18.január 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Starý zákon je revolučná kniha. Jej témou je oslobodenie človeka od incestných väzieb ku krvi a pôde, od podrobovania sa idolom, od otroctva, od mocných pánov - k slobode pre jednotlivcov, pre národ a pre celé ľudstvo.

~E. Fromm ~

02.12.2006 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť816 reakcie0
(Share 218 0)


Téma: Desatoro / 2. prikázanie / Mk 1,29-39 / Meno, ktoré uzdravuje.

Homília

Každý človek má nejaké meno. Dali nám ho tí najbližší a iste ich k tomu niečo vážne viedlo. So svojím menom sa stretávame takmer denne v bežnom, každodennom živote. Koľkokrát sme už sami vyslovili svoje meno, keď sme sa predstavovali a tiež aj svoje meno počuli, keď nás niekto oslovil. Za každým menom je človek; konkrétny, jedinečný, sám. Naše meno je pre nás aj určitá hodnota. Každému rozumnému človeku záleží na svojom dobrom mene.
„V každej ľudskej reči jestvuje slovo, ktorým ľudia označujú najvyššiu bytosť, od ktorej všetko pochádza, na ktorú všetko poukazuje, od ktorej má všetko svoj zmysel, ku ktorej je všetko usmernené: slovo Boh... Je to hlboká myšlienka, ktorá hovorí, že toto slovo nesplodil človek našich dejín sám..." (Guardini).
Tomuto menu chceme venovať pozornosť v úvahách o 2. prikázaní z Desatora, ktoré v plnej forme znie takto: „Nevezmeš mena Pána, Boha tvojho nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať meno jeho nadarmo" (Ex 20,7). Naše Desatoro jednoduchšie hovorí: „Nevezmeš mena Božieho nadarmo".
Tieto slová poukazujú na meno, ktoré naše ústa môžu a majú často vyrieknuť, ale tak, aby sme si uvedomili, že týmto menom si pripomíname najvyššiu a najsvätejšiu bytosť - Boha.
Ježiš je druhá Božská osoba, pravý Boh s Otcom a Duchom Svätým. Tento Ježiš v dnešnom evanjeliu uzdravuje testinu apoštola Šimona - Petra: „Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol" (Mk 1,31).
Táto udalosť sa stala v sobotu. Keď odišiel Ježiš zo synagógy v Kafarnaume, vošiel do Šimonovho a Ondrejovho domu. Ježiš, keď pomáha svojim blížnym, dokazuje, že je Pánom aj nad sobotou. Jednoduchým dotykom chytí ju za ruku a zdvihne a žena je zdravá. Evanjelium nehovorí o nejakom hlasnom prejave vďaky.
Je nedeľa. Sme v kostole a chceme sa stretnúť s Ježišom. On neprichádza len na náš oltár pod sviatostnými znakmi chleba a vína, ale ako ten istý Boh; včera, dnes i zajtra, prichádza k nám aj v podobe slova. Mnohí sme chorí, podobní svokre Petra. A niet sa čo čudovať, že Ježiš chce uzdraviť aj nás bez dlhých slov, bez toho, žeby čakal na naše ďakovanie. Jedná sa o často rozšírenú a podceňovanú chorobu, keď vyslovujeme meno Božie nadarmo.
Prečo nás chce Ježiš uzdraviť, aby sme nevyslovovali toto meno nadarmo? Keď sa Mojžiš prvý raz stretáva s Bohom, ktorý ho posiela do Egypta, aby vyviedol svoj národ zo zajatia do ich vlasti Kanaán, predpokladá, že sa ho jeho súkmeňovci budú pýtať na to, kto ho tým poveril. Vtedy sám Boh sa predstavuje: „Ja som, ktorý som!" - a dodal: „Toto je meno moje naveky a názov môj z pokolenia na pokolenie" (Ex 3,14-15).
Vo vtedajšej reči štyri spoluhlásky JHVH-Jehovah, Jahve, znamená: Som ten, ktorý stále žije, existuje, jestvuje, je prítomný tu a pre teba. Takto Boh informuje svoj národ, že vie o všetkom. Národ v zajatí si začal myslieť, že Boh na nich zabudol, vzdialil sa od nich, prípadne aj to, že cudzí, falošní bohovia sú silnejší. Tu im pripomína, že je stále ich Bohom. Tu Boh dáva národu nielen svoje uistenie, že mu patria, ale tiež, že si praje, aby jeho menu venovali pozornosť a úctu. Tak vo veľkej úcte voči menu svojho Boha národ nesmel vyslovovať Božie meno. Za nedodržanie tohto príkazu bol trest ukameňovaním. Tak vznikol strach pred týmto menom. Keď však chceli hovoriť o Bohu, používali na to iné slová. Keď sa nám Pán Ježiš predstavuje ako Syn Boží, neruší tento príkaz, ale ho dopĺňa. Najprijateľnejšie je to vidieť vtedy, keď hovorí: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš..." (Mt 6, 9). Pri týchto slovách človek znova získava radosť, silu, stráca sa osamelosť, veď Bohu môžeme dokonca tykať. To je predsa prejav dôvery. A kto zneužije dôveru, ten si nezaslúži ani lásku. A práve preto, keď sa nám dostalo tejto dôvery, tým viac si máme Božie meno chrániť, ctiť a Boha milovať. Vtedy nám je Božie meno blízke, drahé a prináša nám obohatenie.
Spomeňme si, koľkokrát sme vyslovili meno Božie a prinieslo nám požehnanie, a nie trest. Bolo to vtedy, keď sme sa modlili, Boha sme prosili, ďakovali, odprosovali. Toto sú najkrajšie chvíle pre človeka. Pri vyslovení mena Božieho človek cíti dôveru. Spomeňme si, keď sme ako deti povedali meno matky. Aj teraz, keď je človek už veľký, cíti pri tomto mene čosi blízke, veľké a príjemné.
Je správne, keď vyslovujeme meno Božie. Vyslovujme však toto meno len vtedy, keď s láskou myslíme na Boha. Je správne, že meno Boha nevyslovujeme bezmyšlienkovite, bez úcty, prenáhlene či neuvážene. Z takýchto prípadov sa chceme uzdraviť. Pripomína nám to aj dnešné evanjelium a praje si to sám Boh v druhom príkaze z Desatora. Niečo nám môže napomôcť príklad.
Otec si všimol, že syn Karol často vyslovuje slová „Pane Bože". Vyslovoval ich vždy, keď sa tešil i keď o niečo zakopol. Napomínanie otca nepomáhalo. Vyhováral sa, že on tým nič zlé nemyslí, že je to len jeho zlozvyk. Otec prišiel na takýto nápad. Navštívil spolužiakov Karolka a tiež aj susedov, ale Karolovi o tom nič nepovedal. Ráno cestou do školy Karol počuje, ako jeden spolužiak kričí jeho meno. Počkal ho a spýtal sa: „Čo chceš?" A kamarát mu na to: „Nič, ja som na teba len tak zavolal." Podobne aj v škole Karol viackrát počul zakričať svoje meno od spolužiakov. Keď sa niektorého z nich spýtal čo chce, každý mu odpovedal: „Nič. Len tak som na teba zavolal." Keď šiel domov, zavolal na Karola sused z okna. Karol si myslel, že niečo potrebuje, a preto vybehol za ním. Ten mu tiež povedal, že nič nepotrebuje, že len tak na neho zavolal. To sa opakovalo aj s bratom, s mamou. No keď sa mu to stalo aj s otcom, nezdržal sa a rozplakal sa. í spýtal sa otca, prečo všetci vyslovujú jeho meno a pritom nič od neho nechcú, nič zvláštne mu nechcú povedať. Na to mu otec povie: „Karolko, veď ty robíš podobne. Vyslovuješ meno Božie len tak, že Bohu nič nechceš povedať. Teraz ti niečo prezradím. To ja som poprosil tvojich spolužiakov, suseda, súrodencov i mamu, aby na teba volali. Chcel som, aby si spoznal, aké je to nedobré, keď povieš meno Božie bez potreby, len tak, bezmyšlienkovite." Uvedomujeme si, že toto ešte nie je ťažký hriech. Čo potom, keď v hneve, opilosti, rozčúlenosti, pri prísahe a podobne vyslovujeme meno Božie?! Je na nás, aby sme sa z tohto nedobrého zvyku, zlozvyku, čo najskôr dostali, vyliečili a čím skôr sa ho pozbavili. Už sa nechceme viac pri tomto zlozvyku ospravedlňovať, práve naopak, uvedomujeme si, že Božie meno je meno najdokonalejšej bytosti-Boha, ktorý je večný, všadeprítomný, vševediaci, svätý a podobne. Prajeme si, aby Božie meno bolo však v našom srdci v patričnej úcte, vážnosti a mali sme ho radi. Vtedy sme tí, ktorým Boh stáva sa skutočným priateľom a nádejou, že sa raz s ním stretneme v jeho kráľovstve.
Ako si dávame pozor na svoje meno, aby si nás vážili, mali k nám iní úctu, tým viac si uvedomujeme, že menu, zo všetkých mien najcennejšiemu, treba dať úctu.


12.06.2003 | Čítanosť(2867)
Mk 1, 14-20
12.06.2003 | Čítanosť(2647)
Mk 1, 21-28
12.06.2003 | Čítanosť(2222)
Mk 1, 9-13


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet