22.január 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ruky chudobných vynášajú almužnu do neba.”

~sv. Don Bosco ~

20.06.2003 - o. Mgr. Jozef Matejovský
čítanosť1339 reakcie0
(Share 331 1)


Téma: Svätý veľkomučeník a liečiteľ Pantelejmon – 27. 7.

Myšlienky... 194/2002

      Sv. Pantelejmon mal významných a bohatých rodičov a narodil sa v meste Nikomédia. Jeho otec Eustorgius bol pohan a matka Evvula kresťanka. Keď išlo o jeho výchovu, matka prevýšila otca a starala sa syna vychovať v kresťanskej viere. No kým syn vyrástol a kým ho stihla vyučiť vo svätej viere, bola povolaná z tohto sveta. Keď táto matka a učiteľka zomrela, otec vsadil do neho svoju vieru a privykol ho na modloslužbu. Potom ho poslal do učenia k slávnemu lekárovi Eufrosíniovi, aby sa aj Pantelejmon stal lekárom. Ten, učiaci sa u Eufrosínia, chodil k nemu najkratšou cestou, ktorá ho priviedla po okná jedného kresťana, starca menom Hermolaj, ktorý sa s inými kresťanmi skrýval pred prenasledovaním cisára Maximiána.
      Hermolaj, pozerajúc na Pantelejmona, z vnuknutia Sv. Ducha spoznal, že sa z neho stane Kristov služobník. Raz ho pozval k sebe, dopytoval sa o jeho rode a dozvedel sa, že jeho matka bola kresťankou. Začal mu ohlasovať Krista Spasiteľa. Zrno tejto náuky padlo do dobrej zeme, pretože Pantelejmon mu hneď odpovedal, že si ešte spomína, ako mu o tomto hovorila matka, ako ona toho istého Ježiša Krista vzývala a modlila sa k nemu. Nakoniec mu povedal, že pevne verí, že všetko to, čo mu povedal je veľkou pravdou a veľmi naradostený opustil Hermolaja. Odteraz vždy, keď išiel k svojmu učiteľovi Eufrosíniovi, po ceste navštívil Hermolaja. Sústredene počúval jeho náuky a upevňoval sa v Kristovej viere. Raz idúcky zbadal pri ceste chlapca, ktorý ležal mŕtvy, pretože ho pohryzol jedovatý had. Pantelejmon so hneď pomyslel: „Počul som o Kristových zázrakoch. A či je pravda to, čo mi hovoril Hermolaj, spoznáme teraz. „Začal sa úprimne modliť ku Kristu Bohu, aby chlapec ožil. I stalo sa. Pantelejmon pozdvihol oči k nebu a ďakoval Bohu, že ho tak milostivo a zázračne vyviedol z temnoty pohanstva. Potom s veľkou radosťou odbehol k Hermolajovi a prosil o svätý krst a aj bol pokrstený.
      Pantelejmon sa rozhodol získať pre Kristovu vieru aj svojho otca. Onedlho mal k tomu vhodnú príležitosť. Raz k nemu, ako k lekárovi, prišiel jeden slepec a prosil ho, aby mu pomohol. Pritom povedal, že už bol u mnohých lekároch, ktorí mu ale nepomohli, ibaže minul veľa peňazí. Pantelejmon prisľúbil, že ho vylieči, no pýtal sa ho, čo mu za to dá. Slepec mu odpovedal: „Dám ti zvyšok svojho majetku.“ Vtedy Pantelejmon povedal: „Keď ťa uzdravím, dáš to chudobným. Ja od teba nevezmem nič.“ Keď to počul otec, povedal synovi „Nepodnímaj sa, syn môj, na to, čo iní, napr. tvoj učiteľ Eufrosínius, nemohli vykonať.“ Syn odpovedal: „Ja s tým viem ináč narábať, ako oni.“ Začal vzývať Kristovo meno a modliť sa, potom sa dotkol slepcových očí, úplne ho vyliečil a slepý videl. Nasledovala veľká radosť, no Pantelejmon sa nezastavil iba pri tomto, ale oného slepca a aj svojho otca oslobodil ešte aj z duševnej slepoty, pretože ich poučil a oni obaja uverili jeho náuke, prijali sv. krst a svojich starých bohov svojimi rukami porozbíjali a zakopali.
      Onedlho potom šťastný otec zomrel. Pantelejmon daroval slobodu otrokom a celý majetok po otcovi rozdal chudobným. A sám, všade, kde len mohol, liečil chorých, osobitne chudobných, navštevoval sediacich vo väzení, potešoval ich a poúčal, a tak bol nielen lekárom tela, ale aj duše. Celé mesto zanechávalo ostatných lekárov a so svojimi chorými sa obracalo na neho. A on nie liekmi, nie bylinami, ale iba Božou milosťou všetkým pomáhal. Ostatní lekári mu začali závidieť a rozhodli sa zahubiť ho. Preto odišli k cisárovi Maximiánovi a obžalovali Pantelejmona, že on sám, stanúc sa kresťanom, ešte aj iných navádza na túto vieru a vyliečenie chorých pripisuje svojmu Bohu, Kristovi. Aby podopreli svoju obžalobu, priviedli ako svedka slepého, ktorého Pantelejmon vyliečil. Cisár sa ho opýtal, či bol predtým slepý a ako a kto ho vyliečil. Ten odpovedal: „O tom, že som bol slepý, vedia všetci ľudia. Chodil som po všetkých lekároch, akých som len poznal, alebo o nich počul, no žiaden mi nemohol pomôcť. Nakoniec som prišiel k Pantelejmonovi a ten ma bez akýchkoľvek liekov vyliečil, iba vzýval Krista, a ja tak skoro, že kým zakončil modlitbu, som uvidel.“ Cisár na to: „Ty si myslíš, že ťa vyliečil Kristus, a nie naši bohovia?“ „Nielenže si myslím, ale i verím, že nikto iný, iba Kristus, v ktorého verí Pantelejmon, mi otvoril oči.“ Rozhnevaný cisár mu prikázal stať hlavu. Pantelejmon potom kúpil od pohanov jeho telo a so cťou ho pochoval.
      Potom zavolal cisár Maximián k sebe aj Pantelejmona. Hovoril u, že nechce veriť tomu, že by sa on, zanechajúc bohov svojich otcov, mal klaňať Kristovi, ktorý tak hanebne zomrel na kríži. Cisár mu začal sľubovať bohatstvá a hodnosti, česť a slávu, ak sa pokloní jeho bohom. Pantelejmon odpovedal: „Áno, cisár, verím v Ježiša Krista, a nehanbím sa za to, lebo on je pravý Boh, ktorý stvoril nebo i zem, kriesil mŕtvych jediným slovom liečil nespočetné neduhy a konal aj iné premnohé zázraky. Tvoji bohovia nikdy nič podobného neuronili. Aby si sa lepšie presvedčil a pravde mojich slov, nech nám tu prinesú chorého, ale takého, ktoré už ľudia vyliečiť nemôžu. Nech prídu aj lekári a služobníci tvojich bohov. Nech sa modlia k svojim bohom, aby svoje božstvo ukázali na tom chorom. Patom sa aj ja pomodlím ku svojmu Kristovi. Uvidíme ne čie slovo chorý ozdravie a spoznáme, kto je pravý Boh.“ Cisár na to pristal a priniesli chorého, ktorý nemohol hýbať ani rukami, ani nohami, ktorý sa nemohol ani pohnúť. Priniesli ho i s jeho lôžkom. Pristúpili k nemu sluhovia pohanských bohov, vzývali ich a modlili sa k nim, aby liečili chorého. Keď sa už unavili a chorý stále ležal nehybne ako drevo, Pantelejmon sa z nich vysmieval. Teraz sa aj on začal modliť a hovoril: „Kriste Bože, ukáž svoju silu tým, ktorý ťa nepoznajú. Osláv svoju všemohúcnosť, aby všetci tu prítomní ľudia prezreli a uverili v teba, pravého Boha.“ Po týchto slovách vzal chorého za ruky a povedal: „V mene Ježiša Krista, ktorý dvíha padnutých, vstaň a buď zdravý!“ Chorý hneď na tieto slová vstal, chodil, od radosti skákal a zanechajúc svoje lôžko odbehol domov.
      Prítomní ľudia, ktorí videli taký veľký zázrak, zanechávali svoje modly a obracali sa k Ježišovi a uverili v neho ako v pravého Boha. Iba služobníci falošných bohov ostali zatvrdliví a nahovárali cisára, aby zahubil Pantelejmona. A ak by to nechcel urobiť, hrozili mu všelijakým nešťastím. Preto sa cisár obrátil k Pantelejmonovi a ešte raz ho začal nahovárať, prosiť, hroziť, robiť mu rozličné veľké sľuby. No ten odpovedal: „Cisár, zanechaj svoje prosby a hrozby, pretože ja sám si vrúcne žiadam trpieť pre Krista. Považoval by som za krivdu, ak by ma mali minúť muky pre jeho meno. “Keď cisár videl, že ho ničím nemôže odviesť od Kristovej viery, prikázal ho nemilosrdne biť, telo trhať železnými hákmi a poranené miesta páliť sviečkami. V týchto veľkých mukách svätý trpiteľ vzýval na pomoc Ježiša Krista a skutočne pocítil úľavu, lebo v podobe starca Hermolaja sa mu zjavil Kristus, ktorý mu povedal: „Neboj sa, pretože ja som s tebou!“ Po týchto slovách zhasli sviečky, katom tak oslabli ruky, že ich nemohli ani podvihnúť. Cisár rozkázal roztaviť olovo a Pantelejmona posadiť do vriaceho olova. No on, vzývajúc svojho Spasiteľa na pomoc, ostal aj tu neporušený. Potom mu pohania na krk priviazali veľký kameň a vrhli ho do mora, no on hneď, ako lístok plával po vode. Otom sa zdvihol, postavil sa na nohy a ako kedysi sv. Peter chodil po vode a prišiel na breh. Diviaci sa cisár mu povedal:“ Vidím, že aj more si začaroval.“ On na to: „Aj more sa podriaďuje svojmu Pánovi a všetko na svete koná jeho vôľu.“
      Cisár Maximián prikázal vypustiť divoké a vyhladované zvieratá, aby Pantelejmona roztrhali. No tieto zvieratá namiesto toho, aby ho roztrhali, líškali sa mu, lízali mu ruky a nohy, a keď na nich mávol rukou, spokojne odišli. Veľa z prítomných pohanov začalo volať: „Veľký je kresťanský Boh a tento človek je spravodlivý!“ Cisár sa na to ešte viac rozhneval, prikázal pobiť zvieratá a Pantelejmona odviesť do vezenia. Za ten čas prikázal urobiť veľké koleso a nasadenými nožmi, aby ním zahubil sv. mučeníka. Keď prišlo k tomu a do kola vložili Pantelejmona, kolo spustili z vrchu, aby išlo smerom nadol, ona sa obrátilo späť, rozbilo sa a pritom pokaličili mnohých pohanov, no sv. mučeníkovi nijak neublížilo. Celé mesto sa bálo a divilo, aj sám cisár hovoril: „Pantelejmon, povedz mi, kde si sa toto všetko naučil a kto bol v tejto veci tvojím učiteľom?“ On odpovedal: „Mojím učiteľom bol starec Hermolaj.“ Cisár hneď prikázal Hermolaja hľadať a priviesť pred seba. Sv. starca a cteného kňaza Hermolaja priviedli pred cisára a s ním jeho dvoch žiakov Hermippa a Hermokrata. Cisár im prikázal pokloniť sa jeho modlám, no oni všetci, akoby jedným hlasom odpovedali, že to neurobia a začali prosiť Krista Spasiteľa o pomoc. Počas ich modlitby sa zatriasla zem a cisár im povedal: „Vidíte, ako sa na vás hnevajú naši bohovia?!“ Sv. Hermolaj povedal: „To pravdepodobne teraz popadali tvoji bohovia:“ Skutočne, v tej chvíli pribehol posol a hovoril: „Všetci naši bohovia popadali z podstavcov na zem, porozbíjali sa a úplne zničili.“ Modloslužobníkov ovládla taká veľká slepota, že ešte ani v tom nespoznávali Božiu silu. Cisár sa nespamätal, ale prikázal tých troch Kristových vyznavačov najprv mučiť, potom zahubiť. Pravoverná cirkev ich umiestnila do počtu svätých a ich pamiatku slávi deň pred pamiatkou sv. Pantelejmona, čiže 26. júla.
      Nakoniec vyviedli aj sv. Pantelejmona, aby mu sťali hlavu a potom spálili jeho telo. Sv. mučeník išiel na smrť veselo, spievajúc si slová žalmu: „Často dorážali do mňa od mojej mladosti, a nič nezmohli proti mne.“ (Ž 129, 2) Keď mu chcel kat sťať hlavu, zaťal mu do šije, ale meč sa zohol, akoby bol z vosku a šija ostala neporušená. Všetci kati sa preľakli, padli mu k nohám a odprosovali ho. On ich poučil o Kristovej viere, zvestoval im odpustenie hriechov a potom hovoril: „Teraz urobte, čo vám bolo prikázané.“ Dlho sa od toho vyhovárali. Najprv mu pobozkali všetky údy jeho tela, až potom mu sťali hlavu a štítiac sa cisárovej krutosti sa už k nemu nevrátili. Stalo sa to v roku 304. Jeho telo kresťania potajme kúpili od pohanov a so cťou ho pochovali. Na jeho hrobe sa diali mnohé a veľké zázraky na česť a chválu Krista Boha a na spásu veriacich.

       (Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 267-273, preložil o. J. Matejovský.)


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet