23.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Keď mlčíš, mlč z lásky, keď hovoríš, hovor z lásky, keď karháš, karhaj z lásky, keď šetríš niekoho, tak ho šetri z lásky.

~sv. Augustín~

04.02.2007 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť486 reakcie0
(Share 130 0)


Téma: Zelený štvrtok cez rok A / Jn 13,1-15 / Pán Ježiš nás miloval až do krajnosti

Homília

Dnešný Zelený štvrtok roku 1990 sa v našom národe zaiste zaznačí veľkými písmenami do histórie náboženskej slobody. Po viac ako štyridsiatich rokoch sa dnes v dopoludňajších hodinách vo všetkých trinástich katedrálach našej republiky slávili sväté omše biskupov so svojimi kňazmi. Počas týchto omší už nie do rúk kapitulných vikárov či ordinárov obnovovali svoje kňazské sľuby, ktoré vyslovili prvý raz pri svojom kňazskom svätení. Okrem kňazov boli prítomní aj mladší bratia, ktorí sa na kňazstvo pripravujú a stoja v jeho tesnej blízkosti - naši diakoni. Ani toto v minulosti nebolo. My kňazi, sme sa dnes poďakovali za sviatostný dar kňazstva. Okrem tejto sviatosti, ktorú ustanovil Pán Ježiš pri svojej rozlúčke s apoštolmi, keď s nimi posledný raz večeral, ustanovil aj sviatosť Eucharistie a prvý raz slávil najsvätejšiu obetu -svätú omšu. Toto je pre nás tu prítomných, ale i tých, ktorí v dnešný pracovný deň nemohli prísť do kostola, aby sme sa za tieto veľké dary poďakovali.
K vďake nás vedú aj slová Jána apoštola z dnešného evanjelia. „Bolo to pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13,1).
Text evanjelia opisuje priebeh rozlúčkovej večere Pána Ježiša so svojimi apoštolmi. Každé gesto, každá veta Pána Ježiša sú presiaknuté jeho láskou. Apoštoli priam rukolapne sa presviedčajú o tom, ako ich Pán Ježiš, ich Majster, miluje. Skôr, ako zasadli za prestretý stôl, Ježiš si zoblečie vrchné rúcho a ako posledný z tejto spoločnosti v úlohe sluhu umýva nohy apoštolom. Bolo to pre apoštolov úžasné gesto od Krista, čo im - okrem Petra - snáď vyrazilo dych. Jedine Peter povie: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!" (Jn 13,8). Peter vedel, čo hovorí. Bol to úkon nedôstojný pre vyššie postaveného; aby Pán umyl nohy sluhovi. Pán Ježiš to vysvetľuje a zároveň i nás poúča: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou" (Jn 13,8). Po skončení podá vysvetlenie. Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: „Učiteľ" a: „Pane" a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám " (Jn 13,12-15).
Pán Ježiš tu mení podstatu veľkonočnej večere, ku ktorej sa od odchodu z Egypta, kde národ trpel v otroctve, pravidelne stretávali Židia na spomienku, ako ich otcovia na príkaz Mojžiša v tú noc zabili ročného barančeka alebo kozliatko, upiekli ho na ohni a jedli s bylinami, pripravení na znamenie hneď opustiť Egypt. Krvou barančekov boli natreté dvere ich príbytkov, pretože v tú noc Boh poslal anjela, aby previedol desiate znamenie, že on je pravý Boh a potrestal faraóna a jeho národ. V tú noc anjel zabil všetko prvorodené v národe; ako z ľudí, tak aj zo zvierat, okrem tých, ktorí boli za dverami označenými krvou barančeka. Tejto hostine dáva Pán Ježiš inú náplň, neporovnateľne väčšiu. Predobraz - krv barančeka - sa stáva skutočnou zárukou záchrany. Pán Ježiš v ten večer povie apoštolom: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život" (Jn 6,54). V ten večer ustanovil sviatosť Eucharistie slovami: „ Vezmite a jedzte: toto je moje telo. ". Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov" (Mt 26,26-28). Teda od tohto večera si už nepripomíname záchranu národa krvou barančeka, ale slávime túto nekrvavú obetu Golgoty na našich oltároch, ako prejav lásky Pána Ježiša na znamenie, že on svojou krvou, ktorú prelial na kríži, zachránil všetkých, ktorí v neho uveria. Hostina - teda večera - svätá omša je ku spáse potrebným miestom a obradom, kde chlieb a víno podľa príkladu výzvy Krista premieňajú kňazi na Kristovo telo a krv. Pán Ježiš nechce byť s nami prítomný ako spomienka u Židov raz do roka na Veľkú noc, keď si národ pripomínal tú noc, keď mohli opustiť Egypt, ale slávením svätej omše chcel byť denne medzi nami prítomný.
Hľa, uvedomujete si veľkosť tohoto večera?
Doceňujeme význam udalosti, ku ktorej nás pozýva i dnes Cirkev ústami samého Krista?
Mnohé veci nám zovšednievajú.
Niekomu možno aj pravidelné pristupovanie ku Sviatosti oltárnej. Dnes, keď si pripomíname deň ustanovenia Sviatosti oltárnej a slávenie prvej svätej omše samotným Pánom Ježišom, vzbuďme si dobré úmysly, že odložíme povrchnosť a zvykovosť. Rozlúčme sa s ľahostajnosťou alebo názorom, ktorý by podceňoval potrebu stretávania a prijímania Krista vo Sviatosti oltárnej. Pán Ježiš nám dáva tieto veci ako dar. Vieme, že kto darom opovrhuje, môže uraziť. Urážka bolí. Nech nikto z nás z nejakej nezdravej viery nedopustí sa opovrhnutia darom, ktorý nám zanechal Pán Ježiš.
Na predchádzajúcom mieste, kde som účinkoval, navštevoval som tiež chorých a zvlášť starší muž mi bol veľkým povzbudením vo viere, s akou prijímal eucharistického Krista. Raz som sa ho na to spýtal. Keď sa rozhovoril, pochopil som.
Ako mladý muž nebral Eucharistiu vážne. Cítil k nej viac odstup a chlad, čo vplývalo z jeho prostredia. Medzi mužmi, ako aj pre stále povinnosti, videl v Eucharistii len záležitosť sviatkov, ako sú Vianoce a Veľká noc. Až prišiel rok 1950. Aj on sa dostal do väzenia, nevediac, z akej príčiny. Leopoldov, Ilava, Valdice... Bol mladý, tvrdý, myslel si, že má pravdu, a tak sa ocitol v rôznych samotkách, oddeleniach, kde za noc bol budený každú pol hodinu, polievaný studenou vodou, spával len pri silnom svetle namierenom do očí, vypočúvaný stojac vo vode po kolená, pri robote s dennou dávkou jedla ako pre dieťa. Za niekoľko mesiacov schudol tak, že keď sa uvidel v zrkadle, sám sa nepoznal. Bolo to na rozum. Bol však mladý a zdravý. Keď sa už chcel vzdať, keď cítil, že už nemá síl, nedokáže odolávať, bol už skoro zlomený, aby sa priznal k vymysleným a nepravdivým veciam, stretol sa s rovnako odsúdeným laikom. Ten sa ho raz opýtal, či verí v Boha a akého je náboženstva. Dali sa spolu do reči. Podarilo sa im čosi, po čom v našich väzniciach bachari veľmi sliedili. Nakontaktovali sa na kňaza, ktorý im posielal rôznym spôsobom kúsok Eucharistie. Raz v jablku, inokedy v bochníku chleba či v zápalkovej krabičke. To bolo, čo ho držalo, čo mu dávalo silu. Niekedy i týždne sa vedel tešiť na takúto zásielku a potom zas, keď ju prijal.
Hovoril mi vtedy: - Bol to zázrak! Bez takejto posily nebol by som človekom, ale bláznom. Dozorcovia nevedeli, odkiaľ čerpám silu, že som si celé dni vyhladovaný pospevoval z posledných síl. Modlil som sa nahlas i šepotom. -Spomína si, ako na prechádzke po väzenskom dvore jeden kňaz slúžil svätú omšu. Kto bol do toho zasvätený, vedel, že keď má kňaz-väzeň čiapku napravo, že recituje kánon, keď naľavo, ide hovoriť slová premenenia, keď mu spadla čiapka, že sa majú spolu modliť každý v duchu Otčenáš.
- Kto to neprežil, - hovorí muž, - možno mu to bude robiť problém toto pochopiť. Odvtedy odo mňa odpadla ľahostajnosť, povrchnosť k Eucharistii a svätej omši. Bez nich by som nebol zaiste tým, čím som. Keď prijímam Eucharistiu a som na svätej omši, som vďačný Bohu a do smrti budem ďakovať za tento dar.
Väčšina z nás neprežila takúto situáciu. Každý sa môžeme presvedčiť, keď pristupujeme k týmto darom Zeleného štvrtka, ktoré nám daroval Pán Ježiš, že cítime posilu, uspokojenie, nádej. Potrebná je čistá duša, túžba po Bohu, ochota prijať všetko, čo nám Boh postaví do cesty ako potrebu pre našu spásu. Modlime sa, aby sme vedeli nielen spievať, ale i prežiť slovo:
Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať,
ale sluch ma učí - pevnú vieru mať.
Svätý Tomáš Akvinský práve nimi zvečnil našu potrebu stále pracovať na svojom posväcovaní a zdokonaľovaní. Pred pristúpením k oltáru sa kňaz modlí: Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu. Teda jedine slobodne a dobrovoľne je možné predstúpiť; Boh nikdy nechce našu lásku násilným spôsobom. On chce odmeniť. Veľa si pýtajte, veľa proste, keď pristupujeme pri svätej omši ku Sviatosti oltárnej, ale vždy aj pripojme: Pane, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.
Prežívame veľkonočné trojdnie. Začiatok, keď sa zrodila naša spása. Boh nechcel len raz prežiť tento okamžik, ale chcel, aby sme si do konca čias pripomínali túto chvíľu. Preto to zariadil tak, že hoci je tajomným spôsobom medzi nami pod spôsobom chleba a vína pri svätej omši prítomný, ale je to ten istý včera i dnes i zajtra: večný Boh s Otcom i Duchom Svätým. Amen.



© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet