21.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Každé ráno prinieslo nové sklamanie, ale mojou vierou to neotriaslo... Prosila som Ježiša, aby roztrhal moje putá. Roztrhal ich, ale úplne inak, ako som očakávala.”

~SV. TERÉZIA Z LISIEUX~

20.06.2003 - o. Mgr. Jozef Matejovský
čítanosť1668 reakcie0
(Share 404 0)


Téma: Svätý veľkomučeník Prokop – 8. 7.

Myšlienky... 180/2002

      Prokop, alebo ináč Neaniáš, žil koncom 3 stor. Po Kristovi. Jeho otec bol kresťan a pochádzal z Jeruzalema., no maka Teodózia bola pohanka, ktorá onedlho po narodení svojho syna ovdovela, a preto aj syna vychovala vo svojej falošnej viere. Keď Neaniáš podrástol, do mesta Antiochia prišiel rímsky cisár Dioklecián. Hneď sa tam ponáhľala aj matka s Neaniášom a odovzdala ho cisárovi do služby. Keď cisár videl mládencovu krásu, umiestnil ho po svojom boku. A keď po čase spoznal jeho schopnosti, odvahu a dobrého ducha, ustanovil ho za svojho námestníka a vojvodu mesta Alexandria v Egypte. Keď ho tam Dioklecián posielal, osobitne mu prikazoval, aby prinútil kresťanov pokloniť sa falošným bohom a vzpierajúcich sa, ako bohom protivných, aby všelijakým spôsobom hubil.
      Neaniáš, celý zaujatý príkazom svojho cisára, sa pustil na cestu a kvôli veľkej dennej horúčave cestoval iba v noci. Keď minul Apamiu v Sýrii, okolo tretej hodiny v noci sa znenazdajky zatriasla zem, na nebi začalo hrmieť, pričom sa všetci, ktorí sprevádzali Neaniáša, a aj on sám, prestrašili. Ešte sa nespamätal z prestrašenia, keď z neba zaznel hlas: „Neaniáš, kam ideš a na koho sa chystáš?“ Neaniáš odpovedal: „Idem do Alexandrie, aby som tam podľa cisárovho príkazu zahubil všetkých slúžiacich ukrižovanému Kristovi.“ Opäť počul hlas z neba: „Či aj ty, Neaniáš, sa mi chceš protiviť?“ Neaniáš hovoril: „A kto si ty, pane, pretože ťa nemôžem spoznať?“ Keď to povedal, zbadal veľký, akoby kryštálový kríž a počul hlas: „Ja som Kristus ukrižovaný na kríži, Boží Syn. S pomocou znamenia, ktoré tu vidíš, porazíš svojich nepriateľov a môj pokoj bude s tebou.“ Po týchto slovách všetku utíchlo, všetko sa stalo neviditeľným.
      Z tohto zázračného rozhovoru, podobného tomu, ktorý mal kedysi sv. Pavol, zahorel Neaniáš nezvyčajnou láskou a bezpríkladnou horlivosťou ku Kristovi, a keď prišiel do Skytopolu, dal sa pokrstiť a prijal kresťanské meno Prokop. Tajne prikázal jednému zlatníkovi urobiť zo zlata s striebra taký kríž, ako videl na nebi. Keď prijal tento kríž, pobozkal ho, zavinul ho do drahého plátna a vždy ho nosil pri sebe. Keď prišiel do Alexandrie, prvou prosbou obyvateľov tohto mesta bolo, aby sa pomstil za krivdy, ktoré spáchali Arabi, ktorí ich napadli a spôsobili veľké škody a násilím pobrali ich panny za ženy. Prokop sa chcel presvedčiť, či sľub, ktorý mu dal Kristus, je pravdivý, pobozkal sv. Kríž a s vojskom sa pustil za Arabmi. Dohonil ich, úplne ich pobil a odobral im korisť. Obyvatelia mesta Alexandria mu slávnostne vyšli v ústrety. Medzi nimi sa nachádzala aj jeho matka, ktorá mu povedala: „Poďakujme sa naším bohom, ku ktorým so sa za teba, milovaný synu, modlila, aby ti pomohli zvíťaziť nad nepriateľmi.“ Prokop jej odpovedal: „Ďakujem ti, že sa za mňa modlíš, ale víťazstvo som dostal z rúk môjho Boha, a nie od tvojich falošných bohov.“
      Prokop odišiel so svojou matkou do jej domu, kde bolo mnoho modiel zo striebra. Prokop sa k nim ozval: „Povedzte mi, bohovia, ktorí ste mi pomáhali vo vojne?“ Bôžikovia, ktorí nemajú ani sluch, ani reč, nič neodpovedali, iba ako vždy mlčali. Prokop povedal svojej matke: „ Vidíš, matka, akí sú tí vaši bohovia?!“ Ona mu na to: „Pretože sa pýtaš tak pohŕdavo ti nechcú odpovedať.“ Prokop hovoril: „Tak sa ich spýtaj ty, matka, s takou veľkou úctou, ako si len schopná.“ Matka to urobila, ale ani ona nedostala žiadnu odpoveď. Prokop, unesený horlivosťou, rozbil a podupal tých falošných bohov a polámané striebro rozdal chudobným. Nakoniec sa ozval k matke: „Vedz o tom, matka, že iba Kristus ukrižovaný na kríži dal mne, svojmu sluhovi, víťazstvo nad nepriateľmi.“
      Matka sa na to rozhnevala, nemyslela na svoju vlastnú krv, odišla k cisárovi Diokleciánovi a všetko mu povedala, obžalujúc svojho syna, že sa stal kresťanom. Cisár napísal Justovi, svojmu námestníkovi a vojvodovi Palestíny, aby Prokopa zajal a prinútil ho pokloniť sa bohom. Keď zajatý a pred cisára predvedený Prokop nechcel priniesť obetu pohanským bohom a pokloniť sa im, Justus ho prikázal zavesiť za ruky a nohy, jeho telo trhať hákmi, že po kusoch odpadávalo, ostávali iba kosti a nebolo už na ňom vidieť ľudskej podoby. Mnohí pohania, keď sa na to pozerali, plakali nad ním a ľutovali jeho mladosť a bláznovstvo. No on im mužne povedal: „Radšej plačte sami nad sebou, pretože iba tých treba ľutovať, a iba nad tými treba plakať, pre ktorých je pripravený večný oheň.“ Pozdvihol oči k nebu a povedal: „Bože, vodca a svetlo poblúdených, posilni ma týchto mukách, aby protivníci boli pokorení a aby bolo vyvýšené meno tvojej slávy.“ Keď mučitelia už nevládali, sotva živého Prokopa odviedli a zamkli do väzenia.
      O samej polnoci sa zatriasla zem, dvere väzenia sa otvorili, vošli dvaja mládenci, postavili sa pred Prokopa a povedali mu: „Sme Boží anjeli, poslaní Kristom ku tebe.“ Prokop na to: „Ak ste jeho poslovia, tak sa mu pokloňte a pobozkajte jeho kríž.“ Mládenci to hneď urobili. Prokop sa na to pozeral a povedal: „Ó, ako som nehodný vašej prítomnosti a vašej návštevy.“ Keď to hovoril, uzrel samého Krista Pána v ľudskej podobe, ktorý ho posilnil a nechal mu znaky svojej prítomnosti: veľkú radosť v duši a nevýslovnú odvahu a na tele úplné zdravie. V tej chvíli na ňom narástlo telo a nebolo na ňom jedinej rany.
      Na druhý deň vyviedli sv. Prokopa z väzenia, a keď sa ukázal taký zdravý, akoby nič nevytrpel, mnoho ľudí volalo: „Bože tohto svätého, zmiluj sa nad nami!“ Mnohí uverili v Ježiša. Vládca Justus ich od toho odrádzal a hovoril: „Vy si myslíte, že ho jeho Boh vyliečil? Ja vám hovorím, že to učinili naši bohovia, a že je to ich dielo.“ Sv. Mučeník odpovedal: „Poďme do chrámu a tam sa presvedčme, ktorý z vašich bohov ma vyliečil:“ Justus sa tomu potešil a prikázal rozhlásiť: „Neaniáš, syn Teodózie, ide do chrámu priniesť bohom obetu.“ Celé pohanstvo sa radovalo a kresťanstvo veľmi smútilo. Keď prišli pred chrám, sv. Prokop povedal: „Ja sám vojdem pred bohov, pretože ja sám som ich urazil.“ Pohania s tým súhlasili a Prokop, keď vchádzal do chrámu, úpenlivo prosil Pána Boha, aby všetky modly už pri vyslovení jeho mena sa rozbili a ako voda rozplynuli, a keď vo vzduchu urobil znak sv. kríža všetko sa tak aj udialo. Potom Prokop otvoril dvere chrámu, a keď ľudia videli, že z ich tridsiatich bôžikov niet ani jedného, pretože sa všetci rozplynuli a zmizli, zvolali: „Bože kresťanov, zmiluj sa nad nami!“ Rozhnevaný vojvoda prikázal Prokopa odviesť naspäť do väzenia a na stráž postavil dve roty vojakov. No títo vojaci, pretože boli svedkami takých veľkých zázrakov, prišli k sv. Prokopovi a prosili ho, aby z nich urobil kresťanov. On s nimi, s dovolením väzenského dozorcu Terentia, v noci odišiel k miestnemu biskupovi Leontínovi, ktorý týchto vojakov v krátkosti poučil o Kristovej viere, pokrstil ich a posilnil telom a krvou Spasiteľa.
      Keď sa na druhý deň vojvoda dozvedel, že dve roty vojakov uverili v Ježiša Krista a dali sa pokrstiť, prikázal ich aj s ich rotmajstrami Nikostratom a Antiochom postínať. Pod meče išli všetci veselo, akoby išli pod veniec, a za krátky čas vyznávania Kristovej viery obsiahli nekonečnú odmenu. Potom k Prokopovi, sediacemu vo väzení, prišlo dvanásť čestných žien s tým, že chcú prijať Kristovu vieru. Vojvoda sa o tom dozvedel a prikázal ich tam všetky s Prokopom zamknúť a držať. Sv. Boží služobník Prokop ich tu poúčal a získal pre Krista. Keď ich predviedli pred sudcu, všetky dvanásť smelo a odvážne vyznávali na kríži rozopätého Ježiša, pred všetkými sa chválili kresťanským menom, kvôli čomu ich vojvoda kázal biť prútmi, zavesiť na škripec a naťahovať, potom páliť ich boky ohňom, pod pazuchy dávať rozpálené železné koly a poodrezávať prsia. No ženy znášali všetky tieto muky statočne. Oslavovali Spasiteľa, v ktorého uverili.
      Na mučenie týchto žien sa s inými ľuďmi pozerala aj matka sv. Prokopa, Teodózia, a keď videla trpezlivé a smelé vyznávanie Krista z ich úst, jej srdce sa zapálilo láskou k nemu a veľa nerozmýšľajúc priskočila k nim a všetkým vyjavila, že od teraz aj ona chce slúžiť iba Kristovi. Všetok ľud, aj vojvoda sa začudovali, a Teodózia povedala: „Doteraz som blúdila a urážala som Boha, Stvoriteľa neba i zeme, no teraz ma osvietil Ježiš Kristus, pre ktorého všetko zanechávam a som pripravená všetko vytrpieť:“ Vojvoda ju chcel odhovoriť od jej úmyslu. Keď videl, že odhováraním nič nezmôže, prikázal ju ukrutne biť po tvári, potom určil štyroch vojakov, aby ju šľahali prútmi a jej telo trhali železnými hákmi. Keď vojvoda videl, že ani tým všetkým nič nedokáže, hanbil sa sám pred sebou a prikázal ju s onými dvanástimi ženami zviazať jednou reťazou a tak ich viesť na smrť. Sv. mučenice išli a žiadna z nich nepreliala ani slzu, na svojich príbuzných, ktorí tam stáli, sa nepozrela, ale ako iní idú do tanca a rozkoše, tak s radostným srdcom išli aj ony a radostne dali svoje šije pod meče katov. Potom vojvoda prikázal vyviesť z väzenia aj sv. trpiteľa Prokopa a hovoril mu: „Pozri ako veľa duší si zahubil!“ On odpovedal: „Nezahubil som, ale získal pre Boha.“ Námestník Justus prikázal jeho tvár driapať železnými pazúrmi, krv sa liala takým potokom, až zem bola od nej červená. No Prokop stál ako neochvejný stĺp. Opäť ho odviedli do väzenia, kde sa tento sv. muž neprestajne modlil k Bohu, aby jeho meno bolo naveky preslávené, aby sa Kristova viera rozširovala a pohanstvo a lož aby zmizli zo zemského povrchu. Za ten čas vojvoda Justus premýšľal, aké muky by pre neho ešte vymyslel, a rozjarený hnevom, že nič nové už nemôže vymyslieť a nemá nad Prokopom prevahu, ochorel a onedlho zomrel. Skrze to sa ešte viac rozšírila sláva kresťanského mena a veľa ľudí, keď videlo taký jasný Boží trest pre vojvodu, uverilo v Ježiša Krista. Namiesto Justa prišiel z ruky rímskeho cisára za vojvodu do Palestíny Flavián. Človek ešte nemilosrdnejší ako jeho predchodca. Keď prišiel do mesta Cézarea a tu počul o sv. Prokopovi, ktorý ešte sedel vo väzení, rozkázal ho postaviť pred seba a používal všetky spôsoby, aby ho pohol k prinášaniu obiet modlám. No všetko bolo daromné, lebo Prokop slúžil jedinému Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme. Flavián kývol na jedného zo svojich vojakov, aby sťal Prokopovi hlavu a ten ju ochotne nastavil. No vojakova ruka náhle skamenela a on akoby mŕtvy padol na zem. Udivený Flavián nič nehovoril, iba prikázal Prokopa naspäť zamknúť do väzenia. Po šiestich dňoch ho opäť vyviedli a prikázali mu priniesť obetu modlám. Sv. Prokop sa z toho smial, preto vojvoda kričal: „Vystrite ho, bite ho, šľahajte a na chrbte mu rozložte oheň, pretože takýto trest je pre hlúpeho.“ Sv. trpiteľ sa ochotne podrobil aj týmto mukám a k vojvodovi sa ozval: „Nazývaš ma hlúpym a nevidíš, že mi dávaš to, čo ja ak veľmi milujem. Pretože môže byť vari čosi milšie, ako trpieť pre Ježiša? Viac sa bojím toho, aby si ma neprestal mučiť, a tak aby si ma nezbavil večnej odmeny.“ Vtedy vojvoda prikázal na jeho rany prikladať rozpálené železá a sypať do nich soľ, a keď aj toto pretrpel, nehovoriac ani slovo, prikázal postaviť oltár, na ktorom rozložili veľký oheň. Nad tento oheň natiahli Prokopovu ruku, na ktorú nakládli kadidlo, aby ak by od bolesti pohol rukou, a to kadidlo z nej spadlo do ohňa, malo to znamenať, že obetoval pohanským bôžikom. No sv. mučeník ani trochu nepohol rukou v ohni a kadidlo sa ohňa nedotklo. Stál s očami pozdvihnutými k nebu, vzdychal a prelieval slzy pre Kristovo oslávenie. Vojvoda z neho nespustil oka a povedal mu: „Hovoríš, že necítiš bolesť. A odkiaľ sú tie slzy a vzdychy?“ Ten odpovedal: „Plačem nad záhubou tvojej duše, ktorý si sa kvôli cisárovi zriekol Boha a zaslúžil si peklo.“ Prokopa opäť odviedli do väzenia.
      Onedlho potom ho opäť vyviedli na nové muky. Zavesili ho za ruky a na nohy mu priviazali dva veľké kamene, aby ho tak natiahli, až mu všetky údy vyšli zo svojich kĺbov. Keď vojvoda videl, že aj tieto muky znáša trpezlivo a zo svojich úst nevypúšťa ani jediné slovo, prikázal ho hodiť do silno rozpálenej pece. No hneď ako Prokop urobil nad pecou znak sv. kríža, plameň vybuchol z pece a všetkých, ktorý ktorí stáli poblízku tak popálil, že všetci ľudia kričali: „Čím skôr zahub tohto čarodejníka, lebo ináč zahubí celé naše mesto.“ Prestrašený a udivený vojvoda ho prikázal ešte stále dať do väzenia a po niekoľkých dňoch ho odsúdil na smrť sťatím mečom. Keď Prokopa vyviedli na miesto určené na jeho smrť, prosil svojich katov, aby sa mu pred smrťou ešte dovolili pomodliť. Povolili mu a on sa obrátil na východ slnka, modlil sa za to mesto, aby ho Najvyšší mal vo svojej opatere, aby v ňom vzrastala Kristova viera a upadalo pohanstvo, a nakoniec, aby vdovy, siroty, biedni a chorí boli potešení. Keď sa takto pomodlil, pokojne podložil svoj krk pod meč a obetujúc svoj život pre Krista obdržal za to od neho nevädnúci veniec nekonečnej slávy v nebeskom kráľovstve. Amen.

      Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 239-247, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet