17.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Láska k blížnemu spočíva v znášaní neznášanlivých.”

~sv. Alfonz z Liguori ~

17.12.2005 -
čítanosť399 reakcie0
(Share 191 0)


Téma: Ž 16, 2 / Spoločné a osobné šťastie bez Boha? 1/2

Výstrižky...
(Zdroj: Pavol Janáč: Téma duchovnej obnovy na január 1993.)

      Každý z nás ľudí objavuje v sebe neuhasiteľnú túžbu po šťastí. Niet na svete človeka, ktorý by nechcel byť šťastný. Je to vrodená túžba, ktorá podnecuje človeka k aktivite, k hľadaniu, k pohybu. Túžba po šťastí je akoby motorom ľudského života. Naša túžba po šťastí má až dve dimenzie: časnú a večnú. Prvý rozmer túžby človeka po šťastí je zameraný na zaobstarávanie a nadobúdanie dobier tejto zeme. Je to však iba cesta, nie cieľ. Túžba po šťastí prerastá hranice času a priestoru. Neuspokoja ju a neuhasia ani všetky dobroty sveta. Len čo dosiahneme jedno, už začíname túžiť po druhom. A keby sme aj dosiahli všetky dobrá, nepocítime úplne šťastie a nenachádzame celú spokojnosť. Naša túžba po šťastí prevyšuje všetky dobrá zeme. Tak sa vlastne odhaľuje jej druhá dimenzia - rozmer večnosti. Túto veľkú skúsenosť ľudí všetkých čias vyjadril svätý Augustín v známom výroku: „Pre seba si nás stvoril, Bože, A nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe Pane.“
      Tento veľký mysliteľ a svätec sa často v svojich spisoch zaoberal témou ľudského šťastia. Napísal aj dielko o šťastí pod názvom O blaženom živote. Slovom blaženosť sa v dielku rozumie šťastie. Bude užitočné z neho uviesť niekoľko viet pre naše poučenie a povzbudenie: „Tak som znova začal: Chceme byť blažení, však? Sotva som to dopovedal, ozval sa ich jednohlasný súhlas. Pokladáte za blaženého človeka, ktorý nemá, čo chce? Povedali, že nie. Teda každý, kto má, čo chce, je blažený? Na to sa ozvala matka: Ak túži po dobrom a má to, je blažený, ak však túži po zlom, je úbohý, aj keď to má. Veselo som sa na ňu pousmial a povedal: Mama, dosiahla si takmer samu baštu filozofie... Spýtal som sa ďalej: Pripúšťate, že každý, kto nie je blažený, je biedny? Neprejavili pochybnosť. Teda každý, kto nemá, čo chce, je biedny. Prisvedčili. Čo si má teda človek zaobstarať, aby bol blažený?... Teda nepochybujeme, že ak si niekto zaumienil byť blažený, tak si má zaobstarať čosi stále trvajúce, čo ani búrka osudu nemôže vyrvať. S tým sme už dávno súhlasili, podotkol Trygécius. Spýtal som sa ich: Zdá sa vám, že Boh je večný a stále trvajúci? To je také isté, odvetil Licencius, že sa na to netreba ani spytovať. Ostatní sa so zbožným súhlasom pridali. Teda, povedal som, kto má Boha, je blažený.“ (Sv. Augustín: O blaženom živote, 10).
      Všetci ľudia, bez ohľadu na náboženské, politické, spoločenské a kultúrne rozdiely, sa zhodujeme v tom, že všetci túžime po šťastí. Rozdielne sú však predstavy ľudí o šťastí a zdá sa, že ešte rozdielnejšie sú cesty, po ktorých idú za šťastím. Všetci ľudia bežia za šťastím, ale nie všetci sa ho skutočne aj zmocňujú. Skúsenosť nás presviedča, že svet okolo nás je plný nešťastia, bolesti a smútku. Myseľ tu spontánne kladie otázku: prečo? Prečo je na svete toľko problémov, smútku, bolesti a nešťastia, ak sú ľudia stvorení pre lásku, radosť a šťastie? Na túto odvekú otázku človeka všetkých čias dáva jasnú odpoveď naša viera. Príčinou všetkého nešťastia človeka je hriech!
      Na úsvite ľudských dejín sa odohrala tragédia prvého hriechu, ktorá uvrhla svet do nešťastia. Človek bol stvorený pre šťastie. Ale o svoje šťastie sa mal sám pričiniť slobodným rozhodnutím -poslušnosťou voči Bohu. V tejto skúške poslušnosti zlyhal. Chcel si zaobstarať niečo, čo považoval za potrebné ku svojmu šťastiu a usiloval sa o to pomimo Boha. Prvý hriech človeka bol vlastne prvý pokus o šťastie bez Boha. Dopadlo to veľmi zle a následky tohto omylu bolestne znášame všetci.
      Tento prvý pokus človeka zariadiť si šťastie bez Boha, žiaľ, nezostal osamotený. Celá ľudská história je priam reťazou takýchto pokusov o šťastie jednotlivcov i celých skupín a národov. Za cenu osobných i spoločných hriechov sa ľudia usilovali znova a znova kupovať šťastie a vždy na to doplatili ešte väčším nešťastím. Hriech nemôže človekovi nič pozitívne dať, len ho oberá, devastuje a ničí. Tak to bolo s prvým hriechom našich prarodičov, tak to bolo s hriechom ľudí v dobe kamenej, tak isto to platilo o ľuďoch, ktorí žili v dobe Mojžišovej a tak isto to platí aj v našej dobe atómového veku. Hriech bol, je a vždy aj bude iba pokusom o šťastie, ktorý ale násobí ľudské nešťastie.
      Svätý Otec Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Zmierenie a pokánie sa zamýšľa nad zlobou a neprávosťou hriechu práve pod týmto zorným uhlom. Zdôrazňuje absurditu hriechu v úsilí získať šťastie bez Boha. Svätý Otec píše: „Ak čítame biblické rozprávanie o meste a o babylonskej veži vo svetle nového evanjeliového učenia a porovnávame ho s rozpravou o páde našich prarodičov, môžeme z nich vyťažiť cenné prvky pre poznanie tajomstva hriechu.“ Tento výraz, v ktorom zaznieva, čo svätý Pavol napísal o tajomstve neprávosti, nám pomáha spoznávať všetko to temné a nevysvetliteľné, čo sa skrýva v hriechu. Hriech je nepochybne dielom ľudskej slobody, ale v oblasti tohto jeho ľudského rozmeru pôsobia činitele, ktoré ho prenášajú ponad ľudskú oblasť, na rozhranie, kde sa svedomie, vôľa, city človeka stýkajú s temnými silami, ktoré sa podľa svätého Pavla prejavujú vo svete tak silno, že ho takmer ovládajú.
      Z biblického rozprávania o stavbe babylonskej veže sa vynára prvý poznatok, ktorý nám pomáha pochopiť hriech: ľudia si namýšľali, že postavia mesto, že sa spoja v nejakom spoločenskom zriadení, že budú silní a mocní bez Boha, alebo azda dokonca proti Bohu. V tomto zmysle rozprávanie o prvom hriechu v rajskej záhrade a rozprávanie o Babylone majú, aj napriek značným rozdielom, čo sa týkajú obsahu a formy, jeden styčný bod: v obidvoch prípadoch ľudia vylučujú Boha tým, že sa stavajú proti niektorému jeho prikázaniu, chcú s ním súperiť a klamne si namýšľajú, že budú „ako on“. V rozprávaní o Babylone sa vylúčenie Boha neprejavuje ako odpor, ale skôr ako zabúdanie na neho a ľahostajnosť voči nemu, akoby si Boh vôbec nezasluhoval, aby sa oň ľudia vo svojich tvorivých a zjednocovacích plánoch zaujímali. Ale v obidvoch prípadoch dochádza k násilnému zlomu vo vzťahu k Bohu. V rajskej záhrade sa prejavuje s celou svojou závažnosťou a dramatickosťou to, čo tvorí najhlbšiu podstatu hriechu, t.j. neposlušnosť voči bohu, voči jeho zákonu a mravným predpisom, ktoré ľuďom vpísal do srdca a potom ich ešte potvrdil a zdokonalil zjavením.
      Vylúčenie Boha, prerušenie stykov s Bohom, neposlušnosť voči Bohu: takto sa v celých ľudských dejinách pod rozličnými podobami prejavoval a prejavuje hriech. Môže dospieť až k popreniu Boha a jeho jestvovania. Tento zjav voláme ateizmus. Hriech je neposlušnosť človeka, ktorý úkonom svojej slobody neuznáva Boha za pána svojho života, aspoň v tej chvíli, keď porušuje jeho zákon. „(Zmierenie a pokánie, 14).
      Ak skúmame hriech ako pokus človeka o šťastie bez Boha, objavujeme v ňom dva rozmery: osobný a spoločenský. Osobný rozmer hriechu je markantný nielen čo do zodpovednosti zaň, ale aj vzhľadom na následky hriechu. Zloba osobného hriechu okrem iných následkov je najmä v tom, že hriechom človek útočí sám proti sebe. Hriech ničí osobné spojenie človeka s Bohom, prináša vnútorný nepokoj, výčitky svedomia a stále viac okliešťuje jeho slobodu. Hriech v pravde robí z človeka otroka, „Každý, kto pácha hriech, je otrok.“ (Jn 8, 34). Hriech človekovi znepríjemňuje pozemský život: zapríčiňuje mnohé choroby a trápenia, oberá ho o pravé hodnoty a napokon sa mu odmeňuje smrťou - „Lebo mzdou hriechu je smrť.“ (Rim 6, 23). Najhoršie zo všetkého, čo hriech spôsobuje človekovi je to, že ohrozuje jeho večný život a zasluhuje mu večné zatratenie. Nech sá už z akéhokoľvek uhlu pozeráme na hriech, vždy prichádzame k poznatku, že hriech nemôže človekovi nič dobrého dať, že je zlom v každom ohľade a niet v ňom nič dobrého. Svätý Pavol apoštol to takto vyjadril: „A aký úžitok ste mali vtedy z toho, za čo sa teraz hanbite? Veď koniec toho všetkého je smrť.“ (Rim 6, 21). A svätý Augustín výstižne napísal: „Hriechom sa človek, ktorý je z ničoho, stáva zasa ničím.“
      Hriech má katastrofálne následky nielen v osobnom živote človeka, ale premieta sa aj do života ľudského spoločenstva, do jeho vzťahov k ostatným ľuďom. To je ten spoločenský rozmer hriechu. Hriech nevyhnutne prináša so sebou aj rozdelenie medzi bratmi. Svätý Otec Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Zmierenie a pokánie na túto tému pokračuje vo svojich úvahách takto: „V biblických rozprávaniach, o ktorých sme sa vyššie zmienili, prerušenie stykov s Bohom vyúsťuje dramaticky v rozdelení medzi bratmi.“
      Pri opise „prvého hriechu“, neposlušnosti voči Jahvemu sa zároveň prerušuje priateľský zväzok, ktorý spojoval ľudskú rodinu, takže nasledujúce stránky Knihy Pôvodu nám ukazujú muža a ženu, akoby prstom ukazovali jeden na druhého a navzájom sa obviňovali, potom sa brat znepriatelí s bratom a všetko sa skončí tak, že mu vezme život.
      Podľa rozprávania o babylonskej veži následkom hriechu je roztrieštenie ľudskej rodiny, ktoré sa začalo už prvým hriechom a teraz dochádza ku krajným dôsledkom vo svojej spoločenskej forme.

20.10.2004 | Čítanosť(575)
Ž 16


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet