18.júl 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Skutočná počestnosť sa nebojí pohanenia. Iba pseudopočestnosť, lebo jej záleží jedine na spoločenskom zdaní.”

~PAVOL STRAUSS~

20.06.2003 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť764 reakcie0
(Share 229 0)


Téma: Kristus

Myšlienky... 160/2002

      Lekár Axel Munthe v Knihe o San Michele napísal: „Nijako sa netreba ponáhľať, všetci máme zaistené, že prídeme na koniec svojej cesty.“
      Kde je však ten koniec? Človeka zanesú na cintorín, uložia do jamy a na hrob postavia pomník. Azda v tej jame je koniec života človeka?
      Je dosť málo známe, že český prozaik, dramatik a novinár Karel Čapek (1890-1938) bol veriaci. Jeho otec bol ateista z presvedčenia. Pri nejakej príležitosti povedal Karel svojmu otcovi: „Počkaj, ako ti bude, keď po smrti zrazu zistíš, že si furt.“
      Tieto slová sú pekným vyjadrením podstaty viery vo večný život. Lebo naozaj sme vždy, nikdy nezanikneme, nikdy sa s vlastným „ja“ nerozlúčime.
      Slovo „cintorín“ (alebo „cmiter“) pochádza z gréckeho slova „koimetéron“, ktoré znamená miesto spánku, spálňu. Tak nazývali kresťania prvých storočí miesta, kde ukladali svojich zosnulých. Keď mako atka pochovávala dieťa, niesla ho len do spálne. Verila, že raz príde deň vzkriesenia a dostane späť svoje dieťa. Tak toto miesto voláme aj my kresťania, lebo si uvedomujeme jeho význam.
      Na mnohých cintorínoch je na pomníku obraz, ktorý vyjadruje zapadajúce slnko. Tiež slová, ktoré povedali dvaja emauzskí učeníci Ježišovi: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva...“ (Lk 24, 29). Vyjadruje to isté, čo aj prosba svätej Cirkvi: „Srdce Ježišovo, nádej v mojej smrti, zmiluj sa nad nami.“
      Ľudia svätého života boli vždy odovzdaní Bohu a presvedčení, že Božské Srdce Ježišovo bude ich oporou v hodine smrti... Sv. Terezka z Lisieux zomierala v mladom veku na tuberkulózu. Vo chvíli, keď veľmi trpela, jedna zo sestier jej uštipačne povedala: „Počkaj, už skoro si po teba príde smrť.“ Terezka však pokojne odpovedala: „Sestrička, nie smrť. Po mňa si príde sám Pán Ježiš.“
      Keď zomierala sv. Gemma Galganiová, spovedník jej položil otázku: „Nuž a čo teraz, Gemma?“ Hrdinská trpiteľka odpovedala s neobyčajným úsmevom: „Ach, duchovný otče; pôjdem k Ježišovi!“
      Celkom inakšie prežívajú príchod smrti neveriaci ľudia, pretože stoja na slabších nohách ako je viera... Veľký talianský básnik moderného Talianska Giacomo Lopardi (1798-1837), ktorý často vzdychal o smrti vyberanými veršami už od detstva, prvý utiekal zdesený hrôzou z Neapola postihnutého cholerou.
      Nie div, že sa tento strach u mnohých ozve volaním, ktoré zaznačil už prorok Izaiáš dávno pred Kristom: „Jedzme a pime, veď zajtra umrieme!“ (Iz 22, 13). Pri tom všetkom však smrť je vážna chvíľa, ktorá rozhoduje o našej večnosti... Sv. Klementovi z Ancyry matka často v mladosti pripomínala: „Syn môj! To, o čo tu ide, je večný život!“
      Osudnou chvíľou pre každého človeka je smrť, pretože je to prechod z pozemského času do večnosti.. Vtedy sa uskutočňuje ono definitívne rozhodnutie. Táto chvíľa môže byť pre dušu aj chvíľou najväčšej osamelosti, výčitiek svedomia, úzkosti a strachu. Preto je v tejto chvíli tak veľmi potrebná prítomnosť Kristovho milosrdného a láskavého Srdca. Ježiš túto prítomnosť sľubuje všetkým ctiteľom svojej lásky: „Stanem sa im bezpečným útočišťom v živote, a najmä v hodine smrti.“ (Jedno z Dvanástich prisľúbení Ježišovho Srdca, ktoré dal Ježiš sv. Margite Alacoque).
      Každý z nás má v živote šancu zariadiť si, aký bude jeho život po smrti. Či bude „navždy s Pánom“ (1 Sol 4, 17), alebo navždy vo večnom zatratení. Pán Ježiš nás o tom jasne uisťuje: „Tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.“ (Jn 5, 29).
      V tomto zmysle s vierou hovoríme, že Boh je našou nádejou. On je nielen našou oporou, pomocníkom, ktorý nám za dobrý život sľubuje večnú spásu, ale sám bude aj našou odmenou, našou najväčšou radosťou v nebi. Veď najväčšia odmena a radosť oslávených v nebi je, že „budú hľadieť na jeho tvár“ (Zjv 22, 4).
      Božské Srdce Ježišovo je teda predmetom našej nádeje aj v hodine smrti. Úctu k nemu odporúča pápež Pius XII. vo svojej encyklike Haurietis aquas (Čerpajte vodu) zo dňa 15. mája 1956, pretože plne zodpovedá charakteru kresťanskej viery, ktorá je náboženstvom lásky. Kto túži po tomto Ježišovom Srdci, túži po Bohu. Je to Srdce plné dobroty a láskavosti, Srdce trpezlivé a veľmi milosrdné, a preto je našou oporou, naším pomocníkom v úsilí dosiahnuť večnú spásu. Preto „blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi, už odteraz“. (Zjv 14, 13).
13.10.2003 | Čítanosť(2563)
Téma: Kristus / Smrť
20.09.2005 | Čítanosť(2428)
Téma: Kristus / Kríž / Obeta
25.11.2005 | Čítanosť(2107)
Téma: Kristus / Vzkriesenie


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet