23.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Keď niekto útočí ako vôl, ľahá si ako osol, neodpúšťa ako ťava, obžiera sa ako medveď, hlce ako vlk, uráža hryzie ako škorpión, je ľstivý ako líška, erdží na svoju ženu ako nespútaný kôň - ako môže človek hovoriť slová, ktoré sú vlastné synovi a nazývať Boha Otca? Čím možno nazvať takéhoto človeka? Zvieraťom? Ale zvery majú iba jeden z týchto nedostatkov, kým človek zjednocuje v sebe všetky: stal sa horším ako nemé zvieratá.

~sv. Ján Zlatoústy~

24.03.2006 - o. PaedDr. František Dancák
čítanosť1286 reakcie0
(Share 259 0)


Téma: Eucharistické zázraky

Myšlienky... 107/2006

Eucharistické zázraky sú mimoriadnymi prípadmi premenenia počas svätej liturgie, ktoré môžeme pozorovať zmyslami. Stávajú sa viditeľným znakom Ježišovej skutočnej prítomnosti. Poznal ich už kresťanský starovek. Prvý nachádzame v rozprávaní evanjelia o emauzských učeníkoch (Lk 24, 13-35).
Vo svete sa dnes nachádza viac ako 132 miest, kde bolo možné pozerať na eucharistické zázraky. Niektoré pretrvávajú dodnes. Samotné Taliansko je posiate eucharistickými zázrakmi. Známych je 69. Ide o mimoriadne skutočnosti, ktoré sú mnohým málo známe.
Tieto zázraky osvecujú celé Taliansko. Sú určite vyvolením Talianska, no taktiež otáznikom. Ako možno vysvetliť, že už viac ako dve storočia sa neobjavil žiaden nový zázrak. Treba povedať, že zázraky môže konať iba Boh. Teda ak predpokladáme nadprirodzený pôvod týchto udalostí, a keď ich oddelíme od prvkov ľudového rozprávania, ktoré sú často a k mnohých udalostiam pridané, - a Cirkev je k tomu veľmi prísna, teda keď predpokladáme možnosť ich nadprirodzeného pôvodu, treba sa pýtať Pána, prečo ich viac neurobí, keď on je ich pôvodcom.
V evanjeliu nachádzame správu, že keď Ježiš skončil svoju reč na vrchu, prišiel do Nazaretu, teda do svojej vlasti. Vtedy sa mnohí na ňom pohoršovali a vraveli: „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13, 55). Sv. Matúš poznamenáva, že „pre ich neveru tam neurobil veľa zázrakov“ (Mt 13, 58).
Ježiš nekonal zázraky na želanie ľudí. Každý jeho zázrak bol znamením spásy. Konaním zázrakov dokazoval ľuďom, že v ňom sa priblížila spása. Preto na jednej strane sa žiada viera u toho, na kom mal vykonať zázrak, na druhej strane túto vieru zázrakmi udeľoval a zväčšoval. Nerobil preto zázraky tam, kde ho vopred svojou neverou odmietali.
To aj nás núti k zamysleniu. Zázraky nerobí Pán ako predpoklad viery, ale ako posilnenie a potvrdenie viery. Ak panovala nevera, bol by predsa dôvod na konanie zázrakov. On práve naopak: robí ich v tom prípade menej. Preto Pán chce, aby sme v prvom rade verili jeho slovu.
Zdá sa, že naša viera je dosť chudobná. Lenže zázraky sa predsa konajú aj dnes. Ako zabudnúť na davy, ktoré vo všetkých svätyniach sveta očakávajú s napätím eucharistické požehnanie – napr. v Lurdách – a mnohokrát pri dotyku Eucharistie, ktorú so živou vierou prosia a s láskou sa jej klaňajú Kristovi prítomnému v tejto sviatosti, nachádzajú duchovné i telesné zdravie.
Ako len nespomenúť ten najväčší zázrak, ktorý jestvuje. Zázrak, že po celom svete, v každej chvíli, milióny osôb, vo všetkých kútoch sveta, ľudia všetkých rás a jazykov, sa klaňajú presvätému Kristovmu Telu a Krvi, tajomne ukrytému v Najsvätejšej Eucharistii pod spôsobom chleba a vína a cítia prítomnosť Boha medzi sebou. Toto je skutočný zázrak! Ale to nevylučuje ostatné zázraky.
Matka Terézia z Kalkaty, blahoslavená, zakladateľka a generálna predstavená Misionárok kresťanskej lásky, spomína na udalosť, keď jej sestry prišli do Ruska a vláda im ponúkla jedno poschodie v istej nemocnici. Začali od tých najponíženejších prác. Po týždni tam mali prvú sv. liturgiu a kňaz im potom nechal Eucharistiu v skromnom svätostánku. Krátko nato prišiel za ňou riaditeľ nemocnice a spýtal sa jej: „Čo sa to deje v mojej nemocnici?“ „Neviem“, odpovedala. „Sestry sú milšie k pacientom, pacienti nekričia, a vôbec, vládne tu akási iná atmosféra“, vysvetľoval riaditeľ. A tak mu odpovedala: „Pán Ježiš prišiel bývať do tejto nemocnice.“ To on spôsobil túto neobyčajnú zmenu, jednoducho svojou prítomnosťou.
Pred týmito zázračnými skutočnosťami si skutočne obnovujeme a posilňujeme našu vieru. K ním patria aj tieto historické udalosti, ktoré sú skúmané a uznané cirkevnými autoritami. Sú akýmsi dôvodom navyše pre našu vieru. Tieto vonkajšie znaky však nikdy nebudú môcť úplne nahradiť vieru, ktorá je Božím darom, vieru v jeho slovo. A toto eucharistické tajomstvo, ktoré je stále živé. Tieto znaky môžu posilniť našu slabú vieru a pomáhajú nám veriť v najväčší zázrak dejín. Keď si Boh postavil svoj stánok medzi ľuďmi. No viera vpísaná v mnohých generáciách je hádam najvernejším dôkazom týchto zázrakov.
Slávnostné procesie sú možno plné viac tradícií ako viery. No i tak prežívajú časy, zatiaľ čo iné tradície končia v zabudnutí.
„Eucharistia, Kristova spásonosná prítomnosť v spoločenstvách veriacich a ich duchovný pokrm, je to najcennejšie, čo Cirkev môže mať na svojej ceste dejinami...“, napísal pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia (Cirkev žije z Eucharistie, 9).
Preto si musíme uvedomiť, že „v našom živote niet väčšieho, cennejšieho bohatstva ako je Eucharistia. Sväté prijímanie nie je nič iné, než zjednotenie Pána Boha s človekom – skrze to, keď prijímame telo a Krv Ježiša Krista. Pri svätom prijímaní je Ježiš v nás a my v ňom. Toto nie sme schopní poznať v tomto živote. Pochopíme to až vo večnosti“ (Hopko, Kristus v nás, 2005, s. 11).
V Roku Eucharistie sme si s osobitnou radosťou pripomenuli tento najväčší zázrak. Najväčší zo všetkých zázrakov (Miraculorum maximum) je aj názov dekrétu pápeža Jána Pavla II., ktorý vydala Apoštolská penintenciára a ktorým Svätý Otec udeľuje dar úplných odpustkov v tomto Roku Eucharistie. Jeho účelom bolo podnietiť veriacich k lepšiemu spoznávaniu a hlbšej láske k tomuto nevýslovnému „tajomstvu viery“ a aby tak z neho prijímali stále bohatšie plody.
Tieto plnomocné odpustky sa udeľujú všetkým veriacim, ktorí za obvyklých podmienok (sviatosť zmierenia, prijatie Eucharistie a modlitba na úmysel Svätého Otca v stave duše úplného vnútorného odvrátenia sa od každého hriechu) vždy, keď sa zbožne zúčastnia svätej liturgie alebo poklony Najsvätejšej Eucharistie, ktorá sa slávi na úctu tejto sviatosti, je slávnostne vystavená alebo uchovávaná v svätostánku (porov. KKC 1478-1479).
V rámci Roka Eucharistie sme preto nemohli ani na chvíľu zabudnúť, že Eucharistia je osobitným darom celej Cirkvi. Je najvyšším darom, ktorým v poriadku milosti a sviatosti Božský Ženích obdaroval a stále obdarúva svoju Nevestu. A práve preto, že ide o taký dar, všetci sa musíme v duchu hlbokej viery dať viesť zmyslom pre skutočnú kresťanskú zodpovednosť. Musíme zostať verní až do najmenších podrobností tomu, čo Eucharistia vyjadruje a od nás vyžaduje: vzdávanie vďaky. Nech nám sám Ježiš Kristus pomáha pokračovať na ceste pravej obnovy k plnosti eucharistického života a kultu, aby sme v kresťanských spoločenstvách znovu prebudili úsilie o prijatie a slávenie pamiatky Pánovej obety a s láskou ju uchovávali.
V tom nech nás sprevádzajú aj naši blahoslavení mučeníci Pavel, Vasiľ a Metod, ktorých príklad sám poukazuje na rozmer dôležitosti eucharistického života.

13.03.2007 | Čítanosť(5415)
Téma: Prvé sväté prijímanie
20.06.2003 | Čítanosť(3747)
Téma: Eucharistia / Jn 6, 51
20.04.2004 | Čítanosť(2734)
Téma: Eucharistia
25.06.2003 | Čítanosť(2189)
Téma: Eucharistia


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet