18.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Nikto nemá právo byť šťastný sám.

~P. Follereau ~

13.12.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1123 reakcie0
(Share 298 0)


Téma: Mt 8,23-27 / Zverme sa Kristovi, ktorý hovorí: „Nebojte sa!“

Homília

      Bože, čo len bude z mojich detí?
      Táto otázka prebehne mysľou nejednému otcovi a matke vtedy, keď sa pozerajú na svoje spiace deti. Akú mám nádej, pán doktor? Je to rakovina? Sú to čoraz častejšie vyslovované otázky 20. storočia. Čo mi povie otec, mama, kňaz?
      Tieto a podobné otázky, z ktorých cítime strach, strach, strach. Strach -smutné dedičstvo po prarodičoch. A do stavu neistoty, šera a bolesti preniká svetlo Ježišových slov:
„Čo sa bojíte, vy maloverní?!“ (Mt 8,26).
      Táto úvaha z evanjelia má predovšetkým výchovný význam. Ježiš nenastúpil na loďku s apoštolmi preto, aby mal úmysel sa odreagovať od zástupu, ktorý sa tlačil okolo neho celý deň, keď učil. Ježiš nenastúpil na loďku ani preto, aby sa zúčastnil na lovení rýb. Prečo si teda sadol k apoštolom do lodičky? Preto, lebo chcel svojich apoštolov niečím zvláštnym pripraviť na ich budúce apoštolské práce. Chcel im poukázať na to, že tak ako na mori i v živote človeka sú búrky. Nie je podstatné, ako dlho trvajú, ako často sa vyskytujú, ale je potrebné si uvedomiť, ako na ne človek reaguje.
      Najčastejšie na búrky života reagujeme spontánne ľudsky. Hľadáme pomoc u príbuzných, známych, vo vede u odborníkov a zabúdame na jedno, že najlepším a jediným liekom či lekárom na všetky búrky ľudského života je vyskúšaná pomoc Božia. Vidíme to na skúsených rybároch, ktorí už urobili všetko, na čo si len spomenuli ako ľudia a odborníci na more. Obracajú sa s výkrikom strachu k Ježišovi: „ Učiteľu, nedbáš o to, že hynieme? „ (Mk 4,38). Vtedy Ježiš vstal, pretože predstieral, že spí, pohrozil vetru a moru, a povedal: „Mlč, utíš sa!“ (Mk 4,39). Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A povedal im: „ Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru? „ (Mk 4,40). Akoby im chcel povedať: Prečo ste prepadli strachu? Prečo si zúfate? Veď som s vami!
      Táto udalosť mala apoštolom povedať dve veci:
      Smrť nemôže byť tam, kde je Ježiš.
      Strach môžeme prekonať, zdolať len cez bránu, ktorá sa volá viera.
      Rozoberme si tieto myšlienky.
      Pán Ježiš je Pán života a smrti. Ťažko pripustiť, že by Pán Ježiš nevedel, že jemu i apoštolom hrozilo nebezpečenstvo a on by o tom nevedel. Ťažko si vysvetliť, že mohol spať v takom nečase, keď blesky krížili oblohou, vlny narážali na loďku a apoštoli v tomto zápase pokrikovali po sebe. V takejto chvíli i ten najviac unavený človek by sa bol prebudil. I napriek tomu evanjelista Matúš napísal, že Ježiš spal. Táto poznámka autora nie je len vec literárna. Evanjelista ju zámerne zaznamenal, aby konečný efekt zvýraznil; aby si apoštoli zapamätali, že im nikdy v živote nič nehrozí, ak je uprostred nich a s nimi Ježiš.
      Nemyslime si, že keď sa musíme zapodievať s množstvom ťažkostí, že sme na ne ponechaní sami. Ak sme uverili v Pána Ježiša a veríme v jeho moc, nič sa nám nemôže stať. On je stále s nami, ba čo viac, máme si uvedomiť, že on bojuje za nás. A tam, kde bojuje Boh, tam sa nedá hovoriť o neúspechu, pretože on nikdy nie je porazený.
      Dôverujme vždy Pánu Ježišovi. On je stále s nami. Áno, apoštolov v búrke naplnil strach. Nebol to obyčajný strach. Bol to veľký strach, ktorý sa zmocní človeka vtedy, keď sa mu do očí pozrie smrť. Strach i zľaknutie cítime pred smrťou vtedy, keď prichádza človeku na myseľ, že je tu už smrť. Tento strach donútil apoštolov obrátiť sa na Ježiša s veľkou prosbou: „Pane, zachráň nás, hynieme!“ (Mt 8,25). Vieme, že Ježiš zachránil apoštolov. Ale prečo dopustil túto vec? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Ježiš chcel, aby apoštoli aspoň raz v živote poznali smrteľný strach, aby neskoršie z toho mohli čerpať posilu a poučenie. Taká posilnená viera im bude potrebná, keď budú musieť prežiť utrpenie Pána Ježiša a keď po jeho zmŕtvychvstaní zostanú sami. Vtedy táto viera bude pre nich zárukou a nádejou posledného víťazstva.
      Myšlienka z evanjelia má osloviť i nás. Búrka na Galilejskom mori je symbolické ponaučenie pre nás, že nemôžeme si náš život predstaviť len ako tiché plavenie bez búrky. Búrky nás zachytia všade. Musíme ich zdolávať v súkromnom, osobnom živote, ako i v rodinách, v spoločnosti i v národe. Prichádzajú často rýchlo, neočakávane, sú vyvolané násilne cez zlých ľudí. Ako sa máme v takýchto chvíľach zachovať? Predovšetkým nesmieme upadať do zúfalstva a beznádeje. Po vzore apoštolov máme urobiť všetko, čo je možné v našich silách, ale i v rukách odborníkov. A keď vidíme, že toto nepomôže, zostáva nám ešte jedna vec, a to obrátiť sa ako apoštoli s prosbou na Ježiša: „ Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme? „ (Mk 4,38).
      Toto sa v živote apoštolov ukázalo veľmi užitočné a výnimkou nie je ani náš život. Modliť sa a prosiť však máme s nádejou, že Pán Ježiš nás počuje. Musí to byť tým väčšia nádej, o čo viac prosíme. Tak ako to robil Jób, dôveroval Bohu, hoci prišiel naraz o všetky deti, majetok, a napokon i o zdravie. Reptali jeho priatelia i manželka, on však dôveroval Bohu.
      Musíme dôverovať Bohu v každej životnej situácii. Nielen vtedy, keď trpíme telesne, ale i vtedy, keď je ohrozená naša duša hriechom. V takých chvíľach neustávajme v modlitbe!
      Uvedomme si, že Ježiš stojí blízko nás, je náš Priateľ i Utešiteľ. Posilníme sa i myšlienkou, že v našom živote nemôže byť taká búrka, ťažkosť, v ktorej by nám Ježiš nemohol pomôcť. Dôverujeme v jeho moc, lásku? Ak áno, víťazstvo je naše.
      Zaiste ste už boli pri smrteľnej posteli dobrého veriaceho kresťana. Bolesť je v tomto stave čosi samozrejmé. Ešte viac bolí srdce, keď sa jedná o mladého človeka, alebo o rodiča, ktorý má malé deti. Aké je to však krásne a povzbudivé, keď tento veriaci povie:
      - Áno, je to ťažké, ale som v rukách Božích. Boh si to praje. Prijímam jeho vôľu. Verím, že Boh sa postará. Mne dáva ešte príležitosť získať si čo najviac zásluh pre večnosť. Bože, daj mi len síl vytrvať! Nezmalomyseľnieť! Daj silu tým, čo sa starajú o mňa, aby aj oni vedeli pochopiť môj odchod... -
      Keď v roku 1978 bol na lôžko pripútaný náš akademik, vedec na kozmonautiku-Jifí Mrázek, napísal krásne úvahy o dôvere k Bohu. Vypadali mu vlasy, hoci ich aj tak nemal mnoho, zamyslel sa aj nad zubom, ktorý mu počas ochorenia a následkom ožarovania tiež vypadol. Vedel prijať priateľov i kňaza s úsmevom, aj keď od bolesti v očiach boli slzy. Dôvera v Boha v najťažších chvíľach je veľmi odmieňaná.
      Ale aj z opačného sa dá poučiť.
      Nad hrobom syna, ktorého otec mal veľmi rád a ktorého smrť synovou vinou -havaroval na motorke - priviedla k zarážajúcim slovám, ktoré nie sú hodné veriaceho kresťana: Neverím už viac v Boha! Zobral mi syna. A pritom syna si zabil vlastne on sám, pretože mu nikdy nevedel povedať: nie! Pri synových ťažkostiach vždy bol na vine niekto druhý.
      Zverme sa Kristovi. Dôverujme mu! A všetky naše búrky života spolu s ním budú na náš osoh. Pochopíme ich až vo večnosti.
      Amen.

14.08.2009 | Čítanosť(2958)
Téma: Mt 8, 8
12.06.2003 | Čítanosť(8721)
Mt 8, 28-34
12.06.2003 | Čítanosť(4274)
Mt 8, 5-13
12.06.2003 | Čítanosť(3316)
Mt 8, 18-22


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet