21.september 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Človek je záhadou. Stojac na hranici dvoch svetov, potrebuje ich oba, aby mohol byť sám sebou. Zem a nebo, čas a večnosť sa v ňom spájajú. Je na takom stupni pozemskej reality, na ktorej si uvedomuje svoju krehkosť, pozná svojho Stvoriteľa, kde sa prebúdza jeho túžba po Bohu a kde čaká, aby počul pozvanie Božej lásky.

~K. Adam~

04.02.2007 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť585 reakcie0
(Share 138 0)


Téma: Vzkriesenie - vigília cez rok A / Mt 28,1-10 / Kristovo zmŕtvychvstanie nás učí

Homília

Pre každého dospelého človeka sa už naskytla situácia, že stál nad hrobom človeka, s ktorým ho spájali mnohé zväzky či putá. Bol príbuzný, sestra, brat, otec, matka, dobrý priateľ, kolega. Bol to človek, ktorého som obdivoval, vážil si... Možno sme boli prítomní aj vo chvíli, keď v našom náručí, pred našimi očami poslednýkrát vydýchol, zatvoril oči, cítili sme posledný úder srdca, slabé myknutie telom. Stáli sme nad otvoreným hrobom a prežívali hlboké vzrušenie. Možno vtedy naše vnútro bolo naplnené zvláštnym tlakom, keď cez myseľ prechádzali spomienky a smrťou tohto človeka sme sa cítili akosi ranení. Možno pod tlakom spomienok sme po týždni či mesiaci znova prišli na jeho hrob, aby sme si uvedomili svoju prítomnosť.
Evanjelista svätý Matúš rozpráva v dnešnom evanjeliu o podobnom zážitku Márie Magdalény a inej Márie: „Keď sa pominula sobota, na úsvite prvého dňa v týždni prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob"
(Mt 28,1).
Z evanjelií vieme, že pre tieto ženy od určitého času bol Ježiš všetkým; priateľom, učiteľom i Pánom. Vodcovia národa nemohli pre žiarlivosť Ježiša zniesť. Vykonštruovali proces s jediným úmyslom, že za každú cenu, i za cenu smrti, musia Krista odstrániť. Tak zomrel ten, čo národ učil ako nikto pred ním, čo liečil, uzdravoval, kriesil z mŕtvych bez nároku na honorár. Tohoto odsúdili na najpotupnejšiu smrť tej doby, na smrť na kríži. Tieto dve ženy boli účastné týchto udalostí, ale nemohli im zabrániť. Bola to pre nich úžasná bolesť, čo si môžeme ľahko predstaviť. Odohralo sa všetko tak rýchlo, pretože v piatok nemali masti na natretie mŕtveho tela Krista a sobota bola veľkým židovským sviatkom.
Z toho dôvodu sa ženy v nedeľu už na svitaní ponáhľajú k hrobu. Vedia, že hrob stráži rímske vojsko, ale ony sa neboja. Ten, čo stratil najcennejšie čo mal, čí najdrahšieho človeka, má pocit, že stratil všetko a môže všetko riskovať. V takejto situácii boli spomínané ženy, ktoré prežívajú neopakovateľnú situáciu zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Nielen kameň, ktorým bol privalený hrob, ba ani stráž - vojaci nemohli zabrániť, aby bez pomoci zvonka alebo zvnútra, vstal z mŕtvych. Sám od seba, svojou mocou, Boh - druhá božská osoba vstal z mŕtvych. O tomto podávajú svedectvo vojaci svojim nadriadeným, ale aj tieto ženy, ktoré milovali Krista. Vojaci boli od strachu celí bez seba, ostali ako mŕtvi. Ženám sa dostáva od anjela povzbudenia, aby sa nebáli. Dostávajú radostné poslanie. Túto skutočnosť majú oznámiť apoštolom. Napokon sa ženy stretávajú s Pánom Ježišom. Toto stretnutie, akoby malo ženy presvedčiť, že skutočne vstal z mŕtvych. Nedivme sa, že po oznámení tejto správy apoštoli, ženám neuverili. Nedivme sa, že Tomáš sa bude domáhať vloženia prstov do rán po klincoch a ruky do boku Krista po kopiji. Táto správa im znie tak neuveriteľne, veď prežili veľký žiaľ, keď videli svojho Majstra zajatého a neskoršie zomierajúceho na kríži. Tieto udalosti sa odohrávajú už o tri dni. Na jednoduchých Galilejčanov je už toho dosť.
Po skoro dvoch tisícročiach dnes vieme, že to bola pravda. Ježiš, ktorý zomrel na kríži v popoludňajších hodinách a v ten istý deň bol pochovaný, v nedeľu vstal z mŕtvych. Musíme si dnes uvedomiť, že to bola najdôležitejšia historická chvíľa v dejinách ľudstva. Kristovým zmŕtvychvstaním sa uskutočnila radikálna zmena v živote ľudstva. Sami sa o nej môžeme presvedčiť. Apoštol Pavol v Liste Rimanom nám podáva jasný a správny pohľad na toto ráno. Zmŕtvychvstaním Krista začína nové chápanie, zmysel a cieľ človeka. Dnešný deň - spojený so všetkými liturgickými úkonmi, textami Písma - chce nás presvedčiť, že Pán Ježiš skutočne zvíťazil nad smrťou.
Od tejto udalosti sa človek na smrť díva celkom ináč. Smrť nie je strach, neistota, zánik, koniec, ale zmŕtvychvstanie Krista dokazuje pravdivosť jeho slov: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie" (Jn 11,25). Okrem tohoto pohľadu si máme uvedomiť aj ďalšiu skutočnosť, že Kristovo zmŕtvychvstanie je tiež víťazstvom nad hriechom.
My si dnes uvedomujeme, že aj keď nie je až tak ľahké prijať učenie o zmŕtvychvstaní a tiež veci okolo nášho konca života, vzťah človeka k tejto udalosti za dvetisíc rokov dosť napovedal. Ľudia zomierajú i dnes. Áno, smrť biologická nebola odstránená, naďalej zomierame rovnako veriaci i neveriaci. Predsa je tu čosi rozdielne. Neveriaci zomiera a verí, že smrťou sa všetko definitívne končí. Je to hrozný pocit, že všetko, pre čo som žil, pracoval, miloval, musím definitívne zanechať. Veriaci sa nepozerá na smrť ako na bolestnú rozlúčku s tými, ktorých sme milovali, pretože sa stretneme veľmi skoro. Pre Kristovo zmŕtvychvstanie sa nedesíme smrti, nedeprimujú nás veci okolo konca nášho pozemského života. My sme uverili v moc a lásku Krista ku nám. „ Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie" (Jn 11,25). I keď si nevieme predstaviť život po našej smrti, ako to opísal svätý Ján, ktorý spolu s Petrom a Jakubom boli na hore, keď im Pán ukázal čiastku tohto stavu - oko nevidelo, ucho nepočulo, srdce nepocítilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú - predsa cítime úžasné povzbudenie. Áno, i keď to dnes nechápeme, tým viac sa máme odovzdať Bohu. Dôverujme Bohu nadovšetko. V našom živote sú situácie, že keď plníme vôľu Božiu a nevieme zrazu nájsť východisko, ľudským rozumom riešenie, ale keď dôverujeme v pomoc Božiu, presviedčame sa o úžasnej Božej ochrane. Toto nám pripomína aj odchod Židov z Egypta. Boh sa postaral, aby dostali slobodu a mohli sa vrátiť do svojej krajiny, odkiaľ prišli za praotca Jakuba. Čo všetko museli prežiť! Či to bola neriešiteľná situácia pri Červenom mori, keď za chrbátom mali vojská faraóna, aby ich pobili a pred nimi Červené more... Ľudský neriešiteľná situácia, z ktorej sa nedalo dostať bez ujmy a Boh ju vyriešil, že nohami prešli cez more po suchej zemi.
Tak podobne sa ocitáme v našom živote. Keď veríme v Krista, tak určite zvíťazíme. Spomeňme si na čas pred 17. novembrom 1989. Kto si pomyslel, že udalosti budú mať taký rýchly priebeh? Desiatky rokov sme si to priali, túžili po slobode - a dnes je to tu. Všetci a všetko je v rukách Boha. On je jediný, Alfa a Omega, Začiatok a Koniec. V jeho rukách je všetka moc. Všetko je dočasu, ale Boh jediný je večný. Preto si musíme uvedomiť, že potrebujeme sa postaviť aj k našim hriechom, chybám, omylom a pádom tak, aby sme sa raz, keď sa postavíme pred tvár nášho Sudcu, Ježiša Krista, mohli sa postaviť čistí.
V čase pôstu sme si viac uvedomili podstatu slova hriech. Je to jediná prekážka k večnej blaženosti vo večnom živote. Hriech je skutočne čosi nenormálne, je to narušenie poriadku. Dnes si preto uvedomujeme, že kto pácha vedome a dobrovoľne hriech, odmieta Boha, odmieta jeho odmenu a privoláva si, či to verí, alebo neverí - trest. Svojím zmŕtvychvstaním chce nám Kristus povedať, aby sme sa snažili žiť tak, aby nás už nič neodlúčilo od neho.
Toto nedeľné ráno je i pre nás predzvesťou nového rána, že ako Pán Ježiš vstal z mŕtvych, že aj my vstaneme. Táto udalosť je začiatkom nového dňa. Dňa, ktorý už neskončí. V liturgii vzkriesenia Pána Ježiša u nás má miesto aj obnovený krstný sľub. Pri krste sme bez svojej zásluhy získali nový život. Ako vtedy nám bol odpustený dedičný hriech, tak dnes sa máme vzdať akéhokoľvek hriechu či náklonnosti k nemu. Hriech je smrť. Kristus je život. Pred časom ešte za totalitnej vlády na Veľkú noc bol popísaný bratislavský most SNP heslami: Kristus žije! Kristus vstal z mŕtvych! Aj keď museli patričné úrady rýchlo tieto heslá zatrieť, prečítalo si ich veľa ľudí a nejeden sa i zastavil. Ozvalo sa svedomie, ožilo čosi z detstva...
Kristovo zmŕtvychvstanie chceli vodcovia národa umlčať vodou a korbáčmi, keď poslali vojakov na ženy, čo v nedeľné dopoludnie o tejto udalosti rozprávali. Dvetisíc rokov dokazuje, že sa to nepodarilo nielen im, ale nikomu doteraz, ani v budúcnosti. Jedno vieme, že Kristus žije, ale žije len pre tých, čo v neho uverili, čo prijímajú jeho učenie a žijú podľa jeho slov. To je záväzné aj pre nás.
Prázdny hrob, v ktorom do nedeľného rána ležalo Kristovo telo, je pre nás znamením nádeje, radosti a víťazstva. Preto aj keď stojíme nad hrobmi našich najdrahších, my veriaci si nezúfame, ale máme nádej práve pre tento prázdny hrob Pána Ježiša. Dnešným veľkonočným aleluja je naplnené celé naše vnútro, že o Kristovi skutočne platia slová: „Christus vincit, Christus regnat, Christus imperát!" - „Kristus víťazí, Kristus kraľuje, Kristus vládne naveky!" Amen.



© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet