20.september 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Milovať, to neznamená zmocniť sa druhého, aby som doplnil sám seba, ale darovať sa druhému, aby som doplnil jeho.”

~MICHEL QUOIST~

17.12.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1045 reakcie0
(Share 255 0)


Téma: Lk 4,21-30 / Zvíťazí len skutočná láska

Homília

      Kto pracoval s ľuďmi, vie, že je to práca veľmi ťažká. Za dobrotu, pomoc a lásku v nejednom prípade človek dostane opačnú odmenu - nenávisť, neochotu a nejeden zabudne povedať aj ďakujem. Vraj nerozumné zviera vie viac oceniť lásku človeka ako samotný človek. Možno tieto slová sú plné pesimizmu. Áno, sú aj pozorní, vďační ľudia...
      Poučme sa z počínania Pána Ježiša v dnešnom evanjeliu.
      Pán Ježiš si smutne povzdychol v mestečku, kde prežil celý svoj život, keď spolurodáci nepochopili jeho slová: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti“ (Lk 4,25).
      Úryvok evanjelia je pokračovaním toho, ako prišiel Pán Ježiš po prvých úspechoch svojho verejného účinkovania do mestečka Nazareta, kde od návratu z Egypta prežil celé detstvo, mladosť i prvé roky mužného veku. Prednedávnom odišiel zo svojho Nazareta, aby splnil svoje poslanie.
      Stačilo niekoľko týždňov a svojimi slovami a činmi, ktoré konal, stal sa známym v celom kraji. A s menom rástla i sláva mestečka, z ktorého pochádzal. Zaiste rodáci boli zvedaví na svojho krajana. Bola to však len ľudská zvedavosť. Ježiš neučil a nekonal zázraky pre svoju slávu, ako to robia ľudia vo všeobecnosti. Jeho životným poslaním bolo ľudí vyučiť a pripraviť na cestu k novému životu. Veď národ očakával Mesiáša.
      Ježiš v sobotu v synagóge ako dospelý Žid, ktorý má právo čítať a vykladať text Zákona, však nepochodí medzi svojimi rodákmi. Keď prečítal časť z knihy Izaiáša proroka, povedal len jedinú vetu: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4,21). Slová, ktoré práve prečítal, hovorili o budúcom Mesiášovi, ktorého národ očakával a ktorým je on sám. Dokázal to za krátky čas svojimi slovami a skutkami. Tieto slová im chceli povedať, aby boli ešte viac šťastní a hrdí na svojho rodáka, ktorý je očakávaným Mesiášom.
      A postoj obyvateľov Nazareta? Opačný. Hoci sa tešia milým slovám, ktoré hovoril, nepochopili a pýtajú sa medzi sebou: „ Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4,22). Rodičov Ježiša poznali, ale nič viac. Boh im nezjavil tajomstvo. Mali však možnosť presvedčiť sa o pravdivosti Ježišových slov. Veď vzápätí im poukáže na staronový problém. Hoci teraz už národ uznáva Eliáša a Elizea, keď však títo proroci plnili príkazy dané Bohom, národ ich neprijímal. Národ nemal skutočnú vieru, preto títo proroci robili svoje divy u pohanov. Preto im spomína udalosť, ako Eliáš pomohol pohanskej žene zo Sarepty, ktorá prejavila vieru voči Eliášovi, keď z poslednej múky a oleja najprv jemu upiekla podpelník. Podobne to bola viera Námana zo Sýrie, ktorý sa vykúpal na radu proroka Elizea v rieke Jordán a bol vyliečený zo svojej choroby. V oboch prípadoch viera priniesla úžitok.
      Túto lekciu nezniesli obyvatelia Nazareta od svojho rodáka, pretože im chýbala práve táto viera, preto nielenže ho neprijali, ale ešte ho vyženú z mesta von a chcú zabiť. Toto si Boh nepraje. Jeho hodina ešte neprišla, ešte neukončil svoje poslanie.
      Nad touto udalosťou, najmä nad počínaním rodákov Ježiša, mali by sme sa zastaviť i my. Prečo? Nám bolo zvestované Evanjelium. Prijali sme ho, pýšime sa ním, považujeme sa za snáď vopred spasených, vykúpených, ale pozor! Žijeme aj podľa neho? Ak nie, potom právom mnohé veci hádžu pred oči tí, čo neveria v Boha. Vieme sa rozhorčovať, keď našu vieru tupia. A čo náš život? Hovorí o láske Kristovej? Oni neuverili, nestretli sa s učením tak ako my, že učenie Ježiša je láska. Oni vidia v našom presvedčení ideologického nepriateľa, bránia svoju neveru, preto sa im až tak veľmi nečudujme. My musíme učenie Krista nielen prijať, ale ho aj žiť. Človek, ktorý neverí v Boha a všetko čo je spojené s Bohom zavrhuje, má vyhradené názory na Cirkev, zmení svoj názor, keď videl, ako sa rehoľné sestry starali o jeho matku v ústave a keď im chcel dať obálku, oni s úsmevom ju diskrétne odmietli. A práve toto ho presvedčilo o čomsi a viac, ako to, čo mal naštudované.
      Dedičný hriech spravil z lásky nenávisť. Kain hneď na začiatku zabije brata Ábela. V Starom zákone platilo: Oko za oko, zub za zub! Ježiš však učil: Milovať budeš... svojho blížneho ako seba samého...
      Pavol apoštol pokiaľ neveril v Ježiša Krista, prenasleduje jeho stúpencov. A ešte si myslí, že robí dobre. Keď sa však s Kristom stretne, napíše i takéto slová Korinťanom: „ Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal“ (1 Kor 13,1). Pavol takto ukazuje dokonalú cestu života, ktorej sa naučil od Ježiša a ktorou nechceli kráčať Ježišovi rodáci.
      Tejto jednej z najkrajších častí Svätého písma môžeme dať názov Hymnus na počesť lásky.
      Cesta lásky skutočne prevýši všetky ostatné cesty. Pravdou je, že láska je najpotrebnejšou zvesťou pre nás ľudí. Závisí len od ľudí, ako sa ku nej postavia. Všetci potrebujeme lásku. Chceli by sme ňou obdarovať iných a sami jej často nemáme. Od spôsobu ako nás milujú a ako sme schopní obdarovať iných láskou, záleží jednoznačne naša vnútorná rovnováha a kvalita nášho duchovného života. Pavol svojimi slovami chce povedať, čo chýbalo rodákom Ježiša a čo chýbalo aj jemu po bránu Damasku. Bola to láska.
      Láska ku Kristovi však musí zaplniť celé naše srdcia. Ani posledný kútik si nesmieme ponechať pre niečo iné. Ináč je to len na našu škodu. Sv. Pavol hovorí, že máme dať celé svoje srdce k dispozícii láske. Zneje to pekne, ale to sa musí prejaviť i v praxi. Nestačí sa prejavovať len slovami, vedomosťami, nestačí mať silnú vieru. Keby som aj vrchy prenášal a lásky by som nemal, ničím by som nebol. Nestačí mať len súcit, rozdať majetok, nestačí darovať svoje telo, lebo toto všetko bez lásky nič by mi neosožilo. Láska nikdy nezanikne.
      Pavol ďalej píše: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby „ (1 Kor 13,11).
      Týmito slovami Pavol hovorí o svojom duchovnom raste, keď dozrelo v ňom vedomie, že keď bude robiť čokoľvek, ale bez lásky, nemá to veľkú hodnotu. Teraz je mužom, pretože pochopil význam, silu lásky, ktorá podľa Kristových slov hory prenáša.
      Pavol však hovorí, že jedine láskou potvrdený život, všetko, čo konáme, žijeme, má nárok na odmenu. Často však zakúsil, že láska nie je ľuďmi opätovaná, ba práve naopak. To nesmie znechutiť, pretože odmenu čakárne od toho, kto je Láska, ktorého budeme raz vidieť z tváre do tváre. Aj keď sú prípady, že za lásku sa nám dostane odmeny už tu na zemi, ale to je len čiastočná odmena. Boh raz chce dať odmenu v dokonalom poznaní v jeho prítomnosti.
      Nesmieme v našom živote postupovať ako rodáci Ježiša z Nazareta. Nepozerajme na svoju vieru len ľudskými očami. Neposudzujme náš život len ako záležitosť, ktorý sa má ukončiť smrťou. Veríme v život večný. A tento večný život máme začať žiť tu na zemi. V prostredí, ktoré je zaťažené hriechom a neláskou. Práve láskou a bojom proti hriechu máme prijať Ježiša už tu na zemi ako svojho Boha, svoju odmenu, cieľ života. Koľkokrát sme sa presvedčili, tak ako vdova zo Sarepty, keď sme poslúchli slová proroka-Cirkvi, že sme boli nielen šťastní, ale i bohatí. Koľkokrát sme sa na vlastnom tele presvedčili, keď sme sa ako Náman zo Sýrie ponorili nie do vody, ale do sĺz ľútosti a pokánia za svoje hriechy, že sme boli nielen znova čistí, ale i šťastní. Naše pohnútky museli byť však preniknuté láskou.
      Viera to nie je strach pred Bohom, ako si to často myslia tí, čo tomu nerozumia. Viera je odpoveď lásky na lásku, hoci tá naša je veľmi slabá, nedokonalá.
      Kto pozná život aspoň jedného konvertitu, človeka, ktorý skutočne našiel cestu k Bohu, môže sa presvedčiť, akú silu má láska k Bohu.
      Životopis André M. Ampéra študenti iste poznajú. Je to svetoznámy francúzsky matematik a fyzik.
      Už ako 18-ročný patril medzi géniov sveta. Objaviteľ, člen Akadémie. Jeho meno je spojené s elektrickým prúdom - jednotka intenzity elektrického prúdu -ampér. Mal však veľmi ťažký život. Hoci bol v mladosti horlivým katolíkom, vieru však skoro stratil. Ťažké straty, vyhnanstvo a smrť otca, manželky... Vnútorný boj, duševné rozpory. Píše:
-      V srdci nosím opravdivé peklo. Nik ani netuší, čo sa deje vo mne. Nik ma nevie potešiť.
      A inde zasa píše:
-      Svet mi závidí slávu. Boh mi dáva na vedomie, že všetko je márnosť, okrem jeho slávy.
      Syn Jean-Jacques sa stal lumpom a zvrhlíkom. Dcéra Albína sa vydala za alkoholika a psychopata.
      A zmysel života mu dáva Boh. Na jar roku 1836 v Marseille Ampér ochorel na zápal mozgu. Keď ho upozornili, aby prijal sviatosti, pokojne povedal, že to už urobil v Paríži pred odchodom. Keď mu chceli prečítať z Kempenského knižočky O nasledovaní Krista, Ampér vyhlásil, aby sa nenamáhali, lebo celú knižočku vie naspamäť. Dlho sa trápil na smrteľnej posteli. Sám si vybral nápis na svoj hrob. Iba dve latinské slová: „Tandem felix!“ - „Konečne šťastný!“
      Zasluhuje si od nás kresťanov úctu. Ukázal nám spätosť medzi vierou a vedou. A čo my?
      Ampér neokúsil veľa lásky od detí, svojho okolia, a predsa i po ťažkých vnútorných zápasoch dosiahol, že zvíťazila v ňom láska.
      Učme sa od Krista zvíťaziť nad zlom, nenávisťou. Učme sa povzniesť nad tými, čo nedorástli v opätovaní lásky. Ježiš zomrel aj za svojich rodákov, hoci ho chceli zabiť.
      Odpusťme znova a znova každému, kto nepochopil lásku.

29.11.2010 | Čítanosť(3392)
Téma: Lk 4, 16
02.12.2006 | Čítanosť(1648)
Téma: Lk 4, 22
12.06.2003 | Čítanosť(3604)
Lk 4, 14-30
12.06.2003 | Čítanosť(2652)
Lk 4, 31-37
12.06.2003 | Čítanosť(2168)
Lk 4, 1-13


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet