22.november 2019

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Tento rozumový odklon od viery v Boha je pravidelne následkom mravného úpadku. Vplyvom nejakej vášne sa dospeje k túžbe, aby nebolo Boha a vplyvom tejto túžby sa utvrdí v presvedčení, že Boha niet.

~Duplessy~

15.10.2019 - Miron
čítanosť34 reakcie0
(Share 10 0)


Téma: Budúcnosť Cirkvi

Myšlienky... 272/2019

            Pred pár dňami sa zaujalo video prezidenta jedného katolíckeho média. Informoval o prácach na rozšírení a modernizácií priestorov, ktoré majú slúžiť pre skvalitnenie televízneho vysielania a väčšej ponuky programov. V pozadí videa bolo vidieť veľkú miestnosť v ktorej vládol intenzívny pracovný ruch. Zo dvanásť chlapov doslova demolovalo miestnosť, odstraňovali obloženie stien, vytrhávali podlahu a pár ich búralo múr, ktorý rozdeľoval miestnosť. Prezident využil tento obraz demolačných prác, ktoré sú nutné pre vystavenie niečo nového. Poukázal na niektoré problémy či skôr krízy v americkej katolíckej cirkvi a povedal, že ich riešenie vyžaduje zbúranie niektorých štruktúr alebo zaužívaných praktík a vybudovanie niečoho nového, čo prinesie tak potrebnú obnovu.



            Aj keď nepovedal nič nového, predsa ma táto jeho analógia dosť oslovila. Možno preto, že sám vnímam túto potrebu. A nielen ja. Jeden môj spolubrat povedal, že by najradšej zatvoril svoju farnosť a následne by ju začal budovať od začiatku. Iný zasa povedal, že sa cíti bezmocne pri pohľade na stav náboženského života, ktorý stratil svoju hĺbku a často míňa to, čo je podstatné. Ďalší priniesol postreh, že najstaršia generácia ešte žije na výparoch náboženských tradícií, stredná prichádza do chrámu sem tam z nostalgie, ktorá sa vynorí spomienkami z detstva a tá najmladšia generácia – v tej už ani nie je veľa pokrstených. Tieto pocity kňazov sú potvrdené oficiálnymi štatistikami. Nejde tu však o nejaké kritizovanie, ale bolestivý pohľad na situáciu, ktorá nie je ružová. Zároveň je to aj čas pokánia pre tých, ktorí mali v rukách formáciu veriacich v predchádzajúcich desaťročiach. Zaiste nemožno uprieť dobré úmysly a nespočetné programy na formovanie viery, ktoré prebehli v Cirkvi. Úroda však bola veľmi slabá. Osobne si myslím, že to bolo podmienené prílišným úsilím o priblíženie sa svetu s úmyslom zvestovať Krista všetkým. Mnohokrát však cenou za toto priblíženie sa svetu bolo zriedenie evanjeliového učenia, zahmlenie právd viery a upustenie od mnohých prostriedkov duchovného života. Generácie, ktoré prešli touto novou formáciou, majú dosť skreslený pohľad na život viery, chýba im hĺbka poznania Boha a nedokážu byť hodnovernou inšpiráciou pre nasledujúcu generáciu.



            Toto všetko môže vytvoriť stav určitej bezradnosti, kedy sa pýtame, čo je potrebné urobiť na zmenenie tejto situácie. Pápež Benedikt XVI. už v roku 1969 vnímal túto situáciu a v nemeckej rozhlasovej relácií ponúkol svoju vlastnú odpoveď. Tu sú jeho myšlienky:



            „Budúcnosť Cirkvi môže a bude závisieť od tých, ktorých korene sú hlboké a žijú z čistej plnosti svojej viery. Nebude závisieť od tých, ktorí sa s ňou zosúladia iba na chvíľu, alebo od tých, ktorí iba kritizujú ostatných a predpokladajú, že oni sami sú nejakými neomylným meradlom. A takisto nebude závisieť ani od tých, ktorí si zvolia ľahšiu cestu, alebo od tých ktorí sa vyhýbajú utrpeniu kvôli viere vyhlasujúc ho za falošné, zastarané, tyranské a striktne zákonné – a všetko, čo kladie požiadavky na ľudí, čo im ubližuje alebo núti k obete. Aby som bol pozitívnejší: budúcnosť Cirkvi, opäť ako vždy, bude prebudovaná svätcami, ľuďmi – tými, ktorých myšlienky siahajú hlbšie než len vo forme sloganov na každý deň. Budú to tí, ktorí vidia viac než ostatní, pretože ich životy pokrývajú širšiu realitu. Nesebectvo, ktoré oslobodzuje ľudí, sa dá dosiahnuť len trpezlivosťou v malých každodenných skutkoch sebazapierania. Týmto každodenným utrpením, ktoré samo odhaľuje človeku, ako veľmi je zotročený svojím vlastným egom – týmto každodenným utrpením sa oči človeka pomaly otvoria. Vidí len v takom rozsahu, v akom žil a trpel. Ak dnes už sotva môžeme spoznať Boha, je to preto, že sa mu môžeme ľahko vyhnúť, utiecť z hĺbky nášho bytia pomocou omámenia, nejakého potešenia alebo niečoho iného. Takže naša vlastná vnútorná hĺbka zostáva pre nás zatvorená. Ak je pravda, že človek vidí len svojím srdcom, potom ako veľmi sme slepí!“



            Zaiste sa stotožňujeme s posolstvom tejto odpovede. Ale zároveň sa pýtame, čo máme robiť na jej praktické uskutočňovanie. Tu by som sa vrátil k analógii, ktorú použil spomínaný prezident vo videu. Najprv je potrebné zbúrať to staré, aby sa mohlo vystavať niečo nové. Mal na mysli niektoré štruktúry alebo zaužívané praktiky v Cirkvi. Ja by som však išiel o niečo hlbšie. Tento proces búrania a stavania sa musí predovšetkým odohrať na úrovni jednotlivca, v srdci každého kresťana. Je to ťažké, pretože tu ide o bolestivý prerod, doslova prevrat v doterajšom živote. Ale bez toho sa nevytvorí prostredie, v ktorom sa objavia „svätí, ktorí prebudujú budúcnosť Cirkvi“.



            V posledných týždňoch študujem dielo svätého Teofana Zatvornika „Cesta spásy“. Chcel by som ho v budúcnosti predstaviť v sérií podcastov. Je to manuál určený na osvojenie si umenia duchovného života. Veľmi ma zaujalo, že prvých päťdesiat strán svätý Teofan venuje kresťanskej výchove detí – od nemluvniat až po dospievajúcu mládež. Detailne popisuje formáciu prejavov tela, formáciu mysle, vôle, srdca a svedomia. Dáva rady ako pripraviť deti na prebúdzajúce sa vášne, ako ich cvičiť, aby vedeli odolávať pokušeniam, aké nebezpečenstvá striehnu na ich duše v čase detstva a dospievania. Tieto rady, v ktorých nie je ani náznak nejakého kompromisu so svetom, vo mne vyvolali dva pocity. Tým prvým bolo, že akým  krásnym, hodnotným a svätým je človek, ktorý prešiel takouto formáciou od svojho krstu. Tým druhým bola myšlienka, že takúto formáciu môžu dať iba rodičia, ktorí sami žijú v čistej plnosti viery.



            Preto je potrebná v súčasnosti tá fáza búrania a odstraňovania všetkého, čo do duše vniesla nesprávna formácia. Ak sa na to odhodlajú predovšetkým mladí rodičia kvôli svojim deťom, tak tak vytvoria prostredie, v ktorom môžu vyrásť noví svätci a tým aj nová nádej pre Cirkev.



            Toto je uskutočniteľná vízia. V mojej farnosti mám dve rodiny, ktoré sa pre to rozhodli s plnou vážnosťou. Usilujú sa o dobrú kresťanskú formáciu svojich detí a zároveň sami prechádzajú formáciou, kedy sa učia o zákonitostiach duchovného života a pokúšajú sa ich uplatňovať vo svojich životoch a následne takto formujú svoje deti. Aj v ich živote boli a stále ešte sú tie fázy bolestivého búrania nesprávnych zvykov a zriekania sa rôznych ponúk sveta pre osvojenie si niečoho nového a pravdivého. Sledujem ich a sprevádzam už niekoľko rokov a môžem už vidieť na ich deťoch ovocie tejto formácie. Zároveň vnímam, že sa stali inšpiráciou pre mnohých, ktorí sú tak pozvaní k podobnému rozhodnutiu pre svoj osobný život a život ich rodín. Vnímam ich ako základ, na ktorom bude stať budúcnosť našej farnosti.



            Základom budúcej Cirkvi má byť každý z nás. Začnime pre s búraním všetkého, čo bolo vystavané nesprávnou alebo povrchnou formáciou. Rozhodnime sa pre radikálne nasledovanie Krista podľa osvedčených rád svätých Otcov, ktoré vyformovali tisícky svätých. Nebojme sa obrátiť svoj život doslova naruby, aby sme sa stali svätými vychovali generáciu svätých. A to je jediná cesta k obnove celej Cirkvi.


27.05.2011 | Čítanosť(4840)
Téma: Človek / Duchovný život
27.06.2003 | Čítanosť(3387)
Duchovný život
18.01.2010 | Čítanosť(1223)
Cirkev


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet