18.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ohlasovateľ, ktorý predkladá pekný ideál života, ale potom žije úplne naopak, ktorý druhým ukazuje ,úzku cestu’, no sám kráča po širokej, sa podobá inžinierovi, ktorý postavil krásnu loď, avšak potom, keď ju treba spustiť na vodu a čeliť ňou otvorenému moru, radšej ostane mimo nej a pozoruje ju z diaľky z člnka. Ťažko sa potom cestujúci dajú nahovoriť nastúpiť na túto loď.”

~RANIERO CANTALAMESSA~

28.09.2006 - Miron
čítanosť797 reakcie0
(Share 202 0)


Téma: Ochrana Presvätej Bohorodičky / Lk 10, 38-42 a 11, 27-28

Homília

AI      Dnešný sviatok bola zavedený na začiatku desiateho storočia v Carihrade ako poďakovanie za zázračnú ochranu mesta pred Saracénmi na príhovor Presvätej Bohorodičky. Neskôr sa tento sviatok rýchlo rozšíril najmä u Slovanov. Kresťania sa často utiekali s prosbou o príhovor k Božej Matke – predovšetkým v čase nepriateľských útokov a v čase vyčíňania smrteľných chorôb. Tento sviatok sa pre mnohých stal dňom vďaky Presvätej Bohorodičke, za dobrodenia, ktoré sa im dostali.
KE      Sviatok Ochrany Presvätej Bohorodičky nás ubezpečuje, že máme v nebi Matku, ktorá načúva naším prosbám a stará sa o nás.
DI      O čo my sme teda mali prosiť našu nebeskú Matku? Keď takúto otázku položilo mladé dievča svojmu duchovnému otcovi, dostala zaujímavú odpoveď: „Máme prosiť, aby nás uchránila pred nami samými!“ Kňaz potom vysvetlil túto zvláštnu odpoveď tým, že poukázal na nebezpečenstvá, ktoré hrozia kresťanom v tejto dobe. Prispôsobovanie sa tomuto svetu spôsobuje, že mnohí kresťania opúšťajú hodnoty, ktoré im boli Bohom zjavené a tak nielen prestávajú byť soľou a svetlom tejto zeme, ale vystavujú sa aj nebezpečenstvu zatratenia.
      Zaiste mu dáme za pravdu. Vidíme kresťanov – ba sami medzi nich neraz patríme – ktorí neváhajú použiť lož a nečestnosť pre svoj vlastný osoh. Vidíme mladých kresťanov, ktorí porušujú šieste Božie prikázanie a žijú ešte pred prijatím sviatosti manželstva ako muž a žena a to dokonca v dome svojich kresťanských rodičov. Vidíme kresťanov, ktorí z hnevu a nenávisti sa dopúšťajú mnohých neprávostí na svojich blížnych. Vidíme kresťanov, ktorí súhlasia s kultúrou smrti – schvaľujú interrupcie, eutanáziu i keď je to v rozpore s evanjeliovým učením. Vidíme kresťanov, ktorí vo voľbách dajú svoj hlas politikom, ktorí otvorene vystupujú proti Bohu, Cirkvi a viere. V tomto výpočte by sme mohli ďalej pokračovať. Nie je to však nutné, pretože teraz dobre chápeme tú čudnú odpoveď kňaza: „Máme prosiť, aby nás uchránila pred nami samými!“
PAR      S istotou môžeme povedať, že takáto prosba nájde odozvu. Veď na všetkých miestach mariánskych zjavení zaznieva k nám výzva o pokánie, obrátenie. Ak sa niekto v tomto zmysle utieka k Presvätej Bohorodičke s prosbou o pomoc, určite bude vypočutý.
MY      Svedčí o tom aj tento príbeh z cárskeho Ruska.
      Mladý Vladimír žil na sklonku 19. storočia v Petrohrade. Pochádzal zo starej a veľmi bohatej šľachtickej rodiny. Rodičia mu zomreli a tak sa o neho starala stará mama. Vďaka svojmu postaveniu a bohatstvu sa stal členom čestnej cárovej stráže. Mladý Vladimír si užíval plnými dúškami života a neodmietal nič, čo bohatým Rusom tej doby mohol život ponúknuť. Štedro požičiaval každému a tak mal vždy dosť spoločníkov pri bujarých zábavách. Dobré jedlo, pijatika, ľahké ženy... To napĺňalo každý deň jeho život. Stará mama na neho naliehala: „Keď zomriem, nebudeš mať nikoho...Tvoji priatelia ťa oberú o všetko a potom ťa opustia. Ostaneš sám... Je čas, aby si sa už oženil a začal poriadny život!“ Vladimír súhlasil. Stará mama mu vybrala snúbenicu zo šľachtickej rodiny, no veľmi chudobnej a bezvýznamnej. Určili dátum svadby. Vladimír so všetkým súhlasil i keď na snúbenicu sa sotva pozrel. Žil si naďalej svojím roztopašným životom. Ak by sa ho niekto spýtal na meno snúbenice, tak by ho nevedel; ak by ju stretol na ulici, nespoznal by ju. No čím viac sa blížil dátum svadby, tým viac v ňom rástli obavy: Manželstvo...? Rodinný život...? Zodpovednosť, ktorú vlastne nikdy nepoznal...?
      V jedno ráno, keď kráčal ulicou, znovu sa ho zmocnili tieto obavy. Prechádzal práve okolo katedrály. A vtedy prvýkrát v živote pocítil túžbu vstúpiť do chrámu a modliť sa. Nikdy síce nevynechal žiadnu bohoslužbu, ale to len preto, že to bolo súčasťou života spoločnosti. Patrilo to k bontónu jeho spoločenskej vrstvy. Ale až teraz prvý krát skutočne zatúžil vstúpiť dnu a modliť sa.
      Pred ikonou Kazanskej Presvätej Bohorodičky sa ľudia modlili akatist. Ich spev ho dojímal, chcel sa k ním pripojiť, ale nepoznal slová. Všetko, na čo sa zmohol, bola modlitba, ktorý vychádzala z jeho vnútorného nepokoja: „Ó, Presvätá Bohorodička... Blížim sa k rozhodujúcemu okamihu svojho života. Ak to tak má byť, tak mi pomôž, aby som sa zmenil... Ak to tak nemá byť, tak to zastav!“
      Vtedy sa ho niekto dotkol. Zbadal žobráčku s dieťaťom na rukách, ktorá prosila o almužnu. Vladimír jej dal svoju peňaženku a poprosil ju, aby sa za neho modlila. Keď vychádzal z katedrály, odrazu pocítil ostrú bolesť v očiach a potom i v hlave a stratil vedomie.
      Keď precitol a chcel vstať – nemohol pohnúť ani nohami, ani rukami. Nemohol zodvihnúť hlavu, ani otvoriť oči. Cez malú štrbinku medzi viečkami videl, že je oblečený v uniforme cárovej čestnej stráže. Ležal vystretý na stole. Z ruchu, ktorý vnímal sluchom zakrátko pochopil, že ho považujú za mŕtveho. Chcel dať najavo, že žije, no jeho telo na nič nereagovalo.
      V tom začul dva hlasy – mužský a ženský. Mužský hovoril: „Pre Božie zmilovanie, daj si aspoň vreckovku na oči – akože plačeš. Veď to predsa bol tvoj snúbenec!“ Ženský hlas na to odpovedal: „Otec, dobre viete, že som ho nenávidela. So sobášom som súhlasila len preto, aby som vám pomohla splatiť vaše dlhy... Len z tohto jediného dôvodu som nešťastná z Vladimírovej smrti.“ O nejakú chvíľu začul ironický hlas svojho priateľa: „Vladimír, Vladimír! Všetci tvoji kamaráti teraz pijú a oslavujú tvoju smrť, lebo sa už nemusia starať o vrátenie dlhov. Aj ja idem za nimi...“ Potom počul ešte mnoho iných hlasov a pochopil, ako pokrytecky sa k nemu mnohí správali. Spoznal, ako o ňom zmýšľali a uvedomoval si, že v mnohom mali pravdu... Spoznával seba samého a hnusil sa sám sebe. Pokladal sa za opovrhnutia hodného a začínalo sa ho zmocňovať zúfalstvo. Nakoniec prišla k nemu stará mama. Tá jediná úprimne oplakávala jeho smrť. Keď sa trochu utíšila, začala sa pri ňom modliť žalmy. Vladimír ich vnímal a dvíhal svoju dušu k Bohu prosiac o odpustenie a zmilovanie pre svoju dušu. Potom začali pohrebné obrady. Keď na ich konci začali spievať: „So svätými upokoj, Pane, dušu svojho služobníka...“ Vladimír sa pohol. Všetci zo strachom utiekli z izby. Vladimír tam ostal sám. Posadil sa a potom postavil. Uprostred prázdnej izby však už stál nový Vladimír, ktorý sa rozlúčil so starým životom.
      Keď rozruch okolo jeho „zmŕtvychvstania“ utíchol, Vladimír rozdelil celý svoj majetok na dve polovičky. Jednu dal otcovi svojej snúbenice, aby splatil svoje dlhy a druhú rozdal chudobným. Odpustil dlhy všetkým svojim dlžníkom. A krátko na to vstúpil do kláštora, kde v askéze prežil zbytok svojho života.
ADE      V minulých dobách sa kresťania utiekali k Presvätej Bohorodičke s prosbou o pomoc v čase nepriateľských útokov, vyčíňania chorôb a živelných katastrôf. Dnes je nám potrebné utiekať sa pod jej ochranu pred vlastnou náboženskou ľahostajnosťou, ktorá sa zakorenila v srdci mnohých kresťanov pod silným vplyvom súčasného sveta. Je však isté, že takáto prosba bude určite vypočutá.


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet