21.september 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ľudské zaobchádzanie môže urobiť človekom aj toho, na ktorom už dávno vybledol Boží obraz.”

~FIODOR M. DOSTOJEVSKIJ~

23.04.2007 -
čítanosť1127 reakcie0
(Share 256 0)


Téma: Pascha

Archív

Homília Benedikta XVI. na veľkonočnú vigíliu 2007 TK KBS, mg; pz

Vatikán, Bazilika sv. Petra, 7. apríla 2007 o 22.00

Najmilší bratia a sestry!

Od najstarších čias sa liturgia Veľkej noci začína slovami: Resurrexi et adhuc tecum sum – vstal som a som stále s tebou; položil si na mňa svoju ruku. Liturgia v týchto slovách vidí prvé slová Syna, ktorými sa po vzkriesení obrátil na Otca, keď sa z noci smrti vrátil do sveta živých. Otcova ruka ho pozdvihla aj tejto noci a tak sa mohol povzniesť, mohol vstať.

Tieto slová sú prevzaté zo 139. žalmu, kde majú spočiatku iný význam. Tento žalm je spevom obdivu nad Božou všemohúcnosťou a všadeprítomnosťou, pieseň dôvery v toho Boha, ktorý nás nenechá nikdy vypadnúť z jeho rúk. A jeho ruky sú dobré ruky. Modliaci sa si predstavuje putovanie cez všetky vesmírne priestory – a čo sa mu stane? „Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. A keby som si povedal: Azda ma tma ukryje... pre teba ani tmy tmavé nebudú... Tebe je tma ako svetlo“ (Ž 138, 8-12).

V deň Veľkej noci nám Cirkev hovorí: Ježiš Kristus pre nás uskutočnil túto cestu cez vesmírne priestory. V Liste Efezanom čítame, že zostúpil do najhlbších oblastí zeme a že ten, ktorý zostúpil je ten istý, ktorý aj vystúpil nad všetky nebesia, aby naplnil vesmír (porov. 4, 9 a nasl.). Tak sa vízia tohto žalmu stala skutočnosťou. Do nepreniknuteľnej temnoty smrti Ježiš vstúpil ako svetlo – noc sa stala žiarivá ako deň a temnoty sa stali svetlom. Preto Cirkev právom môže považovať slovo vďaky a dôvery ako slovo Vzkrieseného, ktorým sa obracia na svojho Otca: „Áno, uskutočnil som cestu do najhlbších hĺbok zeme, do priepasti smrti a priniesol som tam svetlo; a teraz som vzkriesený a stále ma držia tvoje ruky.“ Avšak tieto slová Vzkrieseného voči svojmu Otcovi sa stali aj slovami, ktorými sa Pán obracia na nás: „Vstal som z mŕtvych a teraz som stále s tebou“, hovorí aj každému z nás. Moja ruka ťa vedie. Kamkoľvek by si mohol padnúť, spadneš do mojich rúk. Som prítomný dokonca aj pri bráne smrti. Aj tam, kam ťa nikto nemôže sprevádzať a kam si nemôžeš vziať nič so sebou, tam ťa čakám ja a aj pre teba premieňam temnoty na svetlo.

Tieto slová žalmu, keď ich čítame ako rozhovor Vzkrieseného s nami, sú zároveň vysvetlením toho, čo sa deje v krste. Krst je totiž oveľa viac, než len obmytie či očistenie. Je viac, než prijatie do spoločenstva. Je to nové narodenie. Nový začiatok života. Úryvok z Listu Rimanom, ktorý sme pred chvíľou počúvali, hovorí tajomnými slovami, že v krste sme sa „zrástli“ s Kristom a stali sa mu podobnými v jeho smrti. V krste sa darujeme Kristovi a on nás prijíma do seba, aby sme už nežili sami pre seba, ale skrze neho, s ním a v ňom; aby sme žili s ním a tak aj pre druhých. V krste odovzdávame samých seba, vkladáme náš život do jeho rúk, aby sme mohli povedať so svätým Pavlom: „Nežijem už ja, ale Kristus žije vo mne“. Ak sa dávame týmto spôsobom, prijímajúc istý druh smrti nášho ja, znamená to, že aj hranica medzi smrťou a životom sa stáva priechodnou. Z jednej i z druhej strany smrti sme s Kristom a preto od tejto chvíle smrť už nie je skutočnou hranicou. Pavol nám to hovorí veľmi jasne v Liste Filipanom: „Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk. Ale ak žiť v tele znamená pre mňa plodnú prácu, neviem, čo si vyvoliť. Oboje na mňa dolieha: túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale zostať v tele je zasa potrebnejšie pre vás“ (porov. 1, 21 a nasl.). Z jednej i z druhej strany hranice smrti je Pavol s Kristom a nejestvuje už preňho skutočný rozdiel. Áno, je pravda: „Spredu i zozadu, ty ma obklopuješ. Vždy som v tvojich rukách“. Rimanom Pavol napísal: „Nik... nežije pre seba a nik pre seba neumiera... Či teda žijeme, alebo umierame, patríme Pánovi.“ (Rim 14, 7 a nasl.).

Milí pokrstení, v tomto spočíva novosť krstu: náš život patrí Kristovi a nie už viac nám samým. No práve preto nie sme sami ani v smrti, ale sme stále s ním, ktorý večne žije. V krste sme spolu s Kristom absolvovali kozmickú cestu až do hlbín smrti. Sprevádzaní ním, ba prijatí ním v jeho láske, sme slobodní od strachu. On nás zahaľuje a nesie, kamkoľvek ideme – on je Život sám.

Vráťme sa však ešte do noci Bielej Soboty. V Kréde o Kristovej ceste vyznávame: „Zostúpil k zosnulým“. Čo sa vtedy stalo? Pretože nepoznáme svet smrti, môžeme si tento proces prekonania smrti predstaviť len prostredníctvom obrazov, ktoré však nikdy nie sú dosť vhodné. Napriek ich nedostatkom nám však predsa pomáhajú pochopiť niečo z tohto tajomstva. Liturgia vzťahuje na Ježišovo zostúpenie do noci smrti slová 24. žalmu: „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré“. Brána smrti je zatvorená, odtiaľ sa nikto nemôže vrátiť. Nejestvuje kľúč pre túto železnú bránu. Kristus má však od nej kľúč. Jeho kríže roztvoril brány smrti, brány nedostupné. Nie sú už viac neprekročiteľné. Jeho kríž, radikálnosť jeho lásky je kľúčom, ktorý otvára túto bránu. Láska toho, ktorý je Boj a stal sa človekom aby mohol zomrieť – táto láska má silu otvoriť túto bránu. Táto láska je silnejšia ako smrť. Veľkonočné ikony Východnej cirkvi zobrazujú, ako Kristus vstupuje do sveta mŕtvych. Jeho odevom je svetlo, lebo Boh je svetlo. „noc je jasná ako deň a temnoty ako svetlo“ (porov. Ž 139, 12). Ježiš, ktorý vstupuje do sveta mŕtvych, nesie na sebe stigmy utrpenia: jeho rany, jeho utrpenie sa stalo mocou, sú láskou, ktorá víťazí nad smrťou. Stretá sa s Adamom a so všetkými ľuďmi, ktorí čakajú v noci smrti. Z ich výzoru ako by bolo počuť Jonášovu modlitbu: „Volal som vo svojej úzkosti k Pánovi a vyslyšal ma, z lona podsvetia som kričal, počul si môj hlas“ (Jon 2,3). Boží Syn sa pri vtelení zjednotil s ľudským bytím, s Adamom. Ale až v tej chvíli, keď koná skutok najkrajnejšej lásky tým, že vstupuje do noci smrti, privádza k naplneniu cestu vtelenia. Skrze svoju smrť podáva ruku Adamovi, všetkým čakajúcim ľuďom, a vyvádza ich na svetlo.

Teraz sa však môžeme spýtať: Čo vlastne znamená tento obraz? Čo nového sa v skutočnosti skrze Krista stalo? Ľudská duša je samo sebou nesmrteľná už od stvorenia – čo nového teda priniesol Kristus? Áno, duša je nesmrteľná, lebo človek leží osobitným spôsobom v mysli a láske Božej, aj po svojom hriechu. No jeho sila mu nestačí, aby sa povzniesol k Bohu. Nemáme krídla, ktoré by nás mohli preniesť do takých výšok. A predsa nič iné nemôže uspokojiť naveky, len môcť byť s Bohom. Večnosť bez takéhoto spojenia by bola odsúdením. Človek nevládze vystúpiť do výšin ale po výškach túži: „Z hlbín volám k tebe...“ Len vzkriesený Kristus nás môže priviesť do spojenia s Bohom, až tam, kam s našimi silami nemôžeme prísť. On naozaj berie zatúlanú ovečku na svoje plecia a nesie ju domov. Zrastení s jeho telom žijeme a v spoločenstve s jeho telom dosahujeme až Božie srdce. Len tak je smrť premožená, sme slobodní a náš život je plný nádeje.

V tomto spočíva plesanie veľkonočnej vigílie: sme slobodní. Skrze Ježišovo vzkriesenie sa láska ukázala silnejšia ako smrť, silnejšia ako zlo. Láska viedla Ježiša, aby zostúpil, je zároveň láskou, ktorá a mu dáva silu aby aj vystúpil. Sila, prostredníctvom ktorej nás nesie so sebou. Zjednotení s jeho láskou, nesení na krídlach lásky, ako milujúci ľudia zostúpme spolu s ním do temnôt sveta, vediac že práve tým spolu s ním aj vystúpime. Modlime sa teda v túto noc: „Pane, ukáž aj dnes, že láska je silnejšia ako nenávisť. Že je silnejšia ako smrť. Zostúp aj do nocí a do pekiel týchto naších moderných čias a vezmi za ruku tých, čo čakajú. Priveď ich na svetlo! Buď aj v mojich temných nociach so mnou a vyveď ma von! Pomôž mi, pomôž nám zostupovať s tebou do temnoty tých, čo čakajú, ktorí z hlbočín volajú k tebe! Pomôž nám prinášať im tvoje svetlo“ Pomôž nám dospieť až k „áno“ lásky, ktorá nám dáva zostupovať a práve tým aj vystupovať spolu s tebou! Amen.

27.03.2006 | Čítanosť(2026)
Pascha


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet