20.september 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Treba len ísť vpred. V temnotách trochu naslepo, no vždy treba skúšať konať dobro. Čo sa týka zvyšku, nepovoľovať a spoľahnúť sa na Boha.

~Albert Camus ~

17.12.2005 -
čítanosť714 reakcie0
(Share 260 0)


Téma: Lk 15, 18 / Objavenie Božieho milosrdenstva 2/2

Výstrižky...
(Zdroj: Pavol Janáč: Téma duchovnej obnovy na marec 1993:)

Hriešnik je stratený človek

      Na Vianoce v roku 1992, ešte na programe F1, uviedli televíznu poviedku s názvom Malá vianočná. Hlavnou postavou príbehu bol malý chlapec. Na Štedrý deň sa pri nákupoch v obchodoch stratil svojim rodičom. Prežíval udeľ strateného chlapca. Často si sám pre seba opakoval „som stratený.“ Svoje položenie „strateného“ priam vychutnával ako veľké dobrodružstvo. Prechádzal od výkladu k výkladu, obzeral a skúmal všetko, na čo mu padli oči. Keď sa zvečerilo a prišla na neho únava a cítil zimu, prestalo ho všetko zaujímať. Sadol si na obrubník vedľa cesty ä začal plakať. Tam ho objavil policajt a postaral sa, aby sa chlapec dostal k svojim. Táto postavička chlapca z poviedky je predobrazom a typom dnešného človeka. Je to akoby veľavravné podobenstvo a rozpráva o životnom osude mnohých z nás. Tak intenzívne zaznieva v našich ušiach jeho konštatovanie: „Som stratený“ Pod vplyvom okolností, najmä ťažkej a pochmúrnej doby totalizmu, ocitli sme sa mnohí v postavení „stratených“. Stratili sme zmysel života, spoločenstvo s Otcom, ktorý je na nebesiach, nevieme, kde je náš domov. Túlame sa po uliciach miest, zabíjame čas obzeraním výkladov, zamestnávame sa často až nezmyselnými záujmami. V tomto zmätku sme stratili aj zmysel a cit pre druhých, pre ich opravdivé potreby. Čo je najhoršie, stratili sme aj samých seba. Na rozdiel od chlapca z televíznej obrazovky, ktorý svoje postavenie „strateného“ intenzívne prežíval, my si svoje položenie často vôbec ani neuvedomujeme. Sme stratení, ale si to nevieme alebo nechceme priznať.
      Kristus nám v podobenstve o márnotratnom synovi ponúka východisko z položenia „strateného človeka.“ Podmienkou k tomu je, aby sme v „synovi, ktorý bol stratený, a našiel sa“, objavili samých seba. Každý hriešnik je strateným človekom a prežíva svojím spôsobom údel márnotratného syna. Svätý Otec Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii ZMIERENIE A POKÁNIE sa o tom takto vyslovil: „Človek - každý človek - je takýmto márnotratným synom: dá sa zvábiť pokušeniu odísť od Otca, aby žil nezávisle svoj vlastný život; upadne do pokušenia; je sklamaný ničotou, ktorá ho očarila sťa dajaký prelud; je sám, potupený, vykorisťovaný, zatiaľ čo sa usiluje zbudovať si svet len pre seba samého; v hĺbke vlastnej biedy je strápený túžbou vrátiť sa do spoločenstva s otcom... Ale podobenstvo uvádza na javisko aj staršieho brata, ktorý odmieta miesto na hostine. Vyčíta mladšiemu bratovi jeho blúdenia a otcovi zas prijatie, ktoré mu preukázal, zatiaľ čo jemu, umiernenému a pracovitému, vždy vernému otcovi a rodine nikdy nedovolil, hovorí, zabaviť sa s priateľmi. To je znak, že nechápe otcovu dobrotu. Dokiaľ sa tento brat, príliš istý so sebou samým a so svojimi zásluhami, žiarlivý a pohŕdavý, plný kyslosti a hnevu, neobráti a nezmieri s otcom a bratom, dovtedy hostina nebude ešte naplno sviatkom stretnutia a znovunájdenia. Človek - každý človek - je tiež týmto starším bratom. Sebectvo ho robí žiarlivým, zatvrdzuje mu srdce, oslepuje ho a uzatvára ho pred druhými a pred Bohom. Otcova dobrota a milosrdenstvo ho dráždia a hnevajú, šťastie nájdeného brata má pre neho horkú chuť. Aj pod týmto zorným uhlom potrebuje sa obrátiť, aby sa mohol zmieriť.“ (Rec 5,6)
      Podobenstvo o márnotratnom synovi predstavuje dvojaký typ hriešnika. Mladší syn je hriešnikom preto, lebo konal zle, viedol „hýrivý život“ a tak stratil Božiu lásku. Starší syn je hriešnikom preto, lebo nekonal dobre. Počínanie oboch bratov je v rozpore s vôľou otcovou. Jeden odmietol lásku prijať a druhý ju odmietol bratovi dať.

      Boh je k nám milosrdný

      Kristovo podobenstvo o márnotratnom synovi ešte výstižnejšie treba nazývať podobenstvom o milosrdnom otcovi. V ňom nachádzame zásadnú odpoveď na otázku: Aký je Boh k nám. V postoji otca k márnotratnému synovi nanovo objavujeme Božie milosrdenstvo. Otec v podobenstve je obrazom nášho nebeského Otca, ktorý miluje človeka - hriešnika aj v jeho poblúdení. Je verný svojej láske a súcitný s ľudskou biedou. „V tomto podobenstve najviac bije do očí otcovo slávnostné a láskyplné prijatie syna, ktorý sa vracia, je to znak Božieho milosrdenstva vždy hotového odpustiť. Preto hneď vyhlasujeme: zmierenie je predovšetkým darom nebeského Otca.“ (Rec. 5) „Podobenstvo o márnotratnom synovi je predovšetkým nevýslovná história veľkej lásky Otca -Boha, ktorý ponúka navrátenému synovi dar plného zmierenia.“ (Rec. 6)
      Svätý otče vo svojej encyklike BOHATÝ NA MILOSRDENSTVO podáva výklad tejto „najľudskejšej Božej vlastnosti“. Okrem iného v encyklike píše: „Teda milosrdenstvo - ako nám ho Kristus predstavil v podobenstve o márnotratom synovi - je vnútornou podstatou tej lásky, ktorá sa v Novom zákone označuje gréckym slovom 'agape'. Preto takáto láska sa môže skláňať nad každým márnotratným synom, nad ľudskou úbohosťou, najmä však nad každou mravnou biedou, totiž nad hriechom. Keď sa to deje, vtedy ten, kto zakúsil milosrdenstvo, sa necíti byť pokorený, ale akoby znova nájdený a 'vážený'. Otec mu prejavuje svoju radosť predovšetkým z tej príčiny, že 'sa našiel' a. 'ožil'. Táto radosť poukazuje na akési neporušené dobro: syn totiž, i keď márnotratný, neprestáva byť opravdivým synom svojho otca, okrem toho radosť znamená aj získané dobro, v prípade márnotratného syna to bol návrat k poznaniu seba samého.
      Podobenstvo o márnotratnom synovi vyjadruje v jednoduchej, avšak v hlbokej forme skutočnosť obrátenia. Ono je najpresvedčivejším dôkazom účinkovania lásky a milosrdenstva prítomného v ľudskej spoločnosti. Vlastný a skutočný význam milosrdenstva nepozostáva iba v tom, že nejaké - čo najbystrejšie a veľmi súcitné -oči zbadajú dajaké mravné alebo fyzické alebo telesné zlo, lebo opravdivá a vlastná povaha milosrdenstva sa prejavuje tým, že si ono váži, udržuje a vyslobodzuje dobro zo všetkých foriem zla, ktoré sa vyskytujú vo svete a v človekovi. Takto chápané milosrdenstvo znamená podstatnú náuku Kristovho mesiášskeho posolstva a základnú povahu jeho činnosti. V tomto zmysle chápali a uskutočňovali milosrdenstvo aj Kristovi učeníci a nasledovníci. V ich duši a skutkoch sa milosrdenstvo javilo ako tvorivý dôkaz lásky, ktorá sa 'nedá premôcť zlu, ale dobrom premáha zlo'. Preto opravdivá tvár milosrdenstva musí byť vždy znova odhalená. Našej dobe je ono zvlášť veľmi potrebné i napriek rozličným opačným predsudkom.“ (Div. 6)
      Znovuobjavenie Božieho milosrdenstva je začiatkom každého obrátenia a prvým krokom k návratu. Márnotratný syn v podobenstve, v kontraste so svojou biedou, si uvedomuje a pripomína situáciu, ktorú zanechal doma. Vstúpil teda do seba a povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má qhleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu.“ (Lk 15,17) V spoločenstve s otcom jemu i všetkým bolo dobre. Otec sa postaral, aby nikomu nič nechybovalo. Tak sa mu v duši nanovo vybavuje obraz a predstava o otcovi: je dobrý a milujúci, o každého sa stará. Znova objavuje jeho nevýslovnú dobrotu a lásku. Prichádza k presvedčeniu, že taký otec ho neodoženie, ale prijme. Preto sa v jeho srdci zrodí rozhodnutie: „Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe.“ (Lk 15,18)
Pán Ježiš potom ešte viac odhaľuje skutočný rozmer Otcovho milosrdenstva. Otec je lepší, ako si to vedel syn predstaviť. Prejav jeho milosrdnej lásky prevyšuje synovo očakávania. „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Lk 15,20) Božie milosrdenstvo podľa Kristovej náuky vyslovenej v podobenstve nie je len v odpustení synovej viny, ale aj v obdarovaní láskou, milosťou, radosťou, novou dôstojnosťou - „Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ (Lk 15,22-24)
      Viera v Božie milosrdenstvo a nádej, že sa môže uplatniť aj na každom z nás, je prvý a hlavný predpoklad nášho obrátenia, je to prvý krok pokánia - nášho návratu k Otcovi z poblúdenia hriechu.

12.06.2003 | Čítanosť(2313)
Lk 15, 11-32
12.06.2003 | Čítanosť(1889)
Lk 15, 1-10


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet