23.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Láska je jediné bohatstvo, ktoré rastie, keď sa s ním človek delí.”

~CESARE CANTÚ~

04.02.2007 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť499 reakcie0
(Share 132 0)


Téma: Druhá pôstna nedeľa cez rok A / Mk 9,2-10 / Vážne pozrime na Ukrižovaného

Homília

Nielenže sa nachádzame v pôstnej dobe, ale chceme ju aj využiť. Stáva sa, že v našich rozhovoroch prevládajú sťažnosti. Denne zažijeme toľko smutných chvíľ, až nadobúdame dojem, že smútok, neúspech a bolesť majú prevahu v našom živote. Sťažujeme si napríklad, že len čo sme sa vyliečili z chrípky, už nás zasa bolia zuby. Máme ťažké srdce na svojho nadriadeného a cítime sa ukrivdení. Do zamestnania alebo do školy ideme s obavou, že sa nám znovu niečo nevydarí. S úzkosťou hľadíme na svoju ťažko chorú alebo zomierajúcu matku. Zvykneme sa pýtať: Dokedy ešte bude trvať táto moja bolesť, toto moje trápenie? A tak ľudsky potešujeme seba i druhých, že to potrvá najviac do smrti.
Dnes sa nám predstavuje Pán Ježiš vo svojej sláve. Dáva nám nádej, že po utrpeniach tohoto zemského života aj nás čaká slávne vzkriesenie a účasť na jeho sláve.
Marek Pána Ježiša predstavuje na poslednej ceste do Jeruzalema. Krátko predtým predpovedal, že bude mnoho trpieť, že ho zavrhnú, zabijú, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. Apoštoli však nechápu jeho reč o kríži. Nezachytia ani to, že po utrpení príde vzkriesenie a oslávenie.
Text z evanjelia v nás chce niečo zanechať. Čo to má byť? Pán Ježiš chce pripraviť apoštolov na budúcu skúšku viery. Chce, aby neprestali veriť, že on je Syn Boží, aj keď ho uvidia zbičovaného, potupeného a bezmocného pred ľudskou zlobou. Berie so sebou troch apoštolov: Petra, Jakuba a Jána. Na hore sa pred nimi premení a na chvíľu sa im ukáže vo svojej velebe a sláve. Dá im dopredu akoby ochutnať žiaru svojho vzkriesenia, ku ktorému ich privedie bolestná smrť. Reč kríža nikdy nebola ľahká. Pre Rimanov bol kríž potupou, pre Židov bol pohoršením. Ani nám nie je kríž príjemný. Uvedomujeme si v tejto dobe slová Pána Ježiša, keď povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma" (Mt 16,24). Ten kríž netreba hľadať. Každý z nás si ho nesie. Stačí sa zastaviť...
Choroba, nedostatok, pochybnosti, odlúčenosť od milovanej osoby, každé napätie, úzkosť i obava vyryjú vrásky na našej tvári. Toto zaiste nie je príjemné nikomu, ani kresťanovi. Avšak nie je to nezmyselné, odkedy prišiel Kristus, aby to všetko znášal spolu s nami. Odvtedy všetkými bolesťami, ktoré nás zastihnú, sa očisťujeme, obnovujeme a zjednocujeme s Pánom Ježišom. Takto sa stávame účastníkmi na jeho vykupiteľskom utrpení. Jeho utrpenie osvecuje tajomstvo našich bolestí. Sme mu vďační, že vzal na seba všetky naše kríže a ukázal nám, ako ich máme niesť spolu s ním. Ak toto pochopíme, naše bolesti sa stanú akoby závojom, za ktorým stojí ukrižovaný Ježiš. Jeho prítomnosť budeme pociťovať v každej chvíli. Ani v najťažších hodinách sa nám život nestane neznesiteľným. Nebudeme pomýšľať na skorý odchod. Život si budeme vážiť ako Boží dar, ba budeme ho milovať. O tom, že je to možné, nás presviedča mnoho tých, ktorí už prekonali mimoriadne ťažké utrpenie, alebo ešte aj teraz trpia.
Jedným z nich bol Stanislav Maur. Žil v Plzni. Zomrel nedávno, ako 51-ročný. Bol ochrnutý. Odmalička sa pohyboval len na vozíku. Celý život sa o neho starala matka. Istý mladý muž niekoľko rokov venoval svoj voľný čas tomuto chorému. Vozil ho nielen po meste, ale vlakom cestoval aj do iných miest, aby si chorý rozšíril svoj vnútorný obzor. Všetci, ktorí ho poznali, spomínajú, ako vo svojom vozíku so záujmom sledoval život okolo seba. So živou účasťou sa podieľal na radostiach, starostiach i bolestiach svojich priateľov. Nielen tých, ktorí ho navštevovali, ale aj tých, ktorí boli rovnako postihnutí, a tak mu iba písali. Hoci jeho údel bol azda zo všetkých najťažší, svoj čas a myšlienky nevenoval len svojej bolesti. Tešil a posilňoval iných. Sám sa posilňoval vierou v Ježiša Krista, nádejou a láskou k nemu. Na pohrebe sa zišlo množstvo ľudí, medzi nimi asi 25 kňazov. Pri svätej omši kazateľ zhodnotil jeho život ako život človeka, ktorý od svojho narodenia žil v biednom fyzickom stave nemohúcnosti, žil akoby na periférii života. Jeho údel bol o to horkejší, že pri svojej inteligencii si plne uvedomoval svoj stav. A predsa miloval život!
To znamená niečo aj pre nás. Pre Stanislava bol Ježiš svetlom a nádejou. Nádejou, že keď v ustavičnom pohybe zemského života, v pohybe času bude jeho čistá duša vyslobodená z tela ako z vraku. Nádej napĺňala jeho život, ktorý si tak vážil, že svoj ťažký kríž niesol neobyčajne radostne.
Naša pozornosť nech sa neobmedzuje len na naše ťažké myšlienky, trápenia a bolesti. Nehovorme len o tom, čo ma postihlo, ako ja veľmi trpím. Pokúsme sa radšej uľaviť v bolesti iným tým, že ich trpezlivo vypočujeme, že sa budeme o nich zaujímať, že budeme s nimi cítiť.
Poučenie pre nás je v tom, že ak nie je v našich silách odstrániť alebo zmenšiť bolesti nášho života, nesme ich spolu s Kristom. On ich bude niesť spolu s nami. Majme nádej, že každá bolesť raz skončí. Premení sa na radosť a šťastie. Veď cez utrpenie sa prichádza k slávnemu vzkrieseniu. Amen.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet