16.august 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Bez vzdelania sme v smrteľnom nebezpečenstve, že budeme brať vážne vzdelaných ľudí.

~G. K. Chesterton~

13.12.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť896 reakcie0
(Share 240 0)


Téma: Mt 5,1-12 / Moderné ticho

Homília

      Predstavme si jeden obyčajný deň. Ráno sa mnohí ľudia strhávajú zo sna za zvonenia budíka a o malú chvíľu vstupujú na ulicu do dennej vravy. Pripája sa hrmot automobilových a iných motorov. Popoludní a na večer tento krik a vresk zmohutnie zapnutím rádia, televízie, filmových premietačiek a koncom týždňa všetko doplní a korunuje ohlušujúca hudba tanečných zábav.
      Pod vplyvom toho, že svet je zaplavený hlukom a vreskom, zdajú sa nám slová Pána Ježiša: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme“ (Mt 5,5) čudné, ba priam nemožné.
      Preto si porovnajme tento každodenný hurhaj sveta s pokojom Božím. Všimnime si, ako chceme ovládať svet, druhých ľudí, svoje okolie. Otec v rodine, vedúci na pracovisku, učiteľ v škole. Všade plno kriku, ktorý je taký strašný, taký zraňujúci, ale pritom vždy bezmocný. Pokiaľ siaha krik otca? Po múry vlastného bytu. A krik štadiónov, zábavných podnikov? O niekoľko sto metrov ďalej. Ďalej je už ticho. Mocné a nepremožiteľné ticho polí, lesov, prírody, vesmíru.
      Ale je tu ešte jedno ticho. Ticho po smrti, ktoré premôže každého, ktorému nik neodolá. Celá zem, celý svet je ponorený do ticha. Tak to stvoril Boh. Pre neveriaceho je toto ticho strašné. Je pred ním bezmocný, nevie, čo sa v tom tichu skrýva. Je to ticho prírodných zázrakov, zákonov, ničoty, nezmyselnosti. Pre nás veriacich je to ticho Božie. Celý svet je uložený do tichej, mlčanlivej láskavosti Božej. Boh svojím tichom ovláda svet. A naše výkriky, naše slová, naše modlitby nie sú bezmocné slová do prázdna, ale do láskavej a tichej tváre Božej. Svet nepatrí ľuďom, ktorí kričia, ale tichým, ktorí v ňom počujú tlkot Božieho Srdca. Blažení tichí, lebo im bude patriť zem.
      Boh vždy prehovoril iba k tichým ľuďom. Ľudí, ktorých si vyvolil, najskôr vyviedol do ticha púšte, do samoty a tam im zveril svoje prisľúbenie. Aj keď zostúpilo Božie Slovo na zem, svet bol hlboko ponorený do ticha noci. Aj Syn Boží sa sám postavil do zástupu tichých. Pokojné a tiché bolo jeho zvestovanie, narodenie, skrytý a tichý bol aj jeho život. A vo verejnom živote pristupoval Ježiš k ľuďom nie s krikom a násilím, nikoho neprekrikoval, s nikým sa nehádal, ale ku všetkým vedel nájsť milé a láskavé slovo. Svoj život tu na zemi zavŕšil tichou a pokojnou smrťou. Od tej doby kráča svetom zástup ľudí, ktorý sa naučil tichosti. Idú za Ježišom, nesú svoj kríž nasledujúc svojho Učiteľa. Lebo čo zostalo po kráľoch, vladároch, mocných tohto sveta? Zanikol ich hlas, ich meno, ich vzor. Ale tí, čo prosili a prosia: Ježišu tichý a pokorný srdcom, sprav srdce naše podľa srdca svojho, idú ďalej a vládnu zemou. Šíria Ježišovo evanjelium nie silou hlasu, krikom, ale tichým, skrytým životom, v ktorom pôsobí milosť Božia.
      Nejedná sa tu však len o vonkajšie ticho. Tichý musí byť človek najskôr vo svojom vnútri, aby sa ovládal aj navonok. Avšak každé ticho je závislé na Bohu. Iba ten, kto prijíma       Boha, prijíma jeho pokoj, jeho blažené ticho. On je jediným zdrojom tichosti.
Pozrime sa na Svätú rodinu. Aké blažené ticho tam vládlo! Vládne toto ticho aj v našich rodinách? Starší ľudia vyhľadávajú chvíle ticha a odpočinku pre svoju únavu, nevľúdnosť. Mladší ho hľadajú až vtedy, keď sú dokonale unavení, keď už nervovo nemôžu zniesť krik tohoto sveta. Nahliadnime sami do seba a priznajme si, ako málo vyhľadávame chvíle ticha, chvíle samoty. Prečo je tomu tak? Lebo tu sa stretávame s Bohom, tu sa začíname modliť, tu začíname poznávať sami seba. Vždy sa niečo nájde, čo nám prekazí to vnútorné ticho. Vždy nám niečo alebo niekto stojí v ceste k Bohu. Preto radšej trpíme hluk sveta. Keby nebolo v ľudských dušiach a vo svete chvíľ ticha a pokoja, nenašli by sme v dejinách obdivuhodné diela sochárov, hudobníkov, básnikov a spisovateľov, vynálezcov a mnoho iných krás. Práve v tomto tichu človek nachádza svoje šťastie, poznáva tvár Božiu a v nej poznáva odlesk lásky Božej. To sú tie najvzácnejšie chvíle ľudského života na zemi.
      Svet sa namiesto pokoja a ticha uchyľuje k hrmotu vynálezcov, k rinčaniu zbraní. Na zničenie zeme stačí 15 000 vodíkových bômb. Ale na svete je ich vyrobených oveľa viac. Toto všetko nás vzdiaľuje od Boha, a tak strácame pokoj a ticho svojej duše a celého sveta, a to len preto, že niektorí sa dobrovoľne zriekajú pokoja a tichosti Kristovej a nestačíme im stavať sanatória, ústavy a nemocnice, kde sa zotavujú a liečia tí, ktorí ochoreli z vresku tohoto sveta.
      Máme skúsenosti, ako liečivo a blažene pôsobí ticho na človeka, najmä na jeho dušu. Hodnoverné svedectvo by nám vedeli priložiť aj svätí. Pre nich to boli chvíle spojenia s Bohom, chvíle Božej prítomnosti, kedy sa mohli započúvať do Božieho hlasu. Avšak Boh nehovorí len ku svätým. Hovorí i ku každému jednému z nás. Len si musíme nájsť čas, musíme si nájsť samotu a ticho, aby sme sa vedeli započúvať do jeho slova. Mnohí to už dokázali.
      Skúsme to aj my spolu, alebo aspoň podobne ako anglický vládca Jim v Afrike. Jeho príbeh opisuje jeden z malých bratov Karola Foucaulda v knihe Chvíle prežité v Afrike. Spomína tu vyučovanie katechizmu, pri ktorom opisuje aj skutočný príbeh s angličanom Jimom.
      Do nádherne vybudovaných víl belochov v Afrike roznášajú poštu domorodí obyvatelia. Pri tejto zodpovednej úlohe poštára pomáhal svojmu otcovi aj malý, sotva dvanásťročný Tom. Pred obedom už mali byť poroznášané všetky noviny, a preto sa ponáhľal do školy, aby to stihol. Pri piatom dome ho zachvátili veľké bolesti žalúdka.
      Zastrčil noviny do schránky, ale dostal akúsi odvahu vstúpiť do domu a poprosiť o vodu. Otvoril dvere domu, vstúpil do chodby a odtiaľ do kuchyne. Nestretol nikoho. Jeho šikovné prsty zvrtli kohútik a pohár sa naplnil vodou. Vypil ho na dúšok a pocítil úľavu. Ale tu zrazu sa po chodbe blížili mocné a dunivé kroky. Blížil sa biely Jim. Chlapec Tom si už predstavoval, ako bude lízať prach zeme, ale potom, že vezme kameň a hodí do tohto namysleného belocha. Predstavoval si, ako sa bude vyhovárať, čo urobil bielemu angličanovi. Tým sa jeho predstavy skončili. Už mal na pleci silnú ruku, ktorá ho pootočila a jednou ranou po hlave zvalila k zemi. Takto pokorený Tom však mení svoje zmýšľanie. Bojazlivo sa díva na belocha a trasľavým hlasom zvolá:
-      Ďakujem vám, že môžem u vás ležať na zemi. Veď celú zem Kristus pokropil a posvätil svojou krvou. Nehnevám sa na vás. Mám strašné bolesti, a preto som sa odvážil vojsť sem. Dovoľte mi odísť.
      Vtedy sa Jim zahanbil a prišlo mu na um, že zem je skutočne svätá, lebo Ježiš bez slova vylial na ňu svoju krv. S ľútosťou zdvihol chlapca, podal mu ruku, usmial sa, pritiahol ho k sebe a vraví:
-      Sme priatelia. Keď prinesieš noviny, zastav sa vždy u mňa.
      Či by ste chceli, bratia a sestry, aby stretnutie toho bezmocného chlapca so silným a neľudským mužom skončilo ináč? Stačil okamih ticha na zemi a chlapec zmenil aj krutovládcu. Aj Kristus dostal zaucho, a nevrátil ho, nepomstil sa. Ak by ste aj vy ho radšej videli v úlohe odplatiteľa za zlo, musel by nás trestať všetkých.
      Keď prídu v živote ťažké chvíle, keď sa kríž bude zdať neznesiteľný, vtedy si pomyslíme na túto facku a po nej na tento okamih ticha. Hľadajme aj my to sväté ticho, v ktorom k nám prichádza Kristus so svojou láskou, aby nás posilnil a znova pripomenul, že iba takto môžeme získať dedičstvo v kráľovstve svojho Otca.
      Amen.

12.06.2003 | Čítanosť(3705)
Mt 5, 43-48
12.06.2003 | Čítanosť(3517)
Mt 5, 33-42
12.06.2003 | Čítanosť(3409)
Mt 5, 13-20


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet