky... 200/2002

      Rímsky cisár Décius, keď prišiel do mesta Efez, prikázal všetkých, čo sa len nazývali kresťanmi, zajať a hubiť rozličnými krutými mukami. Ich počet bol určite veľký, všetky vezenia nimi boli preplnené, ich telá viseli na vežiach a hradbách mesta, hlavy boli nastoknuté na koloch a paliciach, vtáci požierajúci telá obklopovali a napĺňali mesto, pretože po uliciach a cestách ležali zabití a mŕtvi. Tí, ktorí ostali pri živote, sa na to pozerali a nesmierne smútili, pretože im nebolo dovolené svojich milovaných bratov, ctených členov Kristovej církvi, patrične pochovať, ale museli ich telá nechať vtákom za pokrm. Tento žiaľ a smútok im všetkým trhal srdce.
      Vtedy sa spojilo sedem chlapcov, alebo mládencov, ktorí, slúžili v armáde, verných a pripravených na všetky muky, kvôli Kristu Pánovi. Dohodli sa, že sa od seba neodlúčia, budú spolu bývať a žiť, a to kvôli tomu, aby jeden druhého posilňovali, pomáhali si a napomínali sa k trpezlivosti a vytrvalosti v akýchkoľvek, čo aj najťažších mukách pre Kristovo meno. Všetci boli synmi ušľachtilých, významných a bohatých rodičov. Boli vychovaní v bázni Božej a v Kristovej viere. Ich mená sú nasledovná: Maximilián, Dionýz, Amblich, Martin, Anton, Ján a Marcel. Aj oni boli predvedení pred cisára Décia, kde nebojácne vyznali, že sú kresťanmi. Nedali sa žiadnym spôsobom pohnúť k tomu, aby sa poklonili pohanským modlám. Cisár keď videl ich mladosť a bláznovstvo, ľutoval ich a nechcel ich hneď vydať na muky, preto im povedal: „Ja teraz odídem z Efezu, ale skoro sa vrátim. Vy za ten čas dobre premýšľajte, lebo keď sa vrátim a vy vždy budete zotrvávať pri vašom Kristovi, určite vás vydám na muky a smrť.“
      Keď cisár odišiel z Efezu, títo mládenci hneď všetko, čo bolo ich vlastníctvom, popredali, peniaze rozdali chudobným, sebe nechali iba toľko, aby im vystačili na nevyhnutné živobytie. Keď to urobili, rozhodli sa ukryť na hore zvanej Ochlon pri Efeze a tam v modlitbe, pôste a rozjímaní čakať, čo bude nasledovať. Zobrali so sebou trocha peňazí , odišli na onú horu a našli na nej jaskyňu, v ktorej sa ubytovali a nejaký čas žili. Potajomky posielali do mesta jedného spomedzi seba, aby im kúpil chlieb. Keď sa Décius vrátil z cesty, prikázal hľadať tých sedem mládencov, na ktorých si dobre pamätal. Dozvedel sa, že sa skrývajú na hore Ochlon v podzemnej jaskyni. Už z toho usudzoval, že nechcú od viery v Ježiša Krista odstúpiť, pretože ináč by z mesta neboli odišli. Preto rozmýšľal, akou smrťou ich zahubiť. Nakoniec vydal rozsudok vchod do jaskyne, v ktorej sa ukrývali mládenci, zamurovať kamením, aby ich tam umoril hladom. Krátko predtým sa z mesta vrátil nimi vyslaný po chlieb a povedal im o návrate cisára do Efezu, ako ešte aj teraz nechce prestať prenasledovať kresťanov, a ako sa na nich pýtal ľudí. Keď počuli, že sa o nich cisár hneď zaujímal a ich osud mal na myli, začali sa modlitbou odporúčať Pánu Bohu. Potom sa medzi sebou rozprávali o Ježišovi Kristovi, o jeho utrpení a smrti na kríži, navzájom sa potešovali, pokým všetci nezaspali. Vtedy prišli robotníci poslaní cisárom, ktorí kamením zavalili vchod do jaskyne a úplne ho zamurovali. Jeden z tých robotníkov, ktorý bol tajne kresťanom a nechcel pripustiť, aby pamiatky týchto siedmich mučeníkov nezanikla, vhodil počas práce potajomky do jaskyne skrinku s olovenou tabuľkou, na ktorú napísal ich mená a čas smrti pre Krista Spasiteľa.
      Pán Boh, ktorá chcel s nimi vykonať predivný zázrak, im dal predivný odpočinok a taký dlhý spánok, že sa pretiahol až do čias cisára Teodózia Malého. Za vlády tohto cisára povstali falošní učitelia, ktorí hovorili, že vzkriesenie tiel nebude, a kto raz zomrie, zomrie na veky. Táto falošná náuka sa šírila pomedzi ľudí čoraz viac tak, že pobožný cisár Teodózius sa kvôli tomu veľmi trápil a církev začala trpieť. No Pán Boh, ktorý je najsilnejšou ochranou svojej církvi, aby všetkým jasne ukázal klamstvo tejto náuky, a aby potvrdil náuku sv. církvi vzkriesení tiel, urobil v tých ťažkých časoch predivný zázrak. Jeden mešťan z Efezu, menom Adolius, si prenajal do vlastníctva horu Ochlon, aby na nej pásol svoje ovce. Po nejakom čase sa tam rozhodol postaviť aj ovčiareň, a preto použil kamene, ktorými bol zavalený vchod do jaskyne. Robotníci urobili, čo mali prikázané, zobrali kamene a uvoľnili vchod do jaskyne. A Pán Boh, ako kedysi vzkriesil mŕtveho Lazára, tak teraz tých sedem mládencov, ktorí usnuli ešte za čias cisára Décia, prebudil naspäť do života, zachoval ich telá aj ich odev v celosti a nedopustiac na nich ani najmenšej zmeny.
      Mládenci sa prebudili akoby zo sna a mysliac si, že prespali iba jednu noc, chválili Boha, pozdravili sa, ako boli zvyknutí. Pripomenuli si, čo počuli včera od svojho priateľa o príchode cisára Décia a o jeho nenávisti voči kresťanom, a jeden z nich, Maximilián, povedal: „Buďme pripravení, milovaní bratia, vyjsť z tejto jaskyne a vyznať veľkého a nad všetkých kráľov silnejšieho Pána nášho Ježiša Krista. Prečo by sme sa tu mali ako nejakí zbabelci ďalej ukrývať?! Poďme, bratia, a ochotne zomrime za toho, ktorý za nás trpel a zomrel na kríži. Ty, Amblich, ktorý si nám doteraz nosil poživeň, choď potajomky do mesta a kúp chlieb, ale viac ako včera, lebo sa nám chce jesť. A ak budeš môcť, tak zároveň zisti, čo sa deje v meste a ako sa Décius o nás vyzvedá.“ Amblich zobral, ako bol zvykol už aj skôr, peniaze, ktorým teraz bolo už viac ako tristo rokov, a odišiel do mesta. Keď prišiel k mestskej bráne, zbadal pri nej vysoký, pekne ozdobený kríž, a veľmi sa začudoval, hovoriac sám sebe: „Včera sa ešte štítili tohto znamenia ako hriechu, a dnes ho majú v takej úcte? Skutočne neviem, čo to má znamenať.“ A začal neveriť a pochybovať, či je to skutočne mesto Efez, či to nie je nejaké iné mesto, a či je to všetko pravda, alebo iba sen. Odišiel k druhej bráne, ale aj tu zbadal znamenie sv. kríža. Už ani sám nevedel, čo má povedať. Trocha porozmýšľal a nakoniec vošiel do mesta, kde ho čakala ešte divnejšia vec. Pretože tu počul, ako jedni ľudia Kristovo meno spomínali, iní sa ním zaprisahávali, čomu sa ešte viac začudoval, pretože si pomyslel: „Včera nikto nesmel Kristovo meno verejne spomínať a dnes ho každý smelo ústami bez obáv hovorí. Určite to nie je mesto Efez. Veď tu aj vidím iné domy a ulice, ako v Efeze. Je to akési iné mesto, v ktorom oslavujú Krista Pána.“ Tým všetkým zneistený sa opýtal okoloidúceho, aké je to mesto. Keď mu odpovedali, že Efez nechcel tomu veriť. Aby ho, ako si on myslel, ďalej neklamali, chcel čo najskôr vyjsť z toho mesta. Preto odišiel kúpiť chlieb a dal za neho tie staré peniaze, ktoré pekár ale nepoznal, preto ich podal ďalšiemu. Tak tieto peniaze putovali z rúk do rúk, nikto ich nepoznal, až nakoniec usúdili, že tento mládenec musel niekde nájsť poklad so starodávnymi peniazmi.
      Na túto správu sa zbehli ľudia, obstúpili Amblicha a zadržali ho, aby ho odviedli na úrad. On sa pozeral, čo sa s ním deje,, obzeral sa, či niekoho nepozná, alebo niekto nepozná jeho, pretože pochádzal odtiaľ, no všetko nadarmo. Pretože všetci nahlas hovorili: „Tohto mládenca sme u nás nikdy nevideli, je to úplne cudzí človek.“ On sa všetkému ešte viac čudoval. V srdci ho trápilo, že ešte včera ho všetci poznali a dnes ho nepozná nik. Medzi ľuďmi, ktorí ho obklopovali, hľadal očami brata, alebo príbuzného, alebo niekoho známeho, na nenašiel ho, ani nikoho nepoznal. Priviedli ho na úrad, kde sa ho pýtali na nájdený poklad a už ho aj chceli mučiť. Amblich mohol ľahko dokázať svoju nevinu, no kvôli údivu nemohol prehovoriť ani slovo.
      U miestodržiteľa mesta Efez bol efezský biskup Štefan. Preto sa všetci rozhodli Amblicha postaviť pred týchto dvoch a predložiť im jeho staré peniaze, že čo na to povedia oni. Amblich si myslel, že ho vedú pred cisára Décia. Keď ho postavili pred miestodržiteľa a biskup, miestodržiteľ sa ho opýtal, odkiaľ má tie peniaze, lebo určite našiel poklad, preto nech povie, kde ten poklad je. On odpovedal: „Tieto peniaze mám od svojho otca.“ Miestodržiteľ sa ho pýtal ďalej: „Odkiaľ si? A kto je tvoj otec?“ Mládenec odpovedal: „Pochádzam z Efezu, z tohto, myslím, mesta. Otca som mal takého a takého, bratia a príbuzní sa volali tým a tým menom.“ Keď to počuli prítomní ľudia, jedni hovorili: „Odišiel od rozumu.“ Iní hovorili: „Vymýšľa hlúposti.“ Teraz sa mládenec, ktorý už nevedel, čo ma na toto všetko ešte povedať, opýtal: „Prosím vás, povedzte mi, či cisár Décius ešte žije, alebo nie?“ Nato mu odpovedali: „Nemáme takého cisára.“ Amblich povedal: „Včera som na vlastné oči videl, ako cisár Décius vchádzal do tohto mesta. Na hore Ochlon sa pred ním siedmi skrývame. Teraz vám môžem ukázať svojich priateľov. Jedine že toto mesto by nebolo Efez.“
      Efezský biskup Štefan toto všetko počúval. Myslel si, že im cez tohto mládenca chce Pán Boh ukázať nejaký iný, zázračnejší poklad. Preto mu povedal, aby ich priviedol na tú horu. On to rád urobil. Išiel prvý, ostatní išli za ním. Keď prišli na horu, vošli do jaskyne, a hneď pri jej vchode našli skrinku a v nej tabuľku, z ktorej vyčítali, že pred 372 rokmi siedmi chlapci, alebo mládenci, z Efezu tu boli zamurovaní na príkaz cisára Décia. Toľko rokov prespali. Až teraz spoznali, čo to je, a čo Pán Boh, keď ich zobudil a oživil, chcel predivne zázračne ukázať. Pristúpili k mládencom, našli ich sedieť s veselými tvárami, padli im k nohám a rozpovedali im, čo sa s nimi dialo. Mládenci oslavovali Pána Boha, všetkým rozpovedali, čo a ako sa dialo za ich čias, ako cisár Décius prenasledoval, mučil a zabíjal kresťanov.
      Biskup Štefan, keď sa na vlastné oči presvedčil o takom zázraku, vypravil do Carihradu poslov s listom k cisárovi Teodóziovi, v ktorom mu okrem iného písal: „Čo najskôr niekoho pošli, aby videl zázrak, ktorý vykonal Pán Boh počas tvojho panovania. Lebo zatiaľ čo niektorí ľudia popierajú budúce vzkriesenie tiel, klamstvo ich náuky a viery sa ukázalo na telách svätých ľudí, ktorí teraz, skoro po štyroch storočiach boli vzkriesení a sú živí.“ Cisár Teodóz malý, potešený touto zvesťou, sám s mnohými veľmožmi prišiel z Carihradu do Efezu a odišiel na horu Ochlon do tej jaskyne. Keď tu zbadal sedem svätých mládencov živých, ktorí toľko rokov boli akoby mŕtvi, od radosti sa rozplakal, „lebo títo po mnohých rokoch neporušení, akoby vstali zo sna a všetkým jasne zvestovali mŕtvych vzkriesenie“. Aj cisár, aj všetci prítomní, pozerajúc na takú zrejmú záruku budúceho vzkriesenia ľudských tiel, slávili a chváli Pána Boha volajúc: „Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých!“ Svätí mládenci cisárovi ešte zvestovali, že Pán Boh ich iba preto vzkriesil, aby utlmili falošnú náuku heretikov a utíšili vzbúrené myšlienky. Tiež mu predpovedali, že Najvyšší bude jeho bohabojné vládnutie žehnať. Potom svoje hlavy sklonili k zemi a zomreli. Stalo sa to dňa 22. októbra. Cisár prikázal ich telá uložiť do strieborných rakiev a chcel ich zobrať so sebou do Konštantínopola, no napomenutý vo sne, aby ich nechal ležať v jaskyni, v ktorej už toľké roky prežili, ich tam so všetkou cťou uložil, chváliac Boha, ktorý na zemi oslávil svojich svätých a všetci s radosťou volali: „Skutočne je vzkriesenie z mŕtvych!“

      Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 273-279, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet