17.december 2017

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Vziať svoj kríž znamená byť pripravený na smrť pre Ježiša Krista. Znamená to umŕtvovať telo a jeho žiadosti, znášať rôzne nebezpečenstvá pre meno Krista a nemať nijakú väzbu k tomuto dočasnému životu.

~sv. Bazil Veľký~

22.11.2006 -
čítanosť834 reakcie0
(Share 233 0)


Téma: Apoštol Tomáš / Pochybnosť

Archív

Generálna audiencia: Apoštol Tomáš nás povzbudzuje v pochybnostiach (RV-lm-;jk)

Ako každú stredu aj dnes sa na Námestí sv. Petra konala pravidelnágenerálna audiencia. Zúčastnilo sa na nej 30-tisíc pútnikov z 34 krajín.Témou katechézy Benedikta XVI. bola osoba apoštola Tomáša.
„Drahí bratia a sestry, v rámci stretnutí s dvanástimi apoštolmi, ktorých si vybral priamo Ježiš, budeme dnes venovať pozornosť Tomášovi. Jeho meno sa nachádza vo všetkých štyroch zoznamoch Nového zákona. V prvých troch evanjeliách sa nachádza vedľa Matúša (por. Mt 10, 3; Mk 3, 18; Lk 6, 15),zatiaľ čo v Skutkoch apoštolov sa nachádza pri Filipovi (por. Sk 1, 13).Jeho meno má hebrejský pôvod, ta´am, čo znamená „pridružený, dvojička“.Práve v Jánovom evanjelium je viackrát nazvaný „Didimus“ (por. Jn 11, 16;20, 24; 21, 2), čo po grécky znamená práve „dvojička“. Nie je však jasné,prečo sa mu pripisuje tento výraz.
Niekoľko správ, ktoré opisujú významné črty jeho osobnosti, sa nachádza predovšetkým vo štvrtom evanjeliu. Prvá sa týka výzvy, ktorú predniesol ostatným apoštolom, keď sa Ježiš v kritickej chvíli svojho života rozhodne ísť do Betánie, aby vzkriesil Lazára, a tak sa nebezpečne priblížil k Jeruzalemu (por. Mk 10,32). Pri tejto príležitosti Tomáš povedal svojim spoluučeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním“ (Jn 11, 16). Toto jeho pevné rozhodnutie v nasledovaní Majstra je skutočne príkladné a ponúka nám veľmi cenné poučenie: odhaľuje totálnu ochotu patriť Ježišovi, až po stotožnenie vlastného osudu s jeho osudom a ochotu podeliť sa s ním o najvyššiu skúšku, skúšku smrti. Najdôležitejšou vecou totiž je to, aby sme sa nikdy neoddelili od Ježiša. Z druhej strany, keď evanjeliá používajú sloveso„nasledovať“, chcú tým povedať, že kde on smeruje, tam musí ísť aj jeho učeník. Týmto spôsobom sa kresťanský život označuje ako život s Ježišom Kristom, život, ktorý máme prežiť spolu s ním. Niečo podobné píše aj svätý Pavol, keď uisťuje kresťanov v Korinte: „ste tak v našich srdciach, že snami umierate aj žijete“ (2 Kor 7, 3). To, čo sa uskutočňuje medzi apoštolom a jeho kresťanmi, musí samozrejme platiť na prvom mieste predovšetkým pre vzťah medzi kresťanmi a samým Ježišom.
Druhé Tomášovo vystúpenie nachádzame pri poslednej večeri. Ježiš pri tej príležitosti, keď predpovedal svoj blízky odchod, oznamuje, že odchádza, aby pripravil miesto pre apoštolov, aby aj oni boli tam, kde sa nachádza on; a upresňuje: „A cestu, kam idem, poznáte“ (Jn 14, 4). Vtedy vystúpil Tomáš a povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ (Jn14, 5). V skutočnosti na tomto mieste ukazuje svoje malé pochopenie; ale tieto jeho slová dávajú Ježišovi príležitosť vysloviť slávnu definíciu:„Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Táto veta je v prvom radeurčená Tomášovi, ale platí pre všetkých. Zakaždým, keď počujeme alebo čítame tieto slová, môžeme sa v myšlienkach postaviť vedľa Tomáša a predstaviť si, že Pán hovorí aj k nám tak, ako hovoril k nemu. Jeho otázka nám zároveň dáva právo, mohli by sme povedať, žiadať od Ježiša vysvetlenie.Takýmto spôsobom vyjadrujeme malosť svojej schopnosti chápať, ale zároveň sa staviame do postoja dôvery toho, kto očakáva svetlo a silu od toho, kto je schopný darovať ich.
Veľmi známou, a dokonca príslovečnou je scéna neveriaceho Tomáša, ktorá sa udiala osem dní po Veľkej noci. V prvej chvíli neuveril Ježišovi, ktorý sa zjavil, keď tam nebol, a povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“ (Jn 20, 25). V skutočnosti sa v týchto slovách nachádza presvedčenie, že Ježiša je možné rozoznať už nielen podľa tváre,ale aj podľa rán. Tomáš sa domnieva, že znamenia, ktorými môže rozoznať Ježišovu identitu, sú predovšetkým rany, v ktorých vidíme, do akej mierynás miloval. V tom sa apoštol nemýli. Ako vieme, o osem dní neskôr sa Ježiš opäť zjavil učeníkom a Tomáš tam už bol prítomný. Ježiš sa ho opýtal: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci“ (Jn 20, 27). Tomáš na to reaguje najkrajším vyznaním viery v celom Novom zákone: „Môj Pán a môj Boh!“ (Jn20, 28). V tejto súvislosti sv. Augustín uvádza: „Tomáš videl a dotýkal sa človeka, ale vyznával svoju vieru v Boha, ktorého ani nevidel, ani sa ho nedotýkal. Ale to, čo videl a čoho sa dotýkal, ho viedlo k viere v to, očom až doteraz pochyboval“ (In Iohann. 121, 5). Evanjelista pokračuje poslednými Ježišovými slovami Tomášovi: „“ (Jn 20, 29). Túto vetu môžeme použiť aj pre súčasnosť: „Blahoslavení tí, ktorí nevidia, a napriek tomuveria“. V každom prípade, Ježiš tu ohlasuje základný princíp prekresťanov, ktorí prídu po Tomášovi, teda pre všetkých nás. Je zaujímavésledovať, ako sa ďalší Tomáš, veľký stredoveký teológ z Akvina, pozastavilpri blahoslavenstve, ktoré sa navonok zdá byť opačné a ktoré uvádza Lukáš:„Blahoslavené oci, ktoré vidia, co vidíte vy“ (Lk 10, 23). Ale Akvinský to komentuje takto: „Zasluhuje si oveľa viac ten, kto verí bez toho, aby videl, ako ten, kto vidiac verí“ (In Johann. XX lectio VI § 2566). List Hebrejom, ktorý uvádza celú sériu antických biblických patriarchov, ktorí verili v Boha bez toho, aby uvideli uskutočnenie jeho prísľubov, definuje vieru, ktorá „je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“(11, 1). Prípad apoštola Tomáša je dôležitý pre nás aspoň z troch dôvodov :prvý, pretože nás potešuje v našej neistote; druhý, pretože nám ukazuje, že každá pochybnosť môže priviesť k jasnému výsledku nad každú pochybnosť; a nakoniec, pretože slová, ktorými sa na neho obrátil Ježiš, nám pripomínajú skutočný zmysel zrelej viery a povzbudzujú nás, aby sme pokračovali,napriek ťažkostiam, na svojej ceste s ním.
Poslednú spomienku na Tomáša nám zachovalo štvrté evanjelium, ktoré ho predstavuje ako svedka Zmŕtvychvstalého vo chvíli zázračného rybolovu na Tiberiadskom jazere (por. Jn 21, 2). Pri tej príležitosti sa dokonca spomína hneď po Šimonovi Petrovi: čo je jasným znamením veľkej dôležitosti, ktorej sa tešil v prostredí prvých kresťanských komunít.Práve v jeho mene boli neskôr napísané Skutky a Tomášovo evanjelium,obidva apokryfy, ale dôležité pre štúdium kresťanských začiatkov. Nakoniec pripomeňme, že podľa antickej tradície Tomáš evanjelizoval najprv v Sýrii a Perzii (tak to uvádza už Origenes, ktorého cituje Eusébius z Cézarey, Hist.Eccl. 3, 1) a potom šiel až po západnú Indiu (por. Tomášove skutky 1-2 a17ss), odkiaľ neskôr kresťanstvo prešlo aj do južnej Indie. Naše zamyslenie ukončíme v tejto misionárskej perspektíve vyjadrením želania,aby Tomášov príklad posilnil stále viac našu vieru v Ježiša Krista, nášho Pána a nášho Boha.“

27.06.2003 | Čítanosť(1812)
Apoštolát


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet