20.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Byť kresťanom a vidieť trpiaceho brata bez toho, aby sme vedeli trpieť s ním, znamená byť bez lásky a byť kresťanom iba podľa mena.”

~SV. VINCENT DE PAUL ~

04.02.2007 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť514 reakcie0
(Share 140 0)


Téma: Tridsiata tretia nedeľa cez rok A / Mt 25,14-30 / Každý sám je zodpovedný za svoju spásu

Homília

Ľahostajnosť, povrchnosť, lajdácky prístup k povinnostiam sú vlastnosti, ktoré nerobia dobré meno nikomu pri plnení povinností. Ako často musí hovoriť učiteľ rodičom o ich deťoch: - Nie je hlúpy, ale je ľahostajný. -Mnohí rodičia si povzdychnú nad svojimi deťmi, že nevedia si vážiť ich lásku. Mnoho nadriadených musí konštatovať o svojich podriadených, že sú nezodpovední. A to vo všetkých oblastiach života. Či to neplatí aj o plnení najvážnejších povinností veriaceho človeka? O cieli človeka?
Chceme, aby aj nám raz bolo povedané Kristom to, čo sme počuli v dnešnom evanjeliu? „Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsypal? Mal si teda moje peniaze dať peňazomencom a ja by som si bol po návrate vybral, čo je moje, aj s úrokmi" (Mt 25,26). Alebo skôr túžime po slovách: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána " (Mt 2 5,21).
V úvahe o desiatich pannách dostáva sa nám ďalšieho poučenia od Pána Ježiša v Podobenstve o talentoch. Jedná sa o vážnu vec, ktorú Pán Ježiš veľmi jednoducho vysvetlil, keď hovorí o „istom človekovi", myslí tým na svojho Otca, nekonečne bohatého. Jeho Otec je Pán všetkého. Nič nejestvuje, čo by mu nepatrilo. Boh vo svojej nekonečnej láske dáva každému človekovi - to sú v evanjeliu „sluhovia" - toľko talentov, koľko uzná za dobré. Keď jednému dá päť talentov, to neznamená, že toho má radšej ako toho, ktorému dá dva talenty. Boh vo svojej múdrosti vie, čo robí. Človek je slobodná bytosť, a preto musí slobodne zaujať k darom - ktoré dostal - postoj, ktorý mu bude slúžiť buď ako odmena, alebo trest. Boh vo svojom bohatstve je nevyčerpateľný. Boh dáva štedro, ale nikdy nemôže dať všetko, pretože je večný a nekonečný Boh. Boh obdarúva človeka. Nikto z ľudí nemôže namietať, pretože dostáva to, čo si nezaslúžil. Povinnosťou človeka je, aby pracoval. Boh už nezasahuje, nepomáha, pretože každému dal všetko, čo potrebuje k tomu, aby zvládol uloženú úlohu. Vieme, že Boh je všade prítomný. O Bohu hovoríme, že všetko vie, vidí a pozná. Všetkým dal rôzne dary, ktorými posilňuje, teda i pomáha zvládnuť úlohu človeka. Boh na prosbu človeka pomáha. Boha však uráža, keď niekto s darmi zaobchádza neúctivo, ľahostajne, nedbalo. Vidíme to na treťom sluhovi. Dostal len jeden talent. Tak isto mohol jednať aj ten, čo dostal dva či päť talentov. Tento však nepovedal urážlivé slovo voči Pánovi, len svoj talent zakopal. Inými slovami, zostal ľahostajný k daru svojho Pána. Práve ľahostajnosť mu po príchode Pána a pri jeho vyúčtovaní priniesla rozsudok: „A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami" (Mt 25,30). Pán však povedal ešte jednu dôležitú vec, ktorú si musíme všimnúť: „Každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má" (Mt 25,29). Zdalo by sa, že Pán si počína nespravodlivo. To nie je ale pravda. On ako Boh má právo tomu, kto sa snaží, pridať, aby získal i ďalšie hodnoty, a tomu, kto sa nesnaží, môže zobrať aj to málo, čo si neváži. Za hospodárenie Pán dáva odmenu. Prví dvaja dostali odmenu v podobe vstupu do stavu radosti svojho Pána, pretože urobili všetko, čo od nich Pán žiadal. Vrátili čo dostali a ešte aj znásobili svojou snahou. Zo správania odmenených sa máme poučiť, že sme povinní vziať všetko to, čo nám Pán dáva, nehľadiac na počet a okolnosti. Máme sa snažiť dar rozmnožiť a takto vrátiť Pánovi. Boh stvoril svet pre ľudí. Prví rodičia dostali príkaz, aby si podriadili svet, a tiež živú i neživú prírodu. Za toto všetko, čím Boh obdaroval človeka, bude žiadať i vyúčtovanie.
Podobenstvo o talentoch má za cieľ, aby sme si aj my uvedomili zodpovednosť za dary, ktoré sme dostali od Boha a snažili sa ich splniť, a tak si zaslúžili stav blaženosti. Pod slovom „peňazomencom" rozumieme našu činnosť. Máme si uvedomiť, že keď žijeme v stave milosti posväcujúcej, v stave bez ťažkého hriechu, vtedy dobrý skutok je pre nás dvojakou odmenou. Vec, udalosť nám robí radosť, môžeme sa aj tomu tešiť na tejto zemi, tiež nám vzniká hodnota pre večný život. Nezáleží od nás, koľko rokov máme žiť na zemi. Našou povinnosťou je, aby sme ho využili a získali čo najväčší počet zásluh pre večný život. Život večný nie je prekážkou žiť na zemi šťastne. Veď si môžeme uvedomiť, kto žije pre večný život, môže si vytvoriť už tu na zemi zo svojho života predsieň neba. Boh odmieňa činnosť človeka. Každý skutok, každé slovo a každá myšlienka budú odmenené. Všetko by bolo v najlepšom poriadku, keby nebolo slabostí, rôznych kríz, keby nebolo pokleskov z pýchy, ľahostajnosti, lenivosti a podobne. Boh urobil všetko, aby bol človek spasený. Kristus zomrel za človeka, a keď človek pre spásu svojej duše neurobí nič, zakope svoj talent.
Pozrime, ako to v živote chodí. Pochádza z dobrej katolíckej rodiny. Rodičia mu dajú výchovu, prijme sviatosti a potom vidíme, že pomaly sa začína odťahovať od Krista, Cirkvi. Nechce počuť o diablovi, ktorého považuje len za rozprávkovú bytosť, a predsa sa stáva pomaly otrokom diabla. Vraj, je dospelý, môže robiť všetko. Nedokáže si odoprieť veci pre svoje oči. Nedokáže sa zriecť určitých vecí pre svoje hrdlo. Nedokáže, lebo nechce ovládať svoje ruky. Na všetko má čas: rekreáciu, televíziu, šport, návštevu, odpočinok, ale ísť na svätú omšu, pomodliť sa, pristúpiť ku sviatostiam - na to niet času. Pomaly, ale isto sa dar zakopáva, skrýva, prestáva sa obchodovať, nezískavame zásluhy, ktoré raz majú rozhodnúť pred naším Bohom. Mnohí dnes hovoria, že tí, čo chodia do kostola, sú horší ako tí, čo do kostola nechodia. Áno, je to často pravda, ale každý nech si hľadí svojho. Boh ťa nebude súdiť a trestať preto, že druhý bol taký, ale aký si bol ty. Veriaceho aspoň ešte tá viera trochu brzdí. Čo však neveriaceho? Hovorí sa, že čo seje za života, to bude po smrti žať. Alebo: „Aký život, taká smrť". Vidíme to na odmene pri vyúčtovaní sluhov. Stav blaženosti si musí každý zaslúžiť sám. Stav zatratenia prichádza ako „odmena" za zanedbanie povinností.
Jeden príklad.
Bol to mladý a šikovný gymnazista. Pravidelne sa modlil a plnil si svoje náboženské povinnosti. Počas jednej rodinnej oslavy otcov priateľ - potúžený alkoholom - si s otcom pripíjal slovami: - Vypime si, veď žijeme len raz a aj tak nevieme, či budeme po smrti žiť. — Tieto slová sa stali zlým červíkom, ktorý nakoniec rozhlodal srdce mladého gymnazistu. Nie je Boh! Po smrti nič nie je! Smrťou sa všetko končí! Prestal si plniť svoje povinnosti veriaceho kresťana. Žil dlhé roky bez Krista. Pred smrťou odmietol zmierenie. Zomrel ako neveriaci, ateista. Kto to bol? Bol to básnik František Grillparzer.
Hoci o ňom napísal Larouse, že bol veľký, ale môže byť niekto veľký bez Boha? Čo ostáva po človeku? Či sa neplnia slová, že odmenou bude plač a škrípanie zubami? Tu treba dodať, že sa nemáme čo pohoršovať. Neplatia len slová: „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú" (Lk 17,1). Alebo: „Beda svetu pre pohoršenie!" (Mt 18,7).
Nemal už ten gymnazista rozum?
Nemohol si to s niekým vykonzultovať?
Mohol sa dať poučiť, povzbudiť, dať si vysvetliť. Áno, ľahšie je všetkého, čo vyžaduje určitú disciplínu, zrieknuť sa. Ľahšie je zaspať pred televízorom, ako si nájsť čas na večernú modlitbu. Príjemnejšie je ráno si o dve minúty dlhšie poležať, ako si zopäť ruky. Príjemnejšie je v nedeľu relaxovať a motať sa doma, ako sa obliecť a ísť na svätú omšu.
Preto sa pýtajme seba: Je všetko v našom duchovnom živote v poriadku? Nikto z nás nie je uchránený od pokušení a zvodov. Od detstva až do posledného dychu nášho života máme svoje talenty rozvíjať a nie zakopávať. Áno, Boh nám dal odmenu, ale musíme si ju zaslúžiť. Lenivosť nie je čnosť a nie je hodná odmeny, ale len trestu. Kto by raz chcel pred Bohom protestovať, už teraz si musí uvedomiť, že tam sa protesty neprijímajú. Nikto nebude môcť prekaziť Bohu, ak bude chcieť dobrých odmeňovať a zlých trestať. Už dnes si uvedomujeme, že v nebi nikto nebude z protekcie, ale len za svoje zásluhy. Rovnako v stave zatratenia nikto nebude môcť povedať, že trpí nespravodlivo, lebo ten stav obdrží zaslúžene. Každý si je strojcom svojho šťastia tu i vo večnosti. Boh vystupujúci v evanjeliu ako Pán je nekonečne dobrý a tiež spravodlivý. Kto by si myslel, že Boh je len dobrý a nie je spravodlivý, veľmi by sa mýlil, pretože by to odporovalo Božej milosti. Takýto postoj je nesprávny. Na konci každého života je len večné zatratenie pre tých, čo zanedbali svoje povinnosti, alebo večná blaženosť pre tých, čo splnili požiadavky, ktoré od nich žiadal Boh. Toto povedal Boh, Ježiš Kristus, ktorý o sebe vyhlásil: „Ja som pravda!" (Jn 14,6).
Ľahostajný žiak nemôže úspešne zvládnuť svoje povinnosti. Lajdácky prístup športovca nemôže ovenčiť vavrínový veniec. Keď to platí na tomto svete, nemalo by to platiť aj na druhom pred Bohom? Chráňme sa preto všetkého, čo môže ohroziť našu spásu. Amen.



© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet