22.júl 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Spravodlivosť je právo najslabšieho.

~J. Joubert ~

20.12.2006 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1219 reakcie0
(Share 212 0)


Téma: Desatoro / 3. prikázanie / Zelený štvrtok / Jn 13,1-15 / Moja svätá omša.

Homília

Nie je zriedkavosťou, že počujem, ako si medzi sebou starenky, ale aj muži i chlapci hovoria: „To je náš kostol, to je náš pán farár." A pritom v ich hlase a správaní cítiť, že ich s týmito slovami - kostol, kňaz, spája čosi pekné.
Dnes - na Zelený štvrtok - si spomíname na tri významné udalosti, ktoré sa odohrali pri Poslednej večeri a majú spojenie aj s našou témou z Desatora: „Spomni si, aby si deň sviatočný svätil". Dnes si spomíname na ustanovenie sviatosti Eucharistie, čiže Tela a Krvi Pána Ježiša a na ustanovenie sviatosti kňazstva, keď Pán Ježiš jedenástich učeníkov obdaroval mocou a milosťami, ktoré dnes konajú biskupi a ich poverením katolícki kňazi. Dnes si do tretice s témou spomíname na slávenie prvej svätej omše, ktorú vo večeradle konal sám Pán Ježiš.
Tieto dary sme dostali od Pána Ježiša. Prečo? Ján apoštol o tom píše: „Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti" (Jn 13,1).
Ježiš sa pred veľkonočnými sviatkami chce ešte raz stretnúť. Posledná večera sa odohrá v prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov. Teda vo štvrtok. V tento deň sa koná povinná hostina, a to večer. Touto úvodnou hostinou sa začínajú oslavy sviatkov Nekvasených chlebov. Prečo Ježiš neoznačil menom človeka, ktorému patril dom, v ktorom chcel jesť s apoštolmi veľkonočného barančeka, dá sa vysvetliť tým, že Ježiš vedel o počínaní Judáša a týmto správaním chcel predísť vyrušeniu. Vieme, že Judáš odíde až z večeradla. Keby bol vedel, kde budú večerať, iste by veci bol zariadil ináč. Majiteľ domu musel poznať Ježiša i apoštolov, keď im bez ťažkostí prenajal miestnosť. V Betánii u Lazára nemohli jesť barančeka, lebo predpis hovoril, že tí, čo jedli barančeka, museli vidieť ešte chrám. A to nebolo možné v Betánii. Pri večeri podľa tradície sa sedelo a ležalo. Ležanie pri chode paschy bolo znakom slobody, spomienka na vyslobodenie z egyptského otroctva. Večera mala predpísaný rituál-obrad. Ježiš ho však naruší. Umyje učeníkom nohy. Je to čosi nepochopiteľné. Umyť niekomu nohy, znamená prejav podriadenia. Robili to sluhovia. Preto sa Peter zdráhal. Ježiš umyl nohy aj Judášovi. Pri tejto večeri podľa praxe farizejov za Ježišových čias, mali na stole štyri kalichy na víno. To mala aj najchudobnejšia rodina. Každý stolovník mal ešte svoj vlastný kalich. Nasledovali štyri - nazvyme to „prípitky". Pred prvým sa modlil otec, hlava rodiny. Vo večeradle to bol Ježiš. Potom sa podávalo predjedlo - zelené horké byliny, po ktorých nasledovala kaša alebo marmeláda z mletých fíg, datlí, mandlí so škoricou a iným korením rozmiešaná vo víne. Horké byliny, ktoré sa namáčali do tejto kaše, mali pripomínať trpké časy egyptského otroctva. Keď zjedli predjedlo, namiešal sa druhý pohár. Bola to tretina vína a dve tretiny vody. Potom otec na synovu otázku podáva vysvetlenie o tejto slávnosti, po ktorej nasledovalo recitovanie prvej časti tzv. hallelu. Celý hallel obsahoval 113-118 žalmov. Nato sa začal jesť veľkonočný baránok. Uviedol ho otec chválorečením nad nekvaseným chlebom, ktorý lámal a dával z neho kúsok každému. Keď odniesli zvyšky z hostiny, naplnili tretí raz kalich, „kalich požehnania". Dostal meno podľa modlitby, ktorou sa ďakovalo za celú večeru. Potom sa pomodlili zvyšok hallelu a štvrtým kalichom sa končila slávnosť. Slávnosť sa nemohla pretiahnuť cez polnoc. O tieto zvyky sa opierajú slová evanjelistov okolo rozprávania o zrade Judáša, ako sú slová: „Jeden z vás ma zradí"(Jn 13,21); „Ten, komu podám namočenú smidku"(Jn 13,26); „Judáš, urob rýchlo, čo chceš urobiť" (Jn 13,27); a tiež „Rabbi, som to azda ja?" (Mt 26,25)
Naoko rozdielne správy o Poslednej večeri. Keď však poznáme jej priebeh, stratia sa. Až po odchode Judáša Ježiš prednesie svoju veľkňazskú reč a ustanoví apoštolov za vysluhovateľov sviatosti Eucharistie, čiže túto moc odovzdá kňazom a starý obrad, ktorý Židom bol spomienkou na vyslobodenie z otroctva, Ježiš mení, dáva mu nový význam. Slávi sa prvá sv. omša, nekrvavá obeta, keď Ježiš obracia sa k Otcovi. Táto obeta sa stáva spomienkou na Golgotu, krvavú obetu, ktorú Ježiš na druhý deň podstúpil za hriechy sveta.
Priebeh tejto obety nás upozorňuje, aby sme poznali a prežívali obetu svätej omše. Je smutné, že veriaci kresťan sa nudí na svätej omši. To je len dôkaz toho, že ju prežíva len zmyslami a nepochopil jej význam, hĺbku a potrebu pre svoj duchovný život. Ježiš neslávil sv. omšu tak, ako ju poznáme dnes. Cirkev, ktorá dostala poverenie od Krista a vedená Duchom Svätým, postupne vypracovala tento ucelený obrad.
Cirkev do obradu svätej omše vložila posvätnú pietu, úctu a lásku k Bohu. Sám som sa stretol s protestantským konštatovaním, ktorí zrušili svätú omšu, že naša svätá omša je skutočne niečo, čomu sa nedá nič pripodobniť.
Kedysi zbory pre občianske záležitosti kopírovali kostol. Namiesto bohostánku -štátny znak. Taktiež aj stôl umiestnili tak, ako náš obetný stôl, primerané rúcho a znaky účinkujúcich a v neposlednej miere - orgán. Navonok snáď sa im niečo podarilo napodobniť, ale duchovno sa napodobniť nedá.
Naša svätá omša je symbolom spásy, ktorá nám tieto udalosti spásy pripomína a oslovuje nás. Od prežehnania do prežehnania - všetko má svoje miesto: Úkon kajúcnosti; zvolania - Pane, zmiluj sa; radostné sláva Bohu; modlitba; čítania; žalmy; spev; homília; vyznanie viery a spoločné modlitby. Toto je prvá časť svätej omše a volá sa bohoslužba slova.
V druhej časti - bohoslužbe obety, má svoje miesto: Prinášanie obetných darov na oltár; obetovanie; modlitba; slávnostný spev - prefácia; premenenie a pozdvihovanie v ucelených modlitbách - kánonoch; doxológia, kde skrze Krista a s Kristom sa obraciame k Bohu Otcovi; ďalej najkrajšia modlitba, ktorú nás naučil Pán Ježiš - Otče náš; vzájomné odpustenie - znak pokoja; bezprostredná príprava pri modlitbe Baránok Boží; prijímanie Tela a Krvi Pána Ježiša pod spôsobom chleba a vína; ukončenie modlitbou poďakovania. Toto nám, ktorí prežívame svätú omšu, pripomína ničím a nikým nenahraditeľné udalosti a obohacuje nás ničím nenahraditeľnými milosťami v našich dušiach. Keď sa zapájame počúvaním, sledovaním, odpoveďami, gestami - to stačí, aby sme splnili to, čím chce nás aj dnes Ježiš obdarovať.
Dnes si právom uvedomujeme, že nám nesmie zovšednieť tento veľký dar lásky, ktorý sme dostali na pamiatku od samého Pána Ježiša. Pozrime sa, ako Paul Claudel prišiel k viere. Ako mladý Francúz navštívil Notre Dáme v Paríži. Bol na svoj vek veľmi vzdelaný, ale neveriaci. Už vtedy uznávaný spisovateľ a veľvyslanec v Japonsku píše: „Zvedavosť ma zaviedla do kostola. Hľadal som literárnu vzpruhu pre ďalší námet na svoje nové literárne dielo. Vošiel som do kostola. Ničomu som nerozumel. Popoludní som znova išiel do kostola. Deti spievali, kňaz niečo konal a vtedy z ničoho nič, neočakávane sa so mnou niečo udialo. Akoby ma niečo chytilo za srdce a od toho okamihu som kresťanom. Začal som študovať, pýtať sa, a to s takou silou, láskou a oddanosťou, že ničomu som nevenoval v živote takú pozornosť. Až neskôr som si kládol otázky, čo som orežil v tých niekoľkých sekundách. - Čo ak je to skutočne pravda, čo títo veria? Čo ak je Boh? Akí sú len tí ľudia šťastní! A od tej chvíle som šťastný i ja, keď sa ponáram do každej svätej omše. Pri pohrebnej smútok už necítim. Na Veľký piatok cítim víťazstvo kríža. Na Bielu sobotu - pri speve Exultetu - mám väčší zážitok, ako pri najkrajšom speve na svete. Vo svätej omši som spoznal viac Boha, ako kdekoľvek inde na svete."
Podobne hovorí spisovateľ a konvertita Huysmans: „Od tej chvíle, čo som zo zvedavosti vstúpil do katolíckeho kostola a zaujal ma obrad, som kresťanom. Viera, ktorá dokázala vytvoriť takúto súhru, sa nemôže mýliť!"
Aj dnes mnohí inoveriaci spoznávajú v liturgii - u nás kresťanov - myšlienku na Boha. Nejeden nachádza aj cestu ku katolíckej Cirkvi. Preto je na každom z nás, ak nám naša svätá omša nič nehovorí, neprináša, stala sa nám dlhou, nezáživnou a podobne, aby sme sa zamysleli. Chyba je len v nás. Preto sa pri svätej omši navzájom nerušme, ale príkladom v nábožnom duchu - povzbudzujme. Prežiť svätú omšu znamená dať Bohu odpoveď svojím srdcom, vôľou a rozumom na jeho oslovenie. Nie je dôležitý citový zážitok a tiež naša viera nie je položená na zázrakoch, ale je potrebné dať Bohu zo svojho času. Na niekoľko minút, hodinu stíchnuť, zriecť sa hluku a zhonu sveta a uvedomiť si svoju dušu a cieľ svojho života. Toto dá človeku viac, ako iným spôsobom strávený čas. Kto pochopil hodnotu a význam svätej omše, ten nikdy neľutuje námahu, obetu a čas. Prichádza na svätú omšu rád a veľa si odnáša.
Taký človek, starec, muž či chlapec, pri pohľade na kostol nepovie len; toto je náš kostol, či pri pohľade na svojho kňaza nepovie len; toto je náš kňaz, ale taký človek sa predovšetkým teší aj na svoju - našu svätú omšu.


26.01.2010 | Čítanosť(1006)
Téma: Desatoro/ Etika / Morálka
12.06.2003 | Čítanosť(2267)
Jn 13, 1-20
12.06.2003 | Čítanosť(2037)
Jn 13, 21-30
12.06.2003 | Čítanosť(1810)
Jn 13, 31-38


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet