19.júl 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Na celom svete niet ničoho, čo by sa dalo veľkosťou porovnať s premenou, ktorú spôsobuje v človeku milosť: hŕstka prachu zo zeme je povýšená až k účasti na Božej prirodzenosti a k prijímaniu Božej adopcie v Kristovi.

~A. del Portillo ~

17.03.2006 - Miron
čítanosť1177 reakcie0
(Share 220 1)


Téma: Tretia pôstna nedeľa, krížupoklonná / Mk 8,34 - 9,1

Homília

AI      Vo filmoch so športovou tematikou sa často objavuje rovnaká scéna: tréner sa pred rozhodujúcim zápasom, prípadne počas prestávky prihovára mužstvu a poukazuje na víťazstvo, ktoré majú už na dosah ruky. Zvyčajne po takomto povzbudení sa mužstvo schopí, zozbiera posledné zvyšky síl a nakoniec zápas vyhráva.
KE      Aj v duchovnom zápase potrebujeme podobné povzbudenie, zvlášť vo chvíľach, kedy nám ubúda síl. Cirkev nás preto dnes vedie k svätému krížu, aby sme uvažovaním o veľkej obeti Božieho Syna, pookriali a načerpali ďalších síl do duchovného snaženia v tomto pôstnom období.
DI      Na začiatku pôstneho obdobia sme si dali rôzne predsavzatia, ktoré vzišli z poznania našich rôznych nedostatkov. Predchádzajúcich dňoch Veľkého pôstu sme sa usilovali o ich odstránenie nielen väčšou pozornosťou, ktorá bola zameraná na naše slová, myšlienky a skutky, ale aj pôstom, intenzívnejšou modlitbou, účasťou na pôstnych bohoslužbách. Jednoducho sme sa viac otvárali Bohu. A tak ako slnečný lúč, ktorý preniká do zatemnenej izby, odhalí milióny zrniek prachu vo vzduchu, tak aj toto otvorenie sa Bohu človeku odhalí ďalšie slabosti a nedokonalosti, ktoré inak ostávajú pred našim duchovným zrakom ukryté. Pri tomto pohľade do nášho vnútra sa predsavzatia urobené na začiatku pôstneho obdobia stávajú akoby nepatrným zlomkom oproti tomu, čo spoznávame ako nutné nápravy. Preto si človek v takej situácií povie: „To je jednoducho nad moje sily!“ A nakoniec neurobí ani to málo, čo vyplýva z jeho predsavzatí.
      Nie je možné bojovať voči všetkým nedostatok súčasne. Múdro si počína ten, kto vytrvá pri svojom predsavzatí, aj keď sa zdá, že rieši len jedno z mnohých nedokonalostí. Je to zápas, ktorý je potrebné vyhrať.
PAR      V roku 1975 bol vyhlásený za blahoslaveného Matúš Talbot. Narodil sa v Dubline, v početnej rodine. Jeho rodičia mali dvanásť detí. Keď Matúš chodil do školy, usilovne sa učil náboženstvo a horlivo sa pripravoval na prvé sväté prijímanie. Lenže v dvanástom roku musel opustiť školu, aby mohol nastúpiť do práce, pretože rodičia chceli, aby im pomáhal pri zaopatrení mladších členov rodiny. Otec mu našiel miesto v továrenskej krčme. Tam sa Matúš v útlej mladosti naučil piť. Otec ho často bíjal, keď ho videl opitého, až napokon mu našiel nové pracovisko na colnici. No napriek tomu chlapec sa stal chronickým alkoholikom, ktorému už nebolo možné odtrhnúť pohár od úst. Zárobok prepíjal, by pil aj na dlh. Niekedy dal do zálohy topánky aj košeľu, aby mal za čo piť. Ba ukradol aj husle žobrákovi a kúpil si za ne pálenku. Bol otrokom alkoholu. Nezaujímalo ho nič iné na svete: ani pobožnosti ani procesie ani svätá omša, ba ani športy ani karty ani tance, žil jedine pre alkohol.
      Ale čo sa stalo. Keď jeho notorický alkoholizmus trval už šestnásť rokov, raz ako dvadsaťosemročný v sobotu prišiel pred krčmu, lebo veľmi túžil piť, ale nemal vo vrecku ani halier, pretože celý týždeň bol bez roboty. Stál tam a čakal, čakal, že ho niekto zo známych pozve. Oslovoval priateľov, ktorí tam šli, no nik sa pri ňom ani len nezastavil, ba niektorí si z neho utiahli. Cítil sa ako odkopnutý pes a zronený odišiel od krčmy a pritackal sa k mostu nad riekou. Oprel sa o zábradlie, triasol sa na celom tele, hľadel do mútnej vody a podľa vlastného priznania takto premýšľal:
      „Vidím, že nemám nijakú cenu v očiach ľudí. Nikto si ma nevšimol. Nikomu na mne nezáleží. Nikomu sa nepáčim. Všetkým ľuďom som odporný. A zaiste aj Bohu, lebo nežijem podľa jeho vôle. Čo mi teda ostáva? Skončiť život v tejto mútnej vode?“
      A bolo ticho. Len voda šumela. A v tej chvíli s Božou pomocou pocítil zrazu strašný odpor k svojmu korheľskému životu. V srdci sa mu zrodila spásonosná myšlienka: „Začnem plniť Božiu vôľu, nech to bude akokoľvek ťažké, namáhavé, vyčerpávajúce. Pane Ježišu, prosím ťa, buď mojou silou!“ A odtrhol sa od zábradlia mosta, vyhľadal pátra Keantea a do jeho rúk zložil sľub, že celé tri mesiace sa alkoholu nedotkne, a prosil kňaza, ako aj svoju matku, aby mu pomáhali modlitbami.
      Tento sľub po šestnástich rokoch notorického pijanstva bol pre neho veľmi ťažký. Telo si žiadalo alkohol. Často ho zachvátila neskrotná túžba po pití. Úžasne trpel. Cítil sa ako v mučiarni. Skrúcal sa ako v agónií. Ale v Pánu Ježišovi nachádzal posilu. Keď v bolestiach kľačal pred krížom, zdalo sa mu, že Ježiš mu hovorí: „Synu, aj ja mám smäd, vydrž ten trýznivý smäd!“ A tak sa mu podarilo s Ježišovou pomocou sľub zachovať. Ba čo viac, keďže mučiareň prvých troch mesiacov sa postupne miernila a namiesto telesného utrpenia začal v sebe cítiť radosť, nesmiernu radosť, že sa stáva novým človekom, predĺžil si svoj sľub na šesť mesiacov, potom na jeden rok a napokon na doživotie, a tak ako predtým šestnásť rokov hľadal šťastie v alkohole, tak potom štyridsať rokov nachádzal šťastie v každodennej liturgii, vo svätom prijímaní, v modlitbe a v bezúhonnom živote naplnenom svedomitou prácou stavebného robotníka, takže si často nahlas opakoval: „Teraz som šťastný, teraz a nie vtedy!“
      A keď si Svätý Otec Pavol VI. prečítal podrobnú správu o jeho živote, zvolal: „Čítal som životopis obdivuhodného hrdinu Matúša Talbota. Bol som hlboko dojatý. Je čas, aby bol postavený na oltár ako vzor vytrvalého sebaovládania.“ A tak sa aj stalo. (VRABLEC, J.: V službe Slova C. Rím : SÚSCM, 1991, s. 339.)
MY      Všimnime si jeden dôležitý prvok v živote Matúša Talbota. Jeho predsavzatie sa týkalo iba alkoholu. Napriek tomu vnímame, že zápas o dodržanie tohto predsavzatia premenil celý jeho život a napravil aj slabosti, ktoré neboli jeho prvotným cieľom.
      Ak chytíme obrus v jednom bode a dvíhame ho, nedvíha sa iba časť, ktorú držíme v prstoch. Dvíhame celý obrus...
ADE      Kiež by nás pohľad na kríž vyložený v prostriedku cerkvi posilní, aby sme necúvli pri poznaní svojich slabostí. Vytrvajme v tom, čo sme si predsavzali! A náprava v jednej veci prinesie so sebou zmenu aj v mnohých iných.

      Inšpirácie: Mk 8,34 – 9,1
      Archív: Tretia pôstna nedeľa

12.06.2003 | Čítanosť(2753)
Mk 8, 31 - 9, 1
12.06.2003 | Čítanosť(2631)
Mk 8, 10-21
12.06.2003 | Čítanosť(2345)
Mk 8, 22-30


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet