19.september 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Požehnaná Panna nikdy veľa nehovorila. V tichosti adorovala svojho Syna; kontemplovala tajomstvo, ktoré sa dialo v nej a skrze ňu; a zo svätyne jej srdca neustále znel hymnus chvály a vďakyvzdania Bohu... Žime aj my v hlbokej sústredenosti, pamätajúc na Božie diela, a usilujme sa zachovať pevné zjednotenie s naším Pánom.

~Blahoslavená Columba Marmion~

20.06.2003 - o. Mgr. Jozef Matejovský
čítanosť1421 reakcie0
(Share 452 0)


Téma: Prepodobný otec Onufer Veľký – 12. 6.

Myšlienky... 165/2002

      Otcom sv. Onufera bol perzský kráľ, ktorý žil v 4. storočí po Ježišovi Kristovi. Kráľ, ktorý nemal deti, túžil celým svojím srdcom mať aspoň jedného syna, ktorý by bol jeho následníkom. Vrúcne o to prosil Pána Boha. Po mnohých rokoch bola jeho modlitba vypočutá a jeho žena počala vo svojom živote. No diabol, ktorý kráľovi závidel toto šťastie, prišiel k nemu v podobe pútnika a povedal mu: „Vedz, kráľu, že plod kráľovnej, ktorý nosí, nie je od teba, ale od jedného z tvojich sluhov. A ak sa chceš o tom presvedčiť, urob, čo ti poviem. Keď sa narodí dieťa, prikáž ho hodiť do ohňa. Ak nezhorí, budeš mať znamenie, že dieťa je tvoje.“ Kráľ tomu v jednoduchosti svojho srdca uveril a s veľkým žiaľom to tajil. Keď sa narodilo dieťa, prikázal rozložiť silný oheň a hodiť ho do neho. No Všemohúci Boh učinil, že chlapec svoje slabé ruky pozdvihol k nebu, akoby prosil o pomoc a skutočne ostal nedotknutý ohňom. Keď to videl kráľ, preľakol sa a prikázal ho vytrhnúť z plameňov. Teraz sa zjavil anjel Pánov, napomenul kráľa, že počúval zvodcu diabla, a nakoniec povedal: „Zober chlapča, svoje dieťa, o choď s ním, kde ti Boh rozkáže. Pri krste mu dáš meno Onufer a nemá byť kojený, kým to nedovolí sám Boh.
      Kráľ zobral svojho syna a odišiel do egyptských hôr. Tam pribehla k nemu biela laň, ktorú poslal Boh, aby kŕmila dieťa. Preto sa postavila pred nich a dala im spoznať, že chce dať piť dieťaťu. Potom išla s nimi ďalej, a pritom kŕmila dieťa svojím mliekom. Kráľ, keď sa na to pozeral, spoznal silu a zrejmú Božiu ochranu nad svojím synom. Ďakujúc za všetko Bohu prišiel do mesta Hermapol, neďaleko ktorého bol monastier zvaný Eriti, v ktorom žilo sto mníchov. Tu povedal kráľ týmto mníchom, že dostal príkaz od boha, aby svojho syna nechal v ich monastieri. Oni, keď si vypočuli kráľov zámer, povedali: „Ako to môže byť, keď ženy do nášho monastiera nemajú prístup a kto bude kŕmiť takéto dieťa?“ Kráľ im ukázal laň a ubezpečil ich, že ona bude kŕmiť dieťa. Mnísi potom ochotne prijali dieťa do svojho monastiera. Kráľ, keď sa im poklonil a dostal od nich požehnanie, vrátil sa do svojho domu. A laň, ktorá prebývala na púšti, každý deň prichádzala do monastiera a kŕmila sv. Onufera až do troch rokov.
      Keď minuli sv. Onuferovi tri roky, dával mu jeden z mníchov časť chleba, s ktorou obyčajne išiel do cerkvi, kde sa nachádzal obraz presvätej Bohorodičky. Jedného dňa, držiac v rukách chlieb, prišiel pred spomínaný obraz a hovoril Ježišovi na rukách Bohorodičky: „Ježišu, si taký malý ako ja, no mne mních dáva chlieb, ale tebe ho neprináša nikto. Preto prijmi tento chlieb a zjedzme ho spolu.“ Ježiš natiahol ruku, zobral chlieb od sv. Onufera a jedol ho pred jeho očami. Na toto všetko sa pozeral ukrytý mních, od ktorého dostával sv. Onufer chlieb. Keď potom prišiel sv. Onufer k nemu a prosil ho, aby mu dal chlieb, mních mu povedal: „Poď so mnou do cerkvi k dieťaťu, ktoré kŕmiš, nech ti ono dá svojho chleba. “Sv. Onufer, ktorý mal vtedy sedem rokov, odbehol do cerkvi, postavil sa pred ikonu Bohorodičky a ozval sa k Ježišovi: „Mních mi dnes nedal chlieb, ale povedal mi, aby som išiel k tebe a ty aby si mi dal svojho chleba.“ Na tieto slová Boží Syn na obraze vystrel svoju ruku a podal sv. Onuferovi prekrásny biely a tak veľký chlieb, že ho skoro ani nemohol uniesť. Keď ho priniesol ihumenovi, spolu s ostatnými mníchmi sa na to s údivom pozeral a oslavoval Boha, ktorý je tak zázračný vo všetkých svojich skutkoch.
      V monastieri sa sv. Onufer naučil bázni Božej, sv. viere a Sv. písmu, a pritom počúval, ako sa mnísi rozprávali a divili prísnemu životu proroka Eliáša a sv. Jána Krstiteľa. Onufer sa rozhodol nasledovať týchto sv. mužov, preto skoro ráno vstal, zobral si chlieb na tri dni, vyšiel z monastiera a odporúčajúc sa Božej prozreteľnosti sa pustil tam, kam ho povedie. Prišiel k horám v temnej púšti a chcel tam ostať a žiť tam. No znenazdajky uzrel pred sebou ohnivý stĺp, z ktorého vyšiel prekrásny a predivný mládenec, ktorý k nemu prehovoril: „Raduj sa a teš sa Onufer! Pokoj Boží nech bude s tebou! Neboj sa, ja som tvoj anjel strážca a prišiel som ťa zaviesť na miesto, ktoré ti pripravil Pán Boh. Buď pripravený na to, že ak budeš v pokore chodiť pred Bohom a žiť bez hriechu, ja tvoju dušu postavím pred Boží trón.“ Keď to povedal, pustil sa s ním na cestu. Išli spolu a anjel mu vyrozprával jeho predivné narodenie, o ktorom doteraz nič nevedel, a priviedol ho pred jednu jaskyňu, kde sa stal neviditeľným. Z jaskyne vyšiel muž vážny, starý a zrejme svätý. Keď uzrel sv. Onufera, povedal mu: „Ty si Onufer, ktorého mi posiela Boh, aby sa odo mňa naučil pustovníckemu životu. Ech sám Boh ti dá aj silu aj moc v tvojom predsavzatí.“ Sv. Onufer s ním vošiel do jeho jaskyne a prežil tam mnoho dní učiac sa od neho, ako má žiť sám na púšti na Božiu chválu a ako sa má chrániť nástrah a útokov diabla.
      Tento prepodobný muž, vidiac vo sv. Onuferovi osvieteného ducha, mu povedal: „Synu, vstaň a poď so mnou, aby som ťa odprevadil do najhlbšej púšte. Tam ti ukážem miesto, kde podľa Božej vôle máš v samote prebývať.“ Išli štyri dni a noci a na piaty deň prišli k jaskyni, kde bola chatrč a pri nej palma a prameň. Tu tento muž povedal Onuferovi: „Toto je miesto, ktoré ti pripravil Boh, kde sa máš celý svoj život zdržiavať.“ Ostal so sv. Onuferom na tomto mieste 30dní. Poučil ho, ako obozretne má žiť, hoci je na púšti, a potom povediac mu, že jeho meno je Hermej, odporúčajúc sv. Onufera Pánu Bohu a seba jeho modlitbám, odišiel do svojho bydliska. Každý rok raz prichádzal k sv. Onuferovi. Po niekoľkých rokoch, keď tu opäť prišiel na návštevu, počas modlitby padol na zem a svoju dušu odovzdal Bohu. Sv. Onufer, ktorý sa modlil pri jeho boku, keď ho videl bez duše, plakal za ním, ako za svojím otcom, svojimi slzami umyl jeho čestné telo, ktoré so spevom a modlitbami podľa kresťanského zvyku pochoval.
      Sv. Onufer žil v tej púšti už šesťdesiat rokov a odkedy pochoval Hermea už nevidel žiadneho živého človeka. V tom istom čase žil v jednom monastieri nábožný mních menom Pafnutej, ktorý sa rozhodol vyjsť do púšte a pozrieť sa, ako tam sv. otcovia v samote slúžia Bohu. Na sedemdesiaty deň po jeho odchod z monastiera, keď unavený po ďalekej ceste odpočíval, uzrel zďaleka hrozného, nahého, iba vlasmi bielymi ako sneh pokrytého muža, ktorý iba na bedrách mal opásané zelené listy. Prestrašený Pafnutej začal utekať, no starec na neho zavolal: „Sluha Boží, neboj sa prísť ku mne, pretože ja som človek a pre Božiu lásku a kvôli spáse svojej duše tu slúžim Bohu.“ Keď to počul Pafnutej, vrátil sa a prišiel k starcovi, ktorý nebol nik iný, ako sv. Onufer. Obaja si sadli a Pafnutej prosil sv. Onufera, aby mu rozpovedal svoj život, čo ten ej urobil. Pafnutej ho vypočul a povedal mu: „Teraz viem, môj svätý otče, akú veľkú námahu si musel znášať v tejto púšti.“ Sv. Onufer odpovedal: „Skutočne, bratku, veľa som pretrpel, no Boh, ktorý ma potešil duchovnou radosťou, mi dal aj trpezlivosť. Keď sa môj odev potrhal a po kusoch zo mňa odpadal, celého ma pokryl týmito vlasmi, ktoré ako vidíš sú husté. A aby moje telo neoslablo v oslave Najvyššieho, anjel mi každý deň prinášal chlieb, a tak som žil tridsať rokov. Ďalších tridsať rokov, ktoré sa práve teraz skončili, živil som sa ovocím z tejto palmy. Tento strom, ako vidíš, má dvanásť haluzí. Každá haluz ma celý mesiac živila svojím ovocím, a potom sa stala neplodnou.“ Pafnutej počúval Božieho služobníka, a potom sa ho pýtal ďalej: „A v nedele a sviatky prijímaš Kristovo telo a krv?“ Prepodobný Onufer odpovedal: „Prijímam, pretože vo všetky nedele a sviatky prichádza ku mne Pánov anjel a z jeho rúk prijímam čestné a životodárne dary tela a krvi nášho Spasiteľa Ježiša Krista. A v ten deň, keď prijmem, ma naplní nebeská sladkosť, necítim ani hlad, ani smäd a ani žiadne pokušenie.“ Keď to povedal, ponúkol sv. Onufer Pafnutejovi, aby nasledujúcu noc obaja prežili v bdení a na modlitbách, žalmoch a nábožných piesňach, s čím ten ochotne súhlasil. Po skončení modlitby a spevu žalmov obaja sadli a rozprávali sa o Božích dielach. Počas toho zbadali uprostred jaskyne položený chlieb a nádobu s vodou. Sv. Onufer povedal Pafnutejovi: „Vstaň, brat môj, jedz a posilni sa.“ Pafnutej odpovedal: „Nie, otče môj, nevezmem do svojich úst ani vodu ani chlieb, pokiaľ to neučiníš aj ty.“ Vtedy vzal sv. Onufer chlieb, rozlomil ho a dal Pafnutejovi. Tak sa posilnili a zvyšnú časť noci prežili na modlitbe.
      Nadránom uzrel Pafnutej tvár sv. Onufera úplne zmenenú, preľakol sa a povedal: „Či ti je, otče?!“ Ten odpovedal: „Neboj sa, brat Pafnutej, pretože Boh ťa poslal, aby si pochoval moje telo, pretože dnes sa končí moja služba. Ty sa vráť k svojim bratom a vyrozprávaj všetkým kresťanom, ako Pán vypočul moju modlitbu, že každý, kto si bude ctiť moju pamiatku, či službou Božou, či almužnou, či inými skutkami milosrdenstva, obdrží Božie požehnanie pre všetky svoje úmysly, a po tomto pozemskom živote bude prijatý do nebeského kráľovstva.“ Teraz sa sv. Onufer rýchlo postavil, kľakol na kolená, pozdvihol oči, myseľ a ruky k nebu, plakal a úprimne sa modlil. Potom s radosťou povedal: „Do tvojich rúk odovzdávam svoju dušu.“ Padol na zem a potichu sa modlil. V tej chvíli sa jaskyňa naplnila vôňou, akoby rajskou, otvorilo sa nebo, odtiaľ sa zjavilo množstvo anjelov, z ktorých jedni napĺňali vzduch prekrásnymi piesňami, iní so sviecami a kadidlom obklopovali telo Božieho služobníka Onufera. Ďalej sa zjavilo nezvyčajne silné svetlo a z neho bolo počuť hlas: „Moja milovaná duša, príď ku mne, aby som ťa umiestnil medzi všetkých svätých.“ Na tento hlas duša svätého vyšla z tela a v podobe bielej holubice sa obklopená anjelskými plukmi vzniesla do neba.
      Pafnutej, keď videl a počul tieto zázraky, sa veľmi prestrašil. Keď sa osmelil, vstal a bozkal nohy sv. Onufera, z ktorých vychádzala príjemná vôňa, celé telo sa trblietalo ako kryštál. Pafnutej plakal a žialil za sv. Onuferom. No najviac žiaľu mu dodala myšlienka, že nemá ani motyku, ani rýľ, ani lopatu a ani žiadne iné náradie, čím by mohol vykopať hrob čestnému telu a pochovať ho. Zaujatý touto myšlienkou uzrel dvoch levov, ako bežia k nemu a zľakol sa. No keď levy pribehli, ľahli si k nohám sv. Onufera, lízali ich a prelievali slzy. Keď to videl Pafnutej, dovtípil sa, že tieto levy poslal sám Boh, aby pochovali sv. pozostatky. Zobral palicu a označil ňou miesto na hrob. Levy svojimi pazúrmi hneď začali hrabať, kým nevykopali hrob. Pafnutej rozdelil zvyšok svojho odevu. Časť dal na zakrytie sv. pozostatkov a časť nechal sebe na pokrytie svojej nahoty. Bozkávajúc prečestné pozostatky a umývajúc ich slzami ich so spevom a žalmami dôstojne pochoval a za pomoci levov ich zakryl hlinou a kamením. Keď to vykonali, levy sklonili svoje hlavy k zemi a takto smutní odišli. Pafnutej chcel vojsť do Onuferovej jaskyne pomodliť sa k Pánu Bohu, aby bol hoden v nej žiť, no jaskyňa sa pred jeho očami zavalila. Trom s ovocím, z ktorého sa živil sv. Onufer, sa z koreňov zvalil na zem. Pri tomto páde sa prameň naplnil hlinou a úplne vyschol. Tak Pafnutej jasne spoznal, že nie je Božia vôľa, aby ostal žiť na tomto mieste. Preto vyšiel z púšte a vrátil sa naspäť do monastiera, kde toto všetko o živote sv. Onufera opísal z dovolenia Všemohúceho Boha, ktorému sláva a moc na veky vekov. Amen.

      Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 205-212, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet