19.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Srdce človeka na začiatku bolo zranené šípom, ktorý priletel z večnosti. Nik nezahojí túto ranu, iba ten, kto ju spôsobil.

~Msgr. d´Hulst~

20.06.2003 - o. Mgr. Jozef Matejovský
čítanosť1771 reakcie0
(Share 420 0)


Téma: Svätí štyridsiati mučeníci na Sebastskom jazere – 9. 3.

Myšlienky... 73/2002

      Cisár Licínius, ktorému jeho švagor cisár Konštantín Veľký odstúpil časť cisárstva, bol spočiatku ku kresťanom blahosklonný. No neskôr, keď začal mať iné názory ako Konštantín, stal sa pre kresťanov najväčším nepriateľom. Prenasledovanie kresťanov začal tým, že vyhnal všetkých kresťanov, ktorí boli po jeho boku. Potom zbavoval služby vojakov, ktorí sa nechceli zrieknuť Krista a slúžiť falošným bohom. Nakoniec prikázal niektoré cerkvi zatvoriť, iné rozváľať. Kresťanom nedovolil schádzať sa na modlitbu. Mohli sa schádzať iba za bránami mesta pod holým nebom, kde hovoril vysmievajúc sa im, je ďaleko príjemnejší vzduch na takéto stretnutia. Aby ich viac vyľakal dal pripraviť ohne, meče, koly, biče, kríže, aby ničil a zabíjal tých, ktorý by nechceli odstúpiť od Krista. Boli kresťania, hoci nemnohí, ktorí už pri pohľade na toto utiekali, iní pod hrozbami sa zriekali viery, tretí, ktorých začali mučiť, nemohli vydržať až do konca, a tak to, čo mnohé roky zbierali teraz strácali. No prekrásny príklad neochvejnej vytrvalosti vo svätej viere nám dávajú štyridsiaty mučeníci, ktorých mučeníctvo sv. Gregor Nysský, jeho brat sv. Bazil Veľký a sv. Efrém, takto opisujú.
      V roku 320 bol v meste Sebasta v Arménsku 12. pluk veľkého rímskeho vojska, známi pod menom „Hromonosný“. Na modlitbu vojakov, tohto z veľkej časti z kresťanov zloženého pluku, spustil jedného času Pán Boh na rímanov, obkľúčených nepriateľom a trápených veľkým smädom, zo začiatku chladný dážď a potom takú strašnú búrku, že nepriateľ prestrašený hromami a bleskami sa rozutekal na všetky strany. V čase, keď Licínius začal prenasledovanie kresťanov, bol veliteľom toho pluku Lyziáš a námestníkom v Arménsku Agrikola. Keď bol prečítaný príkaz cisára, aby každý vojak, ktorý je kresťan sa zriekol svojej viery a slúžil pohanským bohom, vystúpilo z radov pluku štyridsať mužov. Pred všetkými sa priznali, že sú kresťanmi a hoci by ich aj mučili, od svojej viery neodstúpia. Títo štyridsiati bili samí mladí, cenní a pre svoju vynikajúcu chrabrosť i samému cisárovi známi ľudia. Lyziáš, bojaci sa straty, ktorá hrozila smrťou toľkých udatných vojakov, ich začal odhovárať od ich úmyslov. Láskavo im hovoril, aby pamätali na svoju mladosť, no svoju užitočnosť a silu a osobitne na to , že im, ako vojakom, sa nepatrí zomierať smrťou zlých ľudí. Potom im sľuboval peniaze, bohatstvo, hodnosti a najvyššie miesta v armáde, len aby sa zriekli kresťanskej viery. No títo kresťanskí hrdinovia mu odpovedali: „To, čo nám tu sľubuješ, nie je ničím v porovnaní s dobrami, ktoré nás čakajú, ak vytrváme vo viere v nášho Boha, Ježiša Krista. To, čím nám hrozíš, nás nevystraší. Ty máš moc len nad našimi telami, no moc nad našimi dušami patrí Bohu. Okrem večného ohňa sa nebojíme ničoho. Pretože neodstúpime od nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, sme pripravení na všetky muky a smrť.“ Takáto smelá reč nahnevala tak veliteľa pluku, ako aj námestníka. Prikázali odvážnych vyznavačov byť kameňmi po ústach, bičovať ich po nahom tele a ich boky trhať železnými hákmi. Potom ich v reťaziach hodili do temnice. Pritom im povedali, že to je ešte len začiatok ešte väčších múk, ak nezanechajú svoj vzdor. No toto nevystrašilo tých smelých mužov, ktorí sa vo väznici posmeľovali a povzbudzovali k vytrvalosti. Hovorili: „Prekonali sme toľko námah v službe cisárovi pre dobro vlasti. Vari by sme nemali urobiť teraz, v službe Bohu, pre svoju spásu?“
      Po niekoľkých dňoch im bolo určené opäť sa dostaviť pred námestníka. Keď išli k nemu, Kyrion, najsmelší spomedzi svätých, povedal ostatným: „Máme troch nepriateľov, diabla, námestníka a plukovníka. No správnejšie je povedať, že máme len jedného, ktorému tamtí dvaja slúžia ako nástroja. Či má ten jeden nepriateľ premôcť štyridsiatich Kristových vojakov? Nie, iba naša zbabelosť ho môže urobiť víťazom nad nami.“ Námestník sa ich pýtal, ako sa každý z nich volá. Jeden po druhom neodpovedali nič viac, iba: „Ja som kresťan!“ Všetky prosby a hrozby, všetky úsilia, aby ich pohli k odpadu od pravej viery, boli aj teraz daromné. Keď to videl námestník, unesený hnevom vymyslel pomalý a súčasne aj strašný spôsob múk.
      Bolo to v zime a tá býva v Arménsku veľmi tuhá. Prostredie, kde sa toto dialo, bolo z troch strán obklopené horami, iba zo severnej strany hora nebola. Z tejto strany vždy vial studený vietor. Medi horami bolo jazero, ktoré sa volalo podľa neďalekého mesta Sebasta Sebastské. Teraz bolo zamrznuté. Agrikola prikázal týchto štyridsiatich vojakov vyzliecť do naha, až do krvi zbičovať a pokaličených postaviť na zamrznuté jazero. Pre väčšie pokušenie prikázal na brehu jazera postaviť pec (kúpele) a rozpáliť ju, či niektorí z tých vojakov, ubitých chladom nepribehne k peci a tým sa nezriekne svojej viery. Všetci štyridsiati vojaci sa radi ponáhľali na tieto zákerne vymyslené muky. Rozpálení láskou k svojmu Spasiteľovi vystavili údy nahého tela tuhému mrazu a spaľujúcemu severnému vetru. Stojac na ľade, keď od zimy drkotali zubami, keď krv v nich tuhla, žily sa krčili, keď mráz s vetrom prenikal až ku kostiam a prenikal všetky vnútornosti, oni ešte aj vtedy chválili Boha a ako svedčí sv. Bazil Veľký, všetci sa spolu modlili: „Ďakujeme ti, Pane Bože, že zobliekajúc zo seba odev smrteľného tela môžeme zo seba zobliecť aj hriech. Ochotne opúšťame ten odev, lebo iba tak získame raj, ktorí sme stratili hriechom. Aj zo Spasiteľa sňali odev a obnažili jeho prečisté telo. Čo je na tom čudné, že so sluhom robia to isté, čo robili s jeho pánom? Pravda, mráz je ostrý, ale aký sladký raj nás za to čaká! Ľad je pekúci, ale aký bude za to milý odpočinok. Vydržme iba krátky čas, a potom nás zahreje na veky Abrahámovo lono. Možno muky jednej noci zameníme za večné šťastie. Nech páli naše nohy mráz, budú sa za to prechádzať pomedzi anjelov. Nech ruka kamenie od zimy, bude sa za to slobodne vznášať k nebeskému Otcovi. Mnohí naši priatelia stratili svoje životy vo vojnách, aby ukázali svoju vernosť cisárovi. A my by sme nemali dať svoje životy, aby sme boli verní nebeskému Kráľovi, verní Stvoriteľovi a nášmu Spasiteľovi? Veľa priestupníkov konajúcich zlo bolo potrestaných smrťou a my by sme nemali zomierať ako hriešnici pre spravodlivosť? Preto, bratia, nech neupadá náš duch. Nemyslime na telo a jeho pôžitky, nedávajme diablovi moc nad nami. Keďže raz aj tak musíme zomrieť, to zomrime tak, aby sme potom mohli žiť na veky. Daj že nám, Pane, aby naša žertva, ktorá sa prináša tým neľútostným mrazom sa stala tebe milou a bola tebou prijatá do nebeských nádvorí,“
      Tri dni a tri noci znášali na pekúcom mraze a neľútostnom severnom vetre muky, ktoré pravdepodobne boli skôr väčšie, ako menšie, ktoré museli znášať iní mučeníci pálení ohňom. No predlžovanie múk zväčšovalo ich odhodlanosť, posilňovalo ich stálosť. Iba o jednu vec naliehavo prosili, jednohlasne vzývajúc Pána Boha: „Štyridsať nás, Pane, vyšlo na tieto muky, daj nm všetkým, do jedného, obdržať veniec mučeníctva. Toto číslo nech ostane plné a ani jeden z nás nech nesklame. Toto číslo si zaslúži úctu, lebo ty sám, Kriste Pane, si ho posvätil štyridsaťdňovým pôstom a skrze neho prišiel na svet Boží zákon. Aj prorok Eliáš, keď sa postil štyridsať dní, bol uznaný za hodného vidieť Boha.“
      Vojaci, ktorí stáli na stráži, a ktorí ich spočiatku nahovárali, aby sa nedali mučiť, ale aby sa radšej zriekli Krista, keď videli, že všetko je daromné, tretej noci si išli odpočinúť. Iba jeden, ktorý udržiaval oheň v peci, trpezlivo čakal, aký to bude mať koniec. Uprostred noci zazrel nad mučeníkmi nezvyčajné svetlo a v ňom tridsaťdeväť drahocenných vencov, ktoré sa vznášali vo vzduchu nad mučeníkmi. Začal sa čudovať hovoriac si: „Štyridsiati sú mučení, ale kde je veniec pre štyridsiateho?“ Kým sa čudoval, zbadal, ako jeden zo štyridsiatich mučeníkov, ktorého opustila odvaha a trpezlivosť, opúšťa jazero i priateľov a utieka do rozohriatej pece, aby sa tu ohrial. Preto aj stratil veniec večnej slávy u Pána Boha. No stratil iba veniec, on stratil aj život. Lebo po tak veľkom mraze tak rýchlo sa rozohrievajúc padol mŕtvy pri peci. Keď to videl ten vojak, stojaci na stráži, veľmi sa čudoval, že tamtí žijú uprostred ľadu, ale ten v teple zomiera. Nakoniec pochopil, že ten pre nádej na krátky život stratil veniec večnej slávy a predsa pri živote neostal. Takto rozrušený nebeským zjavením a osvietení milosťou Božou zobudil svojich priateľov. Všetko im rozpovedal, a potom sa pre nimi zobliekol do naha a pobehol medzi mučeníkov na jazero na hlas vyznávajúc: „Aj ja som kresťanom!“ Veniec pripravený vojakovi, ktorý zomrel pri peci, bol teraz daný tomuto novému Kristovmu vyznavačovi. Mučeníci, zarmútení zlyhaním jedného z nich, sa teraz nesmierne radovali a oslavovali Pána Boha, že tento nový bojovník Kristovej viery znova doplnil ich počet. Že ten , ktorý ešte včera bol ich prenasledovateľom sa dnes stal vyznavačom Kristovej náuky. Nebol k tomu pozvaný ľuďmi, no Božou milosťou zhora. Uveril v Pána Ježiša Krista a prijal svätý krst vierou, krst nie vodou, ale svojou krvou.
      Keď nastal deň, dozvedel sa mučiteľ Agrikola o všetkom, čo sa stalo na jazera, a že všetci štyridsiati vojaci ešte žijú. Preto prikázal priviesť ich na breh a tam im polámať kosti. Takto zabitých mali dať na voz a potom spáliť. Takto pretrpiac najprv muky mrazu mali teraz okúsiť aj muky ohňa. Všetci už boli mŕtvi, okrem najmladšieho a najsilnejšieho z nich menom Meliton, ktorý ešte aj po lámaní kosti bol pri živote. Mučitelia ho nepoložili na voz k ostatným, no chceli mu ešte dať čas či si to nerozmyslí a nevráti sa k pohanstvu. Ale jeho matka, ktorá bola pri tom všetkom prítomná, hanila ich falošné milosrdenstvo. Táto hrdinská žena bola kresťankou z prostého a úbohého stavu, ale bola bohatá na vieru. Pristúpila k svojmu synovi, zobrala ho na ruky a položila k ostatným mučeníkom na voz hovoriac: „Milovaný syn môj, dokonči muky spolu so svojimi priateľmi. Tvoje muky budú krátke, no radosť za to bude dlhá, večná. Nezanechávaj svojich priateľov, aby si sa neukázal pred Pánom neskôr ako oni.“ Keď hovorila tieto slová, nepreliala ani jednu slzu. Akoby druhá makabejská matka sprevádzala svojho syna až na miesto, kde ho spolu s ostatnými mučeníkmi spálili. Stalo sa to roku 320 za vlády Licínia a podľa jeho príkazu.
      Aby sa popol z týchto mučeníkov nedostal ku kresťanom, prikázal Agrikola vyrúbať v ľade jazera otvor a tam vysypať popol. No kresťanom sa potajomky, za veľké peniaze, podarilo kúpiť časť toho popola. Pán Boh robil veľké divy skrze tieto pozostatky a udeľoval skrze ne ľuďom aj mnohé milosti. Vtedajší kresťania ich mali vo veľkej úcte a v meste Cézarea postavili veľkolepú cerkev na počesť svätých štyridsiatich mučeníkov mučených v Sebastskom jazere.
      Na týchto svätých mučeníkoch sa splnili Dávidove slová: „..prešli sme cez oheň a cez vodu, ale napokon si nám dal pookriať..(Ž 65,12)“ Všetko, čo pretrpeli je zhrnuté v tropári zloženom na ich česť a pamiatku (Modlime sa k Pánovi, Petra 1998, s. 166): „Svätí mučeníci, statoční spolubojovníci, štyridsiati Kristovi služobníci, ohňom a vodou vás mučili. Tak ste sa stali spoločníkmi anjelov, s ktorými sa prihovárate k Bohu za tých, čo vás dnes v duchu viery uctievajú. Zvelebujeme toho, ktorý vám dal silu, a ktorý vás milosťami zahrnul. Sláva tomu, ktorý na váš príhovor nás uzdravuje!“

(Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 80-87, preložil: o. Mgr. Jozef Matejovský.)


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet