20.jún 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    O akom človeku je reč? O človeku ovládanom žiadostivosťou, či o človeku vykúpenom Kristom?... Kristus nás vykúpil! To znamená: on nám dal možnosť uskutočniť celú pravdu nášho jestvovania; on vyslobodil našu slobodu z moci žiadostivosti.

~Ján Pavol II.~

17.12.2005 -
čítanosť342 reakcie0
(Share 1033 0)


Téma: Ž 16, 2 / Spoločné a osobné šťastie bez Boha? 2/2

Výstrižky...
(Zdroj: Pavol Janáč: Téma duchovnej obnovy na január 1993.)

      Kto chce skúmať tajomstvo hriechu, nemôže nevideť tento súvis medzi príčinou a účinkom. Hriech ako prerušenie styku s Bohom je úkonom neposlušnosti človeka, ktorý aspoň nepriamo odmieta toho, od ktorého vyšiel a ktorý ho udržuje pri živote, je to teda sebavražedný úkon. Hriechom totiž človek odopiera podrobiť sa Bohu, čím sa narušuje aj jeho vnútorná rovnováha a v jeho vnútri nastávajú rozpory a konflikty. Takto rozpoltený človek takmer nevyhnutne vyvoláva rozpoltenosť aj vo svojich vzťahoch k ostatným ľuďom a k celému stvorenému svetu. To je zákon a objektívna skutočnosť, s ktorou sa toľkokrát stretávame v ľudskej psychológii a v duchovnom živote, ako aj v konkrétnom spoločenskom živote, v ktorom ľahko možno pozorovať vplyvy a náznaky vnútornej rozháranosti.
      Tajomstvo hriechu pozostáva v týchto dvoch ranách, ktoré hriešnik zasadzuje najprv sám sebe, a potom aj svojmu vzťahu k blížnemu. Preto možno hovoriť o osobnom a o sociálnom /spoločenskom/ hriechu: každý hriech je osobný z jedného hľadiska, z iného hľadiska však každý hriech je aj sociálny, nakoľko jeho následky zasahujú aj spoločnosť.“ (Zmierenie a pokánie, 15).
      Ak hovoríme o hriechu a jeho sociálnom rozmere, často sa stretávame s mylnými názormi na tento problém. Nie že by sa popierali následky hriechu človeka do života spoločenstva, ale že je snaha ospravedlňovať jednotlivých ľudí a úplne prenášať zodpovednosť osoby na celú spoločnosť. Aj k tomu problému sa vyjadruje Svätý Otec v apoštolskej exhortácii Zmierenie a pokánie: „Hriech v pravom slova zmysle je vždy úkonom človeka, pretože je vždy úkonom slobody určitej osoby, a nie priamo nejakej skupiny alebo nejakého spoločenstva. Človek dopúšťajúci sa hriechu môže byť podmienený okolnosťami, nátlakom, alebo môže byť k nemu donútený mnohými vonkajšími závažnými činiteľmi, práve tak isto môže byť obeťou rôznych tendencií, zaťažení alebo návykov, spojených s jeho spoločenským postavením. V nie málo prípadoch také vonkajšie a vnútorné činitele môžu vo väčšej alebo menšej miere obmedziť jeho slobodu a tým zmenšiť aj zodpovednosť a vinu. Ale zostáva pravdou viery, potvrdenou aj vlastnou skúsenosťou a rozumom, že človek ako osoba je slobodný. Na túto pravdu neslobodno zabúdať s tým úmyslom, aby sme hriech jednotlivcov mohli zvaľovať na vonkajšie skutočnosti, ako sú štruktúry, systémy alebo ostatní ľudia. Okrem iného to by znamenalo brať človeku osobnú dôstojnosť a slobodu, ktoré sa prejavujú - hoc záporne i neblaho - i v zodpovednosti za spáchaný hriech. Preto v žiadnom človeku niet nič také osobné a neprenosné ako zásluha za cnosť a zodpovednosť za vinu. Prvé a najvážnejšie následky hriechu, chápaného ako osobný hriech, sa prejavujú v samom hriešnikovi: v jeho vzťahu k Bohu, lebo tento vzťah je samým základom ľudského života, ďalej na jeho duchu, lebo hriech oslabuje vôľu a zatemňuje rozum.“ (Zmierenie a pokánie, 16).
      Výraz „sociálny - spoločenský hriech“ má rôzne významy. Svätý Otec Ján Pavol II. pre zreteľné stanovenie tých rozličných významových odtieňov pojmu „sociálny hriech“ venuje celý 16, článok apoštolskej exhortácie Zmierenie a pokánie. Tento pojem vysvetľuje v troch základných významoch. Prvý význam uvádza takto: „Hovoriť o sociálnom hriechu znamená predovšetkým uznávať, že v dôsledku ľudskej solidarity, ktorá je veľmi tajomná a nepostihnuteľná, ale aj veľmi skutočná a konkrétna, hriech každého jednotlivca sa nejakým spôsobom odráža aj na ostatných. Toto je druhá, tienistá stránka tej solidarity, ktorá sa na náboženskej úrovni rozvíja v hlbokom a vznešenom tajomstve spoločenstva svätých, vďaka ktorému možno povedať, že „každá duša, ktorá sa dvíha, dvíha i svet.“ Tomuto zákonu vzostupu zodpovedá, bohužiaľ, aj zákon úpadku, takže možno hovoriť o sociálnom hriechu, pre ktorý duša, ktorá hriechom klesá, strhuje so sebou aj Cirkev a nejakým spôsobom aj celý svet. Inými slovami, nijaký hriech, ani ten najvnútornejší a najtajnejší, v tom najužšom zmysle slova osobný, sa netýka výlučne len toho, kto sa ho dopúšťa. Každý hriech sa odráža väčšou alebo menšou prudkosťou, s väčšou alebo menšou škodou na celom cirkevnom spoločenstve a na celej ľudskej rodine. Podľa toho prvého významu každému hriechu sa môže nepochybne pripisovať ráz sociálneho hriechu. (Zmierenie a pokánie, 16).
      V druhom zmysle slova je sociálny hriech taký, čo svojou povahou a zameraním je namierený proti dobru druhých ľudí. O tomto význame pojmu „sociálny hriech“ uvádza Svätý Otec tieto myšlienky:
      „Niektoré hriechy však vzhľadom na svoj predmet sú priamym útokom proti blížnemu a - presnejšie povedané na základe evanjeliového vyjadrovania - proti bratovi. Sú urážkou Boha, pretože urážajú blížneho. Také hriechy sa zvyklo nazývať sociálnymi, a to je druhý význam toho slova. V tomto zmysle každý hriech proti láske k blížnemu je sociálny, o to ťažší v Kristovom zákone, pretože sa ním narušuje druhé prikázanie, ktoré je „podobné prvému.“ Podobne aj každý hriech spáchaný proti spravodlivosti vo vzťahoch či už osoby k druhej osobe, alebo osoby k spoločnosti, alebo aj spoločnosti k osobe je sociálnym hriechom.“ (Zmierenie a pokánie 16). Potom Svätý Otec uvádza niektoré typické sociálne hriechy ako je porušovanie základných ľudských práv, hriechy proti spoločnému dobru, hriechy spoločenských a občianskych vzťahov - povinnosti predstavených, či už politických alebo ekonomických vedúcich, ako aj zanedbávanie povinnosti zo strany robotníkov na pracoviskách, to všetko sú konkrétne podoby sociálnych hriechov v dnešnej dobe.
      „Tretí význam sociálneho hriechu“ - uvádza Svätý Otec v apoštolskej exhortácii - „sa týka vzťahov medzi rozličnými spoločenstvami. Tieto vzťahy nebývajú vždy v súlade s Božím plánom, ktorý chce na svete spravodlivosť, slobodu, pokoj, tak medzi jednotlivcami, ako aj medzi skupinami a národmi. Preto triedny boj, nech je už zaň ktokoľvek zodpovedný, alebo dokonca robí z neho systém, je sociálnym zlom. Podobne tvrdošijné protikladné stanoviská medzi blokmi národov a jedného národa proti druhému, alebo aj rôznych skupín vnútri toho istého národa, to všetko je sociálnym zlom.“ (Zmierenie a pokánie, 16).
      V závere tejto úvahy o sociálnom hriechu Svätý Otec ešte raz zdôrazňuje osobnú zodpovednosť človeka za hriech, ako aj za jeho spoločenské následky. „K týmto celkom jednoznačne vyjadreným zásadám treba hneď pripojiť, že nie je oprávnené a prijateľné to ponímanie sociálneho hriechu, s ktorým sa za našich dní v niektorých kruhoch často stretávame a ktoré - nie bez dvojznačnosti - kladú sociálny hriech proti osobnému hriechu tak, že odnímajú osobnému hriechu jeho vyhradený ráz, ba ho takmer vylučujú a pripúšťajú len spoločenskú vinu a zodpovednosť. (Zmierenie a pokánie, 16). Sociálne hriechy sú často nahromadením a sústredením mnohých osobných hriechov. Preto nemožno súhlasiť s názormi, ktoré pripisujú vinu akémusi nejasnému činiteľovi, anonymnému kolektívu, situácii, spoločenskému systému, štruktúre, či inštitúcii. Pri koreni každej situácie, ktorá má hriešny ráz, stoja vždy hriešne osoby.
      Pri analyzovaní tajomstva neprávosti - tajomstva hriechu na pozadí biblického Božieho zjavenia prichádzame k jednoznačnému uzáveru, že hriech je prekážkou ľudského šťastia, tak v jeho časnom ako aj večnom rozmere. Ničí a znemožňuje šťastie jednotlivých osôb, ktoré sa ho dopúšťajú a je útokom na šťastie aj ľudského spoločenstva pre sociálne dôsledky hriechu.
Niektorí ľudia aj v našej súčasnosti žijú v zajatí klamu, že hriech im môže niečo dobré priniesť a zrieknuť sa hriechu považujú za ujmu. Toto je číra ilúzia hriechu. Túto ilúziu hriechu odhaľuje najmä Ježiš Kristus celým svojim životom, učením, nadovšetko však svojou smrťou na kríži. Kristov kríž hlása, že každý hriech je zlo v každom ohľade a že v ňom niet nič dobrého, čo by človekovi mohlo prispieť ku šťastiu. Kristov kríž nie je iba svetlom, v ktorom poznávame klamstvo hriechu, ale je priam aj smerovníkom k pravému a ozajstnému ľudskému šťastiu. Usmerňuje nás hľadať šťastie po ceste, ktorú načrtol Pán Ježiš svojím posolstvom lásky. Zlatým Pokladom Kristovho evanjelia sú práve jeho blahoslavenstvá, v ktorých rozvádza podmienky pravého šťastia a cesty k nemu. Treba však zdôrazniť, že Kristus nie je len učiteľ blaženosti, ale že on sám je blaženosť sama. Ježiš Kristus je naše vrcholné a večné šťastie. V tomto zmysle vieme pochopiť starozákonného žalmistu, ktorý vykríkol tieto slová: „Pre mňa niet šťastia bez teba.“ (Ž 16, 2).
      Ježiš Kristus je riešením problému nášho osobného ako aj spoločného šťastia ešte aj v inom ohľade. Ak sme si cestu ku šťastiu zatarasili hriechom a nemôžeme sa pohnúť dopredu, sme nešťastní z vlastnej nemohúcnosti a sužovaní svojou hriešnosťou, tak potom kľúčom ku nášmu šťastiu je ten istý Kristus. On jediný môže odvaliť kameň z cesty. On jediný môže odstrániť hriechy, ktoré zapríčiňujú naše nešťastie a znemožňujú šťastie. Nieje to však možné bez nášho pričinenia. Táto spolupráca s Kristom pri odstraňovaní prekážok šťastia a príčin nešťastia sa volá pokánie.

20.10.2004 | Čítanosť(564)
Ž 16


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet