26.september 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    V modlitbe človek prijíma zodpovednosť za príchod Božieho kráľovstva - a to aj v modlitbe, v ktorej ide o individuálnu núdzu, starosti či nešťastie. Rozhodujúcou otázkou pri tom je, či táto modlitba človeka sústreďuje na jeho ja alebo či ho otvára pre svet. V tomto zmysle možno povedať, že modlitba bez spoločenských dôsledkov je pokrytectvom. V kresťanskom zmýšľaní nemôže byť modlitba, ktorá by stála mimo „príď kráľovstvo tvoje“.

~D. Sölleová ~

20.06.2003 - o. Mgr. Jozef Matejovský
čítanosť1749 reakcie0
(Share 429 2)


Téma: Svätý mučeník Justín Filozof – 1. 6.

Myšlienky... 156/2002

      Sv. Justínovi sa pridáva prímenie „mučeník“ osobitným spôsobom ako meno čestné, a to kvôli tomu, že nielen samotnou mučeníckou smrťou, ale tiež učením a svojimi spismi prekrásne dosvedčil pravdivosť kresťanskej viery a obhájil ju a obránil pred klebetami pohanov, židov a heretikov. Tento svätý muž, prvý zo všetkých gréckych a latinských svätých otcov a učiteľov církvi, ktorý nám zanechal apologetické spisy našej viery, bol jednou z najväčších okrás svojho storočia a svetlom pre všetky veky. Vo svojich spisoch nám predstavuje čistotu prvotnej cirkvi, veľkosť našich Tájn a zachoval nám istý a neporušený premeň apoštolského ústneho podania.
      Justín sa narodil na začiatku 2. storočia v meste Sichem, ktoré sa kedysi preslávilo životmi svätých praotcov a nachádza sa pri Jakubovej studni neďaleko hory Gerazim. Rímsky cisár Vespasián ho premenoval na Flavia Neapolis. Dnes sa nazýva Raspula. Sv. Justín pochádzal z helénskeho rodu a bol pohanom, jednako už od mladosti prejavoval veľkú lásku k poznaniu pravdy. Keď prišiel do dospelosti, chodil k rôznym ľuďom, ktorých iní považovali za učených, múdrych, alebo filozofov, aby skrze ich učenie prišiel k patričnému pochopeniu pravdy a k poznaniu Boha. Chodil od jedného filozofa k druhému, počúval každého učenie, no žiaden z nich nemohol úplne uspokojiť jeho ducha, uspokojiť želania jeho srdca. Preto sa nakoniec rozhodol odísť do samoty, aby tu ďaleko od sveta a ľudí sa mohol v pokoji venovať rozjímaniu.
      Jedného dňa, ako to sám opisuje vo svojich spisoch, chodil zamyslený po morskom brehu a tu uzrel akéhosi starca, ktorý v malej vzdialenosti išiel za ním. Na tvári starca sa zračili úctivá osobnosť spojená s milou dobrotou a zdalo sa, že bude každého priťahovať. Justín sa zastavil a počkal na neho. Starec sa s ním pustil do rozhovoru, v ktorom mu ukázal, že pravdivé poznanie Boha a cieľ človeka nenájde u pohanských filozofov a mudrcov, ale je treba hľadať ho v spisoch prorokov a apoštolov, ako svätých mužov, ktorí neučili nič iné, iba to, čo sa od Sv. Ducha, ktorým boli naplnení, naučili, a ktorí svoje Božské poslania potvrdili proroctvami a zázrakmi. Starcove slová prenikli hlboko do Justínovho srdca a vzbudili v ňom veľkú úctu k prorokom a evanjelistom, ktorých spisy teraz začal čítať a dôkladne nad nimi uvažovať. Okrem toho si začal bližšie všímať kresťanov, rozoberať ich náuku i celý ich život. Ich počínanie, v každom ohľade hodné chvály, sa nemálo pričinilo o to, aby ho presvedčilo o pravde ich viery. Dosýta sa mohol vynačudovať ich vytrvalosti a odhodlanosti, s akou Kristovi vyznavači znášali najnemilosrdnejšie mučenia a radšej boli vystavení nebezpečenstvu smrti, akoby mali odpadnúť od svojej viery, alebo spáchať nejaký hriech. Nakoniec sa Justín presvedčil o pravde Kristovej viery tak úplne, že sa dal pokrstiť. Cirkevní spisovatelia tvrdia, že sv. Justín bol pokrstený v tridsiatom roku svojho života. Meno starca, ktorého stretol na morskom brehu, nespomína, iba hovorí, že keď odišiel, viac ho už nevidel. Zbožní muži si myslia, že to bol anjel, ktorý bol k Justínovi, ktorý hľadal pravdu a mal byť mučeníkom, poslaný v podobe človeka, že to bol jeden z tých služobných duchov, ktorý ako hovorí sv. Pavol, bývajú posielaní k tým, ktorí majú dosiahnuť spásu. Nech už bude, ako chce, či už tento starec bol anjelom, alebo človekom, v každom prípade bol poslaný Bohom.
      Justín sa neuspokojil tým, že svätým krstom bol prijatý do Kristovej cirkvi a nosil meno kresťan, no chcel byť dokonalým kresťanom. Sv. Epifán ho predstavuje ako veľkého askétu, čiže človeka, ktorý vedie svätý a prísny život. S neutíchajúcou horlivosťou sa sv. Justín staral aj iných priviesť k poznaniu kresťanskej pravdy, preto jeho neprerušovaným záujmom bolo tak so židmi, ako aj s pohanmi, viesť dialógy o pravdách viery, odpovedať na ich otázky a námietky a privádzať ich na cestu spásy. Nebál sa ani posmechu, ani pohŕdania, ani nebezpečenstva, ani samotnej smrti, ak išlo o to, aby upevnil kresťanov vo viere, alebo obhájil svätú vieru pred jej protivníkmi. Preto povedal židovskému filozofovi Trifónovi: „Nestarám sa o nič, iba o samotnú pravdu, a pritom sa nebojím, hoci by som aj na kusy mal byť roztrhaný.“
      Aj po svojom obrátení sa sv. Justín neprestal odievať tak, ako sa odievali vtedajší pohanskí filozofi. Nerobil to z pýchy, alebo preto, aby skryl svoju vieru, ale aby ľahšie oslovil grékov aj rímanov, a pritom aby ukázal, že Kristova viera je pravou filozofiou a najvyššou múdrosťou. Kvôli rozšíreniu svätej viery putoval po Ázii, Grécku a Taliansku. Jednako najdlhšie prebýval v Ríme, kde pred celým národom ohlasoval evanjelium. Nevieme s určitosťou povedať, či bol kňazom. – Ako v ústnom podaní, tak aj vo svojich spisoch, z ktorých sa nám vďaka Božej prozreteľnosti niektoré zachovali až do našich čias, prejavovalo svoju horlivosť pre rozšírenie Kristovej viery. Osobitne slávnymi sú jeho dva apologetické spisy, ktorými bránil kresťanov pred rímskym cisárom, a dialóg, ktorý mal s Triofónom, a ktorý neskôr zapísal. Nepriatelia kresťanstva používali všetky spôsoby, aby proti nim podráždili dobrého a múdreho cisára Antónia, preto na nich vymýšľali najškaredšie klebety. Najhoršia medzi tými klebetami bola tá, že pri obetách Bohu jedia ľudské telo a na svojich zhromaždeniach sa oddávajú mrzkým veciam. Aby veriacich pred touto a inými klebetami obránil, zostavil Justín okolo roku 150 apológiu, v ktorej s veľkou odvahou ukazuje krivdy páchané na kresťanoch. Píše: „Oni žijú v tele, ale nežijú pre telo; iných súdite kvôli priestupkom, ktoré poznáte, kresťanov súdite pre nevinnosť, ktorú nepoznáte; mučíte ich až na smrť, no smrťou im dávate život; sú biedni, ale mnohých biednych robia bohatými; nemajú nič, a predsa v ničom nemajú nedostatok; zaobchádzate s nimi ako s nečestnými ľuďmi, ale toto zaobchádzanie im slúži na česť.“ Druhú apológiu zostavil v roku 167 pre cisára Marka Aurélia a hovorí v nej, že ho hnev nepriateľov kresťanstva vydá na muky. A to sa skutočne aj stalo. Onedlho po dokončení tohto spisu bolo rozhodnuté o jeho smrti. Pravdepodobne to spôsobil pohanský filozof Krescentius, ktorý mal voči Justínovi neprekonateľnú nenávisť kvôli tomu, že ho v prítomnosti mnohých pohanských filozofov a pred množstvom ľudu premohol v dišpute o pravdách viery, takže Krescentius navždy stratil svoju slávu.
      Keď sv. Justína s inými kresťanmi zajali, priviedli ich pred miestodržiteľa mesta Rím menom Rustika, ktorý povedal Justínovi: „Poslúchni cisárove príkazy a pokloň sa našim bohom.“ Svätý odpovedal: „Je nemožné bez ukrivdenia trestať tých, ktorí poslúchajú náuku Krista Pána, nášho Spasiteľa.“ Miestodržiteľ sa ho pýtal ďalej: „Čím sa zaoberáš?“ Justín odpovedal: „Snažil som sa naučiť všelijaké učenia a môžem povedať, že neexistuje učenie, o ktorom by som nevedel. No nakoniec som sa zasvätil učeniu kresťanov, hoci je v nenávisti tých, ktorí žijú v predsudkoch a poblúdeniach.“ Miestodržiteľ sa opäť pýtal: „Aké je to učenie kresťanov?“ Svätý odpovedal: „My veríme v jedného Boha, Stvoriteľa všetkých viditeľných i neviditeľných vecí a vzývame Pána Ježiša Krista, Syna Božieho, zakladateľa a ohlasovateľa našej spásy, Sudcu všetkých ľudí.“ Potom sa ho Rustik pýtal na miesto, kde sa schádzajú kresťania a svätý odpovedal: „Schádzajú sa, kde chcú a môžu. Náš Pán Boh nie je priviazaný na žiadne miesto, je neviditeľný a napĺňa nebo i zem, všade môže vypočuť tých, ktorí sa k nemu modlia.“ Ďalej hovoril miestodržiteľ: „Rád by som vedel, kde zhromažďuješ svojich učeníkov.“ Sv. Justín povedal: „Doposiaľ som býval v dome jedného človeka menom Martin a ak ma niekto navštívil, učil som ho pravej viere.“ „Si kresťanom?“, pýtal sa Rustik. Svätý smelo odpovedal: „Tak je, som kresťan!“ Túto otázku dal sudca aj ostatným kresťanom, ktorí boli uväznení s Justínom. Všetci jednohlasne odpovedali, že z milosti Božej sú kresťanmi. Miestodržiteľ sa opäť obrátil k Justínovi hovoriac: „Keď si myslíš, že máš pravé učenie, či veríš a si o tom presvedčený, že pôjdeš do neba ak ťa prikážem biť po celom tele?“ Svätý odpovedal: „Mám nádej dosiahnuť to, čo dostávajú tí, ktorí žijú podľa Kristovej náuky, ak len vytrpím to, čím mi hrozíš.“ Miestodržiteľ povedal: „Myslíš si, že pôjdeš do neba a tam dostaneš odmenu?“ Svätý mu na to povedal: „Nielen si to myslím, ale som o tom s určitosťou presvedčený a nemôžem o tom ani najmenej pochybovať!“
      Keď Rustik videl, že presviedčaním ani Justína, ani s ním uväznených kresťanov na svoju stranu nepretiahne, prikázal im ešte raz v krátkosti, aby sa poklonili bohom, pretože ináč ich prikáže bez milosti mučiť. Sv. Justín na to v mene všetkých odpovedal: „Nič iné si tak silno neprajeme, ako trpieť pre Ježišovo meno. Muky nám priblížia večné šťastie a uľahčia nám odpoveď na prísnom Kristovom súde, na ktorý musia prísť všetci ľudia.“ Ostatní mučeníci dodali: „Je to z tvojej strany zbytočné, aby si nás dlhšie nechal čakať na mučenie. My sme kresťania a ako takí sa vašim bohom nepokloníme.“ Miestodržiteľ nahnevaný, že ich nemôže odradiť od ich viery, vyriekol nasledovný rozsudok: „Kto nechce zdať úctu bohom a poslúchať cisárove príkazy, toho káže zákon najprv biť, a potom potrestať smrťou.“ Na tieto Rustikove slová boli svätí mučeníci obnažení a tak dlho ich nemilosrdne bili, kým sa neunavili tí, čo ich bili. Krv z ich tiel tiekla potokmi a oni okrem piesní a žalmov, ktorými oslavovali Boha, nevydali zo seba ani hlások. Nakoniec s radosťou položili svoje hlavy pod topor mučiteľa, a tak v roku 167 za vlády cisára Marka Aurélia preslávne zakončili svoje životy. Veriaci potajomky zobrali ich telá a s úctou ich pochovali.
      Tak sv. Justín bol najprv pohanským mudrcom, alebo filozofom, potom kresťanom, a ako taký sa stal mučeníkom ukazujúc svetu, na čo záleží pravá múdrosť. „Nech nik neklame sám seba. Ak si niekto z vás myslí, že je v tomto veku múdry, nech sa stane bláznom, aby bol múdry. Lebo múdrosť tohoto sveta je pred Bohom bláznovstvom“ (1 Kor 3, 18-19a).

      Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 191-197, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet