23.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Keď v bezhraničnej detinskej dôvere hodím svoje chyby do spaľujúceho ohňa lásky, akože by nemali navždy zhorieť?

~sv. Terezka ~

20.12.2006 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť980 reakcie0
(Share 266 0)


Téma: Desatoro / 8. prikázanie / Mk 12,28b-34 / Láska sa prejavuje aj slovom.

Homília

Jedno z múdrych prísloví učí: „Vtáka poznáš po perí a človeka po reči". Boh obdaroval človeka rečou. Pomocou nej sa má dorozumievať a najmä obohatiť. Vieme, čo všetko dokáže človek hovorovým i písaným slovom. Nie sú to len veci, ktoré obohatia, ale často aj Škodia. V úvahách o Desatore sa chceme venovať ôsmemu príkazu: „Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu". Človek dar od Boha vie zneužiť proti Bohu, blížnemu i sebe.
Na to nás upozorňuje Ježiš, keď spája dva príkazy do jedného, ktoré voláme prvým zo všetkých: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily! A milovať budeš svojho blížneho ako seba samého" (Mk 12,29-31).
Ježišove slová sa dotkli aj niekoľkých jeho nepriateľov a menia postoj k Ježišovi. Medzi nich patrí aj zákonník, ktorý sa pýta na to najdôležitejšie. Mnohí kládli otázky Ježišovi, aby ho podchytili v reči. Tento muž je čestný.
Dáva Ježišovi za pravdu. Marek podrobne uvádza príkaz lásky k Bohu tak, ako ho podáva Piata kniha Mojžišova (por. 5 Moj 6, 4-5) a k tomu sa pridáva prikázanie lásky k blížnemu z Tretej knihy Mojžišovej (por. 3 Moj 19,18). Ježiš vyzdvihnutím týchto viet obracia našu pozornosť na rozhodujúcu Božiu vôľu, v ktorej má zákon svoje odôvodnenie. Ježiš chce, aby sa tento príkaz v množstve príkazov dostal na prvé miesto a aby sa tak uplatnila vôľa Božia. Lásku Ježiš nemyslí len ako cit, ale ako prejav vôle. Keď spája lásku k Bohu s láskou k blížnemu, chce tým povedať, že láska k blížnemu je možná iba cez lásku k Bohu.
Pravú lásku nemožno prikázať a uskutočniť prikázaniami. Iba ten, kto sa v poslušnosti vydal Bohu, kto jemu podriaďuje vlastnú vôľu, môže nájsť most k blížnemu a vstúpiť naň. Zo slov zákonníka a jeho správania je cítiť, že pochopil. Preto mu právom patrí pochvala od Ježiša. Tento muž mal však iba teoretické vedomosti o pravde. Kto však prijíma pravdu zhora a uskutočňuje ju, ten má otvorenú cestu do Božieho kráľovstva.
Je preto potrebné si uvedomiť, že nestačí poznať ôsmy príkaz z Desatora len teoreticky a v živote ho nerealizovať, ale keď žijeme s Bohom, tak príkaz „Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu" sa stáva pre nás odmenou u Boha. Jazyk je veľmi osožný vtedy, keď ho zapojíme do konania dobra. Ale je aj nesmierne škodlivý, ak jeho reč a spev sú nečisté, ak vyjadrujú oplzlé myšlienky, hriešne city, „proste" hriech v slovách a gestách. Známe je rozprávanie, ako Boh poslal anjela na zem, aby mu priniesol to, čo je na zemi najhoršie. Anjel pochodil zem, videl veľa zla, ale zistil, že najviac zla spôsobuje jazyk človeka. Potom Boh znova poslal anjela, aby priniesol zo zeme to, čo spôsobuje najviac dobra. A anjel znova priniesol jazyk človeka.
Áno, jeden úd, a tak rozdielny cieľ. Jakub apoštol píše: „Ak si niekto myslí, že je nábožný, a nedrží si jazyk na uzde, klame sám seba, toho nábožnosť je márna" (Jak 1,26). A tiež hovorí: „Hľa, aj lode, hoci sú veľké a ženú ich prudké vetry, maličké kormidlo ich riadi ta, kam chce kormidelník." Tak aj jazyk. Je to síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami. Pozrite, veď aj malý oheň veľkú horu zapáli! Aj jazyk je oheň, svet neprávosti. Jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé telo, rozpaľuje kolobeh života a sám je peklom rozpálený. Človek krotí a aj skrotil všetky druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov, no jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže" (Jak 3,4-8).
Je potrebné si uvedomiť, že rozprávať sme sa naučili za pomerne krátky čas. Múdro vravieť a v pravý čas mlčať, učíme sa po celý život. So slovom treba narábať opatrne, pretože ak už čosi povieš, nemôžeš to vymazať, ani vziať späť.
Už v Starom zákone sa píše: „Tam, kde je veľa reči, nezaobíde sa reč bez hriechu a preto ten, kto drží svoje pery na uzde, je rozumný" (Prís 10,19).
ôsme prikázanie Božie nám predpisuje hovoriť pravdu a zakazuje hovoriť nepravdu. Pravda je súhlas veci a rozumu, keď si ľudský rozum tvorí správny úsudok o veciach. Vravíme, že získavame o veciach správne poznanie. Pravdu hovorí človek, keď jeho reč je v súlade s jeho myslením.
Keďže človek je omylný pre rozličné povahové, rozumové a vôľové nedostatky, je potrebné, aby hľadal cesty, ktorými sa ide za istou pravdou. Pravdu človek spoznáva skúsenosťou pomocou zmyslov, hlasom svedomia, prirodzeným rozumom, vzdelávaním sa a prijímaním autority. Pravda jestvuje aj vtedy, keď ju človek nepozná. A to aj bez ohľadu na temperament, kultúru a zvyky.
Všetci máme povinnosť hľadať objektívnu pravdu. Za pravdu sa treba angažovať, hľadať ju a chrániť. Je našou povinnosťou voči láske k Bohu, blížnemu i sebe hovoriť pravdu. Ježiš hovorí: „Ak vytrváte v mojej náuke, budete moji učeníci. Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" (Jn 8,32).
Je správne, že si uvedomujeme a v živote realizujeme slová Pána Ježiša: „Vaša reč nech je „áno-áno", „nie-nie". Čo je navyše, pochádza od zlého" (Mt 5,37).
Nie vždy je hriech to, čo považujeme za hriech. Môžeme povedať, že sa dá hovoriť aj o neúplnej pravde. Nie je to hriech, ak v záujme pravdy, spravodlivosti a lásky jednáme iným spôsobom.
Vysvetlíme si to na niekoľkých príkladoch:
Svätému Atanázovi, ktorého odsúdil cisár Julián, stala sa takáto udalosť. Utekal na člne po rieke Níl pred vojakmi. Keď už mu boli v pätách, obrátil čln proti nim. Vojaci sa ho vtedy pýtali: „Videl si Atanáza?" Atanáz nepovedal, že je to on, ale povedal pravdu: „Videl som. Je blízko vás." Vtedy ho prenasledovatelia opustili a náhlili sa dopredu. Oklamal? Nie! Povedal pravdu? Povedal. Atanáz si tak zachránil život.
Iný príklad máme zo životopisu sv. Tomáša, arcibiskupa z Canterboury. V lese sa stretol s vojakmi, ktorí ho prenasledovali na kráľov príkaz. Bol prestrojený a vojaci sa ho pýtali: „Nie si ty náhodou arcibiskup?" Tomáš sa usmial na nich a spýtal: „Tak si dobre prezrite moje šatstvo a povedzte sami, či som arcibiskupom." Vojaci odišli a nechali ho tak.
V dejinách Cirkvi a v životopisoch svätých máme veľa aj takýchto príkladov. Za sv. Firmusom - biskupom prišiel človek, ktorého prenasledovala cisárova polícia. Prosil o úkryt. Svätec ho prijal. Keď našli stopu a prišli k biskupovi, ten mohol poprieť, aby mu uverili. Biskup zmýšľal ináč. Povedal: „Klamať nemôžem a prezradiť ho nechcem." Preto bol súdený, mučený, ale márne. O jeho hrdinskom správaní sa dozvedel cisár a pre jeho šľachetné správanie daroval milosť obidvom. Niektorí cirkevní otcovia hájili dovolenosť lži, ak tým možno zabrániť väčšiemu zlu. Je správne, keď si uvedomujeme a prijímame pravdovravnosť. Nás veriacich má charakterizovať práve táto čnosť.
Porekadlo hovorí: „Hovoriť je striebro a mlčať zlato". Slávny Pytagoras učil žiakov: „Mlč, alebo povedz niečo, čo je cennejšie ako mlčanie!" Ježiš povedal: „Kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu" (Jn 3,21). A to už niečo pre nás znamená!


26.01.2010 | Čítanosť(1024)
Téma: Desatoro/ Etika / Morálka
12.06.2003 | Čítanosť(2462)
Mk 12, 35-44
12.06.2003 | Čítanosť(2379)
Mk 12, 18-27
12.06.2003 | Čítanosť(2292)
Mk 12, 13-17


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet