21.január 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ak je Ježiš pribitý na jednej strane kríža, potom na druhej strane je naše miesto.”

~CHIARA LUBICHOVÁ ~

03.02.2007 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť582 reakcie0
(Share 170 0)


Téma: Nedeľa Krstu Pána cez rok A / Mt 3,13-17 / Prežiť svoj krst

Homília

Bratia a sestry!
Fridrich Heer vo svojej knihe Večnosť začína dnes píše:
Kresťanstvo nie je nič iné, ako radostné posolstvo o živote. O večnom živote.
A tak by sme to mohli všetci podpísať, lebo keby som tu dal hlasovať, som presvedčený, že všetci túžime šťastne žiť. Áno, všetci chceme radostne žiť! Túžba po živote zachvacuje celý svet a potvrdzuje nám tým veľkú pravdu a skutočnosť, že človek je zrodený k tomu, aby žil.
Aj my sme sa tu zišli, aby sme si pripomenuli svoje narodenie, aby sme si pripomenuli svoje druhé narodenie a pripomenuli si deň, kedy sme začali žiť - žiť s Ježišom naplno. V evanjeliu sme počuli slová, ktoré odzneli v Palestíne začiatkom minulého tisícročia, hlas z neba, ktorý hovoril o novom živote: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie" (Mt 3,17).
Svätý Matúš nám túto udalosť opisuje veľmi podrobne. Ježišov krst bol iný ako krst Židov. Oni sa dávali krstiť na znak pokánia od nečestnosti a nespravodlivosti. Ježiš bol bez hriechu, preto ho Ján nechcel pokrstiť. Ježiš sa pri krste modlí a za modlitby Ján leje na neho vodu a slová hovorí sám Boh Otec. Od tohoto okamihu sa vlastne začína Kristovo verejné účinkovanie, začína sa verejné mesiášske poslanie. Všimli ste si, ako sa začína? Láskou, kde sa po prvýkrát dozvedáme, že v našom jedinom Bohu sú tri božské osoby. Počujeme hlas Boha Otca, vidíme symbol Ducha Svätého - holubicu, v rieke stojí muž, ktorý je nám podobný, ktorý len pre našu spásu prišiel na svet - Ježiš Kristus.
Je najvyšší čas, aby sme si položili otázku: Čo sa asi vtedy odohralo, keď sme my boli pokrstení? Tento okamih nášho života má niečo spoločné s príbehom márnotratného syna. Áno, bratia a sestry, krstom sa nám otvára nebo. Naskytla sa nám príležitosť vrátiť sa k Otcovi, ktorý nás pred vekmi vydedil a chce nás prijať späť. Jeho hlas každý z nás už iste počul: Ty si moje dieťa, ktoré mám rád. Priznajme sa teraz úprimne; čakal by niekto z nás z úst samého Boha niečo podobné? Veru nie! Ako úžasne znejú slová z úst kňaza pri krste: Prijmi biele rúcho, ktoré je odznakom tvojej čistej duše a prines ho čisté pred súd, aby si taký, aký si dnes, mohol ísť v ústrety Pánovi a aby si žil naveky.
Milovaní!
Tu, v tomto okamihu života, dajme sa do služby ako hlásatelia radostného posolstva o živote, o ktorom píše Fridrich Heer, ktorého som spomínal v úvode. Tak ako Učiteľ Ježiš, aj my sme začali svoje verejné účinkovanie ako kresťania. Pýtajme sa teda: Uvedomujeme si všetko, čo sme si zobrali na seba pri krste, tam, pri prameni znovuzrodenia? Sme apoštolmi? Sme hlásateľmi radostnej zvesti o živote? Sme sluhami sluhov? Sme horiacimi sviecami, alebo sme už dávno zhasli, rezignovali kývnutím ruky: dnes už to neletí... Alebo sa mýlime?
Oslavujeme narodeniny a prajeme si všetko možné od výmyslu sveta; ale kto z nás si vtedy uvedomí, že sa vtedy narodil pre večnosť? Hľa, kto z nás by sa opovážil popriať niekomu blízkemu či priateľovi radostný návrat k Otcovi, teda vlastne po našom - smrť? Túto odvahu hádam nikto nemá. Tu vlastne vidíme, akí sme kresťania.
My nie sme ako študent, ktorý prišiel študovať na vysokú školu, kde sa často na prednáškach opakovalo slovo Boh, Kristus, Cirkev, a to vo všetkých pádoch, časoch, ale všetko v negatíve.
Bol neveriaci a tieto slová mu veľa nehovorili. Preto sa pýtal kolegu: - Kto je vlastne ten Kristus, keď sa proti nemu toľko bojuje a pred ktorým mnohí majú taký strach? - Ten kolega bol našťastie dobrý kresťan. Po večeroch mu vysvetľoval, kto je Kristus. Opísal mu ho ako človeka, ktorý má svoj názor, charakter, bráni spravodlivosť a trestá krivdy, pomáha slabším, lieči chorých, teší smútiacich... Po čase sa Kristus stáva študentovi sympatický, fajn človek, senzačný priateľ.... Začína študovať jeho životopis, teda číta Sväté písmo, študuje, informuje sa, prichádza na bohoslužby, počúva kázne, až svoj život spája úplne s Kristom. Dáva sa pokrstiť a volá všetkých, aby sa presvedčili o tom nevinnom Kristovi tak ako on. On nie je egoista. Nenecháva si túto radosť len pre seba. Ide za svojou sestrou, ktorá je neveriaca. Hovorí o Ježišovi ako o najlepšom priateľovi, na ktorého sa dá vždy spoľahnúť, ako o najlepšom dobrodincovi ľudstva. Sestra sa dá pokrstiť. Brat so sestrou sa často modlili o dar viery pre svojich neveriacich rodičov, ale dobrých. Tak veľmi im na nich záleží, a tak veľmi túžia, aby mohli sa spolu ako rodina naveky radovať a byť šťastní celú večnosť.
Bratia a sestry!
Tohoto študenta, a jemu podobných, ku viere priviedlo práve to, že rozmýšľali a neprijímali všetko tak, ako sa im to podávalo. Dostali veľký dar, že vedeli o živote premýšľať. Tento dar máme aj my, všetci tu prítomní. Premýšľajme o svojej viere. Žijeme v ťažkej dobe. Viera si vyžaduje viac námahy ako kedykoľvek predtým. Viera neurobila ešte nikoho nešťastným. Koľko kresťanov je nešťastných len preto, že prestali veriť! Zapredali vieru, chceli ju nahradiť niečím cennejším a pritom urobili zo seba žobrákov. Mnohí po rokoch sa boja vstúpiť do svojho svedomia. My sme veriaci, ale akí? Prečo ten - kto verí - sa cíti menejcenným? Krst je naša hrdosť!
Hanbime sa, že sa hanbíme vyznať Krista. Mnohým pri pohľade na kostol, kríž, verného kresťana naskakuje husia koža. Len nemať nič spoločné s Bohom, nič o ňom nepočuť. A prečo? Lebo cítia, že niečo stratili, zničili, že to už nemôžu nájsť. Áno, stratili, ale nie všetko. Nezmazateľný znak po vode, ktorá im tiekla po ich hlavičke, keď boli ešte malí. Ten znak ešte ostal. Ten znak sa nezničí, nestratí, nedá sa ukradnúť, predať. Ten znak pôjde s nami, či už do neba, alebo do zatratenia. Aj tam v zatratení budú vidieť, že si bol pokrstený, alebo že si zradil. Otcovia, matky, mladí priatelia, chlapci a dievčatá, vy všetci, ktorí ste dnes prišli do kostola, povzbud'te sa ako ten študent zo slov svojho brata. Prežívajme svoj krst nielen vtedy, keď sme na slávnosti krstu, ale vždy, keď nám hrozí nešťastie hriechu, keď ste pre vašu vieru utláčaní. Krst treba žiť. Ráno hneď pri prebudení i keď unavený usínam, vyznávam svoju vieru slovami, ktorými som bol prijatý do Cirkvi za dieťa Božie...
Veľký grécky cisár Alexander Veľký raz kontroloval svojich vojakov a našiel vojaka, ktorý sa tiež volal Alexander Veľký. Tento vojak nesplnil jeho rozkaz, a preto ho Alexander hreší: - Alebo zmeníš svoje meno, alebo budeš taký ako tvoj kráľ! -
Milí bratia, sestry, milí prítomní!
Alebo zmeníme svoje kresťanské meno, alebo budeme ako kresťania, akí máme byť: podobní Ježišovi Kristovi, a to už na zamyslenie pre nás stačí.
Fridrich Heer hovorí: - Večnosť začína dnes. - A my mu dávame za pravdu. Amen.



© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet