11.december 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Život sa podobá knihe. Blázon ju zbežne prelistuje, múdry však číta rozvážne, lebo vie, že ju môže čítať len raz.”

~JEAN PAUL~

02.12.2006 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť850 reakcie0
(Share 231 0)


Téma: Desatoro / 1. prikázanie / Jn 1,1-12 / Naša povinnosť poznávať Boha.

Homília

Kto lepšie pozná svoje deti ako otec či matka? Kto môže lepšie poznať svojich žiakov ako ich učiteľ? Prečo asi? Predpokladá sa, že rodičia i učitelia ich majú radi.
O našom Bohu hovoríme, že je „Láska" (1 Jn 4,8). Tak je samozrejmé, že hovoríme o Bohu ako o „milujúcom Otcovi, bratovi a najväčšej našej posile".
Dobrý syn a dcéra vtedy, keď si začnú uvedomovať svoj rozum a slobodu, nechcú len lásku brať, ale aj dávať. S niečím podobným sa stretávajú aj učitelia u svojich dobrých žiakov.
A tak od nás Boh právom očakáva, že budeme opätovať jeho lásku, a to aj tak, že svojho Boha ešte viac poznávame a dodržiavame 1. príkaz: „Ja som Pán, Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal".
Vedú nás k tomu aj slová apoštola Jána: „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou" (Jn 1,16). Dl
Boh naraz a jedným človekom nám seba nezjavil. V Starom zákone posiela prorokov a cez nich učil a viedol svoj ľud. Boh aj priamo oslovuje človeka. „Na Sinaji dal Boh Mojžišovi dve kamenné tabule, popísané prstom Božím" (Ex 31,18). Toto je základ pre všetky ostatné zákony. Udialo sa to nadprirodzeným spôsobom. Mojžiš prijal Zákony z úst Božích a dostáva ich teraz napísané Božou rukou. V tomto sa zračí aj svätosť týchto Zákonov. Keď prichádza Syn Boží na svet, ten tieto Zákony dopĺňa. Pomocou Ježiša sme ešte viac prenikli do tajomstva jedného Boha v troch Božských osobách. Nemôžeme však povedať, že Peter, ktorému Ježiš zveril primát, ktorý sa Ježiša dotýkal, počúval ho, rozprával sa s ním, žeby vedel viac o Bohu ako my. Boh sa totiž ďalej dáva nám ľuďom poznať. Dnes sme na tom vo vedomostiach o Bohu lepšie, ako ktokoľvek v minulosti. To neznamená, že dnes o Bohu vieme všetko. Do konca sveta bude povinnosťou človeka poznávať Boha.
Náš vzťah k Bohu sa prejavuje v Cirkvi. Slovenský výraz „náboženstvo" obsahuje v sebe to, čo má vzťah k božstvu, čo súvisí s božstvom a čo sa vzťahuje na božstvo.
Sv. Augustín odvádza slovo „religio od reeligere - znovu si vyvoliť". Tu si uvedomujeme, že po hriechu sa človek od Boha odvrátil a je cez Cirkev vedený znovu si Boha vyvoliť za prejav svojej úcty (De civitatie Dei,lib.lO,cap.3). Svätý Tomáš k tomuto výrazu pripomína: „Nech sa už náboženstvo menuje podľa častého zapodievania sa, či podľa opätovného vyvolenia toho, čo bolo nedbanlivosťou stratené, či už podľa pripútania sa k Bohu, náboženstvo vždy obsahuje v sebe smerovanie k Bohu (Summa theol. II.-II. p.81.a 1).
Tu si uvedomujeme potrebu prejavenia svojej lásky k Bohu viacerými úkonmi. Boha poznávame, keď sa mu klaniame. Ježiš nás o tom učí. Keď bol pokúšaný, povedal diablovi: „Odíď, satan! Lebo je napísané: Pánu, Bohu svojmu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť' (Mt 4,10). Keď sa narodil Ježiš, prišli sa mu pokloniť pastieri, králi i ďalší (por. Mt 2,11). Neskôr sa Ježišovi klaňali: malomocný (Mt 8,2); predstavený synagógy (Mt 9,18); apoštoli na rozbúrenom mori (Mt 14,33); žena Kanaánčanka (Mt 15,25); matka synov Zebedejových (Mt 20,20); ženy pri vzkriesení (Mt 28,9) a iní. Títo nám idú vzorom, učia nás ako viac spoznať Boha a čo s tým súvisí.
Boha viac spoznávame taktiež v modlitbe. Modliť sa znamená pozdvihnúť myseľ k Bohu. To sa môže diať ďakovaním, prosením, odprosením a tiež vďakovčinením. Tu sa jasne ukazuje potreba kvality vnútra človeka, jeho pohnútky a úmysel, prečo chce poznať Boha.
Pri spytovaní svedomia sa obyčajne táto prvá časť prvého príkazu Desatora pre-hliadne. Stojí však na zamyslenie, Či to nie je urážka Boha, keď neprejavujeme dostatočný záujem o Boha vo svojom živote. Ten, kto prichádza do kostola bezducho, kto takýmto spôsobom sa zúčastňuje na liturgii, tu sa myslí aj na modlitbu, ten vlastne neplní príkaz Boha, neprejavuje svoj záujem o Boha, aspoň nie v takej miere, v akej by mal. Vtedy sa stáva, že táto netaktnosť človeka k Bohu sa obracia proti človeku. Ako môže človek odísť spokojný, obohatený, keď to bolo len povrchné, zvykové a bez hlbšieho záujmu?
Použime prirovnanie: Kto z vás, ktorí vlastníte auto, dáte si ho do rúk fušera, ktorý naoko auto opraví, chvíľu ide, ale potom zistíte, že on vám pri oprave auta vybral ešte dobré súčiastky a nahradil ich opotrebovanými.
Tak je to aj s človekom, ktorý svoj duchovný život a vzťah k Bohu vedome kazí nedôstojným správaním práve vtedy, keď sa mal viac ponoriť do Boha. A kto by si sadol do svojho auta, keby vedel, že si sám spravil auto nepojazdným, že mu nefungujú napríklad - brzdy? Nikto! A pravdaže, nezobral by do takého auta ani svojich najdrahších. A čo robíme my? Rodičia sa vedome a dobrovoľne omeškajú na sv. omšu. Otcovia skôr, ako dá kňaz požehnanie, odchádzajú z kostola. A toto deti vidia. Či to nie je zlý príklad? Urážka Boha?
Máme aj iné, kladné príklady. Človek nevie spievať. Nemá pekný hlas. Boh mu nedal tento dar. Tento človek však od začiatku až do konca je aktívne zapojený do sv. omše. Ako? Sleduje aspoň text piesne. A rozmýšľa nad slovami, dáva na seba pôsobiť melódiu, sleduje a zapája sa do celého diania. Taký človek odchádza nie navonok, ale vo svojom vnútri zo sv. omše obohatený. Niekto zase povie, že babička, ktorej sa pri svätej omši či modlitbe drieme, že nemá chodiť do kostola, či sa toľko modliť. Táto žena je však len telesne vyčerpaná, starobou unavená, ona však to, čo sa jej stane, nerobí vedome a dobrovoľne. Ona chce osláviť Boha, ale už jej to nejde. To nie je zlé! To nie je hriech! Iné je, keď sa niekto takto správa z akejsi ľahostajnosti voči miestu a udalosti, na ktorú prišiel.
Boha poznávame na základe viditeľných i nadprirodzených vecí. Obe sú potrebné pre našu spásu. Je na nás, aby sme ich čo najviac využili. Robíme to vtedy, keď študujeme, rozmýšľame, diskutujeme, radíme sa o Bohu, ale tiež keď adorujeme a modlime sa.
Aké je to pekné, keď mama učí svoje dieťatko zopäť ruky k modlitbe! Dieťa sa nepýta, prečo to má robiť. Stačí, keď mu to mama radí. Ono má mamu najradšej. Ono si uvedomuje, že mama mu nechce nič zlé. Aké je krásne vidieť - mať zopäté ruky otca! Otec sa modlí. Nemusí povedať synovi či dcére; poď sa modliť! Keď to vidia pravidelne, vtedy aj oni si uvedomujú, že naše ruky nie sú len na získanie vecí potrebných pre život telesný, ale aj duchovný. Je pekné vidieť mladého dospievajúceho muža či ženu kľačať a tvár mať vo svojich dlaniach. Čo robia? Modlia sa! Poznávajú Boha vo svojom živote. Áno, cez naše ruky spoznávame Boha. Naše ruky sú nám veľkým darom na vzrast v láske. A toto vlastne chceme dnes všetci.
Boh si praje našu lásku. Rodičia nechcú nič zlé svojim deťom, pretože ich tak veľmi milujú. Dnes rodičia si volia aj napríklad takú možnosť, kde dať dieťa do školy: štátnej, cirkevnej či súkromnej. Tá, ktorá ich deťom môže dať najviac. Nechcú mať zo svojich detí vedcov, keď na to ich deti nemajú, ale chcú im dať čo najviac. Aj my pred Bohom snažme sa využiť všetky talenty, ktoré sme dostali. Hľadajme vo svojom živote ešte viac Boha; poznávajme ho, milujme ho a klaňajme sa mu.


26.01.2010 | Čítanosť(1035)
Téma: Desatoro/ Etika / Morálka


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet