19.apríl 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „V miere, v akej vyrastie naša sebakritika, zveľadí sa v nás láska, pochopenie a úcta voči iným.”

~Pavol Strauss~

28.10.2005 - Miron
čítanosť789 reakcie0
(Share 215 0)


Téma: 24. nedeľa po ZSD / Lk 8, 40-56

Homília

AI      Život nie je prechádzka ružovým sadom. Určite odsúhlasíte túto často používanú múdrosť. Každý z nás totiž prežil v živote nejakú ťažkú situáciu... a možno, že nie jednu. Keď som rozprával s jednou staršou ženou, ktorá prechádzala práve takýmto ťažkým obdobím svojho života, zaujali ma tieto jej slová: „Najťažšie na tom všetkom bolo, že sa nenašiel nik, kto by ma potešil, povzbudil...“
KE      Dnešné evanjelium nám však dáva nádej, že ani v tej najťažšej chvíli života nie sme sami. Náš Spasiteľ nám v takú chvíľu adresuje tie isté slova ako Jairusovi: „Neboj sa, len ver!“ (Lk 8, 50).
DI      Jairus bol skutočne vo veľmi ťažkej životnej situácií. Jeho dcérka vážne ochorela. Bola na pokraji smrti. Jairus zaiste využil všetky možnosti medicíny, ktoré boli dostupné v tej doby. Ale nič nepomohlo. Určite si viete predstaviť, ako sa cítil tento úbohý otec.
      A práve vtedy sa rozšírila správa, že loďou prichádza Ježiš. Jairus, hoci ako predstavený synagógy riskoval svoje postavenie, rozbehol do prístavu. Ježiš bol jeho poslednou nádejou. Ľudia zaiste uhádli Jairusovo uvažovanie a bežali s ním. Ježiša na brehu čakal zástup vzrušených ľudí. Jairus padol k jeho nohám a prosil ho, aby uzdravil jeho dcérku. Ježiš hneď išiel s ním.
      Cesta však nebola bez prekážok. Kristus naraz zastal a pýtal sa, kto sa ho to dotkol. Jairus musel byť dosť zmätený. Veď zástup ľudí sa tisol na Ježiša. Čo to má znamenať? Tu sa prihlásila jedna žena, ktorá svedčila, že bola uzdravená vo chvíli, keď sa potajomky dotkla Ježišovho odevu. A Ježiš s ňou rozpráva. Jairus musel byť vo veľmi zvláštnom rozpoložení, keď mu práve v tú chvíľu oznámili, že jeho dcérka zomrela. Iste si v duchu hovoril: „Keby nie tohto zdržania...“ Bol azda v tej najťažšej a najsmutnejšej chvíli svojho života. No Ježiš ho povzbudzuje: „Neboj sa, len ver!“ (Lk 8, 50) A Jairus uveril. Doviedol Ježiša do svojho domu a stal sa svedkom zázraku vzkriesenia. Ježišovo povzbudenie v ňom akoby zmobilizovalo všetky sily.
PAR      Naša doba potrebuje nie jedno takéto povzbudenie. Neraz stretávame ľudí, ktorí sú zlomení chorobou, životnými okolnosťami, či zlými medziľudskými vzťahmi. Prianím nášho Spasiteľa je, aby sme týchto ľudí povzbudili jeho slovom: „Neboj sa, len ver!“
      Tieto slová už mnohých oslobodili z pút beznádeje. Mohol by som porozprávať veľa prípadov, kedy slovo povzbudenia – úplne jednoduché – pomohlo mnohým vrátiť sa naspäť k Bohu. No mohol by som aj porozprávať veľa príkladov, kedy zlé slovo vrátilo týchto povzbudených späť do predošlého stavu.
      Každé povzbudenie je začiatkom zázraku zrodu novej nádeje, nového vnímania veci a otvorenia novej perspektívy, ktorá často prináša aj riešenie. Povzbudiť niekoho znamená zanechať v jeho duši akýsi jasný znak, z ktorého bude čerpať azda aj celý život.
      Stačí len nepatrné povzbudenie.
MY      Klavirista, Andor Foldes, keď oslavoval svoje sedemdesiate druhé narodeniny, spomenul dva veľké okamihy vo svojom živote, ktoré poznačili celý jeho život.
      Tým prvým bolo povzbudenie od otca. Keď ako sedemročný pomáhal otcovi pri práci v záhrade. Keď skončili, otec ho pobozkal a poďakoval sa za pomoc. A hoci od vtedy uplynulo viac než šesťdesiat rokov, Foldes si na to spomína ako keby to bolo včera.
      Druhý okamih bol tiež spojený s bozkom. Keď mal šestnásť rokov, bol už veľmi dobrým klaviristom. Žil v Budapešti. Jedného dňa prišiel do mesta najuznávanejší klavirista tej doby – Emil von Sauer. Bol známy nielen svojou virtuóznou hrou, ale aj tým, že je posledným zo žijúcich žiakov Franza Liszta.
      Sauer chcel, aby mu Foldes niečo zahral. Foldes zahral majstrovi najťažšie skladby Bacha, Beethovena a Schumanna. Keď skončil, Sauer prišiel k nemu a pobozkal ho na čelo.
      „Môj syn,“ povedal, „keď som bol v tvojom veku, stal som sa žiakom Liszta. Po prvej hodine, ktorú som mal u neho, rovnako ma pobozkal a povedal: Opatruj tento bozk – je od Beethovena. Dal mi ho, keď ma počul hrať. – Čakal som roky, aby som toto vzácne dedičstvo mohol niekomu odovzdať. Teraz cítim, že patrí tebe.“
      Tieto dva bozky mali pre Foldesa veľmi veľký význam. Dá sa povedať, že výrazne ovplyvnili celý jeho život.
      Kedy sme my naposledy niekoho povzbudili?
ADE      Nedovoľme však, aby nás táto výzva dlho zdržala v spomínaní na veci z minulosti. Dovoľme jej radšej, aby nás urobila pohotovými povzbudiť tých, ktorí to práve potrebujú.

12.06.2003 | Čítanosť(3184)
Lk 8, 26-39
12.06.2003 | Čítanosť(3092)
Lk 8, 16-21
12.06.2003 | Čítanosť(2497)
Lk 8, 40-56


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet