18.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    Ten, kto to premiestnil horu, začal svoju prácu tak, že zodvihol malé kamienky.

~čínske príslovie ~

03.10.2005 - Prof. ICDr. Cyril Vasiľ SJ
čítanosť1679 reakcie0
(Share 420 0)


Téma: Primície o. Karola Knapa / Zdoba 24.09.2005

Homília

AI -       Keby sme sa opýtali odborníkov na marketing, na odbor elektroniky, ktoré je dnes najprogresívnejšie a najperspektívnejšie sa rozvíjajúce odvetvie techniky, jednoznačne by odpovedali, že je to prenos informácií a predovšetkým vizuálny prenos informácií. Skúsme si len spomenúť ako sme my, čo sme tu prítomní, zažili rozmach tejto techniky. Najstarší z nás si pamätajú ešte na časy, keď bol veľkým vynálezom film - bol ale nemý. Potom prišiel do kina zvuk, a čoskoro aj farba. Naše staré amatérske kamery super-8 nahradili videokamery, najprv veľké a neforemné s veľkými kazetami, potom s menšími, dnes už len s pamäťovou kartou, alebo priamo CD-kom. Telefóny sú už nemoderné pokiaľ neposielajú minimálne SMS-ky, či obrázky, ale čoraz samozrejmejší je videotelefón.
      V päťdesiatych rokoch sa objavila televízia - epochálny vynález, ktorý zmenil dejiny ľudstva. Najprv to bola veľká skriňa s malou snežiacou, čiernobielou obrazovkou, neskôr sa obraz zväčšoval, zlepšoval, pribúdalo programov, kanálov, pribúdali priame prenosy, špeciálne efekty a možnosti manipulácie obrazu, (ale i diváka), vysielací čas sa stal nepretržitým. Celé ľudstvo sa stretáva pri televízore - videli sme astronautov prechádzať sa po mesiaci, videli sme víťazný gól tých, či oných majstrovstiev sveta, videli sme padať Berlínsky múr, videli sme v priamom prenose vojnu v Perzskom zálive, videli sme zrútenie sa Dvojičiek v New Yorku, videli sme... Videli sme Mojsejovcov i Superstar, videli sme Manuelu, Esmeraldu, Jednoducho Máriu, videli sme... a neprestávame sa pozerať.
      Žijeme vo vizuálnej dobe, v ktorej sa celý svet nachádza v našej obývačke, rovnako ako vo vile multimilionára či v chatrči afrického pastiera kráv. Celý svet je neustále zaplavovaný novými a novými obrazovými vnemami.
      Pozeráme sa pozorne na veci, ktoré nemajú žiaden zmysel, a pozeráme sa nepozorne na veci, ktoré sú mimoriadne dôležité, pozeráme sa na hlúposti o ktorých si myslíme, že sú dôležité, na mnohé veci sa pozeráme a myslíme si, že niečom rozumieme, pretože sme to videli. Je toho veľa, sme z toho neraz dopletení, ale tá blikajúca skrinka má úžasnú príťažlivú moc. Zdá sa, že dnes existuje len to, čo je v televízii, čo je možné vidieť, zaznamenať, zrakovo postihnúť.
      Tento úvod nechce byť kritikou, či moralizovaním - je len skonštatovaním, že človek sa nemení. Človek vždy ľahšie veril tomu čo vidí - aj keď tomu nerozumie, aj keď to celkom nechápe, ale keď niečo vidí - tak ho to zasiahne do hĺbky.

KE -       Ľudská logika nebola iná ani v Kristových časoch. V dnešnom evanjeliu Kristus oznamuje ochrnutému najdôležitejšiu vec v jeho živote - „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy!“ a všetci mudrlanti okolo hovoria
      - „Čo si to dovoľuje, čo si to vymýšľa, čo to tára, veď to sa nedá dokázať!?“.
A tak sa Kristus rozhodne presvedčiť ich viditeľne:
      “Aby ste vedeli, že syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy - povedal ochrnutému:
      Hovorím ti: Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov!“

Až vtedy, keď videli ako ochrnutý pred ich očami vstal, vzal si lôžko a velebiac Boha odišiel domov,
      až vtedy sa ich zmocnil úžas,
            až vtedy velebili Boha,
                  až vtedy boli naplnení bázňou
                        a hovorili si: „Dnes sme videli obdivuhodné veci!“

DI - Boh pozná človeka, svoje stvorenie, a vie ako veľmi je tento závislý na svojom zážitku spojenom s videním niečoho. Od prvých strán Písma v knihe Genezis čítame,
- Eva „videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý,
       nuž vzala z jeho ovocia a jedla...“ (Gn 3,6)
až po poslednú knihu Zjavenia sv. Jána, ktorá začína slovami
      - „Čo vidíš, napíš do knihy...“ (Zj 1,11)       a končí slovami
      - „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli...“ (Zj 21,1).

Celým Písmom sa tiahne skúsenosť toho, čo človek „videl“ z Božích diel. Rovnako aj za čias Kristovho účinkovania,
      - hoci Kristus sa sám sa sústreďoval na učenie, teda na ohlásené slovo, - ľudia chceli vidieť.
- Mudrci prišli k jasličkám, lebo „videli jeho hviezdu na východe a prišli sa mu pokloniť“ (Mt 2,2),
- pastieri si povedali :“Poďme do Betleheme a pozrime, čo sa to stalo“
      a „Keď ich videli vyrozprávali čo im bolo povedané o tomto dieťati“ (Lk 2,15-16),
- Simeon sa potešil pri stretnutí s Kristom povedal:
„Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči videli tvoju spásu…“ (Lk 2,29),
- Ján Krstiteľ, keď chcel presvedčiť svojich žiakov, aby odteraz nasledovali Ježiša, hovorí:
       „videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom“, (Jn 1, 32),
- Keď Kristus začal verejne účinkovať aj on sám povedal:
„Blahoslavené oči, ktoré vidia čo vidíte vy. Mnohí proroci a králi chceli vidieť čo vidíte vy, ale nevideli“ (Lk 10,23-24),

      Aj Ježišovým súčasníkom nestačilo len počuť jeho slová - chceli ho aj osobne stretnúť:
- Zachej „zatúžil vidieť Ježiša, ... bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel (Lk 19, 3),
- Gréci, si vybavovali cez apoštola Filipa: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša“ (Jn 12, 21),
      zatiaľ čo zákonníci a farizeji naň nestále dobiedzali:
- „Učiteľ, chceme vidieť nejaké znamenie od teba“ (Mt 12,33),

Kristus sa nebráni týmto ľudským požiadavkám po materiálno-vizuálnej skúsenosti, neodsudzuje ich,
spája však videnie s vierou,
- „kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale toho ktorý ma poslal.
      A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal“ (Jn 12,45),
ba aj po svojom zmŕtvychvstaní upokojuje svojich apoštolov:
      - „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa!
      Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám ... ukázal im ruky a nohy, ...
      a keď stále tomu nemohli uveriť a len sa divili ... vzal si a jedol pred nimi“ (Lk 24,39-43).

- Tomášovi, ktorý sa však zdráhal uveriť svedectvu ostatných apoštolov a hovoril:
      “Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch
      a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“
- vzkriesený Kristus najprv ponúka materiálnu skúsenosť:
      “Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku!“ (Jn 20,27),
            potom však vyhlasuje:
      “Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (Jn 20,29).

Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili ...

      Ježiš Kristus však od nás nevyžaduje abstraktnú, filozofické vieru - vyžaduje vieru živú, ktorú chce posilniť aj svojou osobnou prítomnosťou prostredníctvom viditeľných, hmatateľných, overiteľných vonkajších znakov.

      Tieto znaky nazývame sviatosťami, tajomstvami.

      Pripomeňme si ich katechizmovú definíciu:
      “Sviatosti sú účinné znaky milosti, ustanovené Kristom a zverené Cirkvi, ktorými sa nám udeľuje Boží život. Viditeľné obrady, ktorými sa sviatosti slávia, naznačujú a spôsobujú milosti, ktoré sú vlastné každej sviatosti. Sviatosti prinášajú ovocie v tých, ktorý ich prijímajú s potrebnými dispozíciami.“ (KKC 1131)
      Čo znamenajú slová - „účinné znaky“? Znaky väčšinou oznamujú nejakú skutočnosť, upozorňujú na ňu, sú jej vonkajším vyjadrením. O sviatostiach hovoríme, že sú to „účinné znaky“, teda také osobitné znaky, ktoré niečo nielen naznačujú, ale to súčasne aj uskutočňujú. Čo to znamená?
      Vysvetlíme si to na príklade.
      Keď pri krste voda obmýva hlavu, či celé telo krstenca, to nie je len symbolické očistenie, ale prostredníctvom tohto znaku sa skutočne zmýva z duše dedičný hriech, to nie je len symbolické prijatie za člena Cirkvi, ale je to skutočné zrodenie sa dieťaťa pre Božie kráľovstvo.
      Samozrejme, že k obsiahnutiu milostí, ktoré sviatosti prinášajú do duše, k pochopeniu a prežitiu týchto vonkajších znakov je nutne potrebná aj viera - viera osobná v spojení s vierou Cirkvi. Ale sviatostný, vonkajší znak je tu ustanovený na to, aby túto vieru uľahčil, aby sa stal jej vonkajším výrazom, jej prostriedkom. Preto môžeme povedať, že sviatosti vieru vyjadrujú a súčasne aj posilňujú.

      Okrem sviatosti krstu, ktorý môže v zásade, v prípade potreby, udeliť každý človek, Kristus vo svojej Cirkvi ustanovil, aby ostatné sviatostné znaky, ostatné posvätné tajomstvá, boli vykonávané osobitne na to ustanovenou osobou, ktorá svojou existenciou má zasa byť znakom a garantom Kristovej prítomnosti.

      Touto osobou je kňaz.

      Pripomeňme si tu niektoré základné vedomosti o tom, čo je to kňazstvo, kto je to vlastne kňaz.
Jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi (1 Tim 2, 5), jediný „Veľkňaz... ktorý jedinou obetou navždy zdokonalil tých ktorých posväcuje“ (Heb 10,14) je samozrejme Ježiš Kristus.
      Kristus vlastne z celej Cirkvi, zo všetkých pokrstených, urobil „kráľovstvo kňazov“ (Zj 1,6), pretože všetci pokrstení majú účasť na kňazskom poslaní Krista, všetci sme krstom a myropomazaním posvätení na sväté kňazstvo (LG 10), všetci sme pozývaní k rozvíjaniu krstnej milosti, viery, nádeje a lásky a k životu podľa Ducha.
      Celé kresťanské spoločenstvo na tejto ceste potrebuje však aj osobitnú Kristovu pomoc. A preto, na službu celému Božiemu ľudu, ustanovil Kristus osobitný prostriedok, osobitnú sviatosť, posvätné tajomstvo služobného, hierarchického kňazstva.
      Kristova vykupiteľská obeta sa uskutočnila raz a navždy - Kristus však chcel, aby sa neustále sprítomňovala a preto ustanovil Eucharistiu slovami - „Toto je moje telo, ... toto je moja krv“ a preto ustanovil aj kňazstvo, keď povedal: „Toto robte na moju pamiatku“.
       Tak ako jediná Kristova obeta sa sprítomňuje v Eucharistii, tak aj jediné Kristovo kňazstvo sa osobitným spôsobom sprítomňuje prostredníctvom takzvaného služobného kňazstva.
      Kňaz je teda osoba, ktorá nielen že účinkuje v Kristovom mene, ale účinkuje in persona Christi - v osobe Krista. Osobu Ježiša Krista v dnešnom svete zastupuje, predstavuje kňaz, muž, ktorý vďaka kňazskej vysviacke má moc konať mocou a v osobe samého Krista.

      Samozrejme, že táto Kristova prítomnosť vo vysvätenom služobníkovi sa nemá chápať tak, ako keby tento človek bol uchránený od ľudských slabostí, od ducha panovačnosti, od omylov, ba aj od hriechu. Ľudský charakter kňaza môže byť na osoh, alebo aj na škodu apoštolskej plodnosti Cirkvi, jej vierohodnosti a presvedčivosti pri ohlasovaní evanjelia.
      Avšak sila Svätého Ducha ručí za sviatostné skutky svojho služobníka - teda ani hriech, nehodnosť, hlúposť, panovačnosť, priemernosť kňaza nemôže prekážať ovociu milosti udeľovanej v ním vysluhovaných sviatostiach.
      Služobné kňazstvo, je teda Kristom ustanovený viditeľný znak, naznačujúci a uskutočňujúci Kristovu prítomnosť uprostred svojho ľudu, a garantujúci účinnú sviatostnú silu ostatných znakov, sviatostí Nového Zákona.
      Služobné kňazstvo však nemá za úlohu len zastupovať Krista pred zhromaždením veriacich, ale aj v opačnom smere. Kňaz koná v mene celej Cirkvi, reprezentuje ju, predovšetkým keď prináša Eucharistickú obetu.

PAR -       Ale dosť bolo teórie. Predpokladám, že toto moje krátke zopakovanie učenia Cirkvi o kňazstve možno ani nebolo potrebné. Veď sú to veci, ktoré všetci veľmi dobre vieme. Možno ich nevieme tak učene povedať, ale chápeme ich podstatu.
      Veď keby sme ich nechápali, prečo by sme sa tu boli dnes zišli!? Prečo by sme tu dnes boli v takejto slávnostnej nálade a v tak hojnom počte? Dnes, v obyčajnú sobotu 24. septembra 2005. Čo osobitného sa stalo v našej obci?
      Keby sme na to pozerali povrchne a bez pohľadu viery, tak by sme mohli povedať - Jeden z miestnych mládencov, pardon, vlastne mladoženáčov, akýsi Karol Knap, skončil vysokú školu. - No a čo!? Kvôli tomu toľko ceremónií!? Veď dnes to nie je žiadna zvláštnosť. Dnes bude treba magisterský titul aj na prácu kvalifikovaného zametača a smetiara, resp. ekologického pracovníka, ako sa dnes niekde odborne volá. Dalo by sa povedať - „Veľa šťastia!“, a nech to ide osláviť s rodinou a spolužiakmi, to je jeho vec. Ale Karol Knap skončil predsa vysokú školu už pred pár mesiacmi a nebola okolo toho žiadna veľká sláva, či pozornosť. Ani nevieme či mal veľmi dobré známky, alebo nie (Myslím si, že mal).
      My tu však dnes nie sme preto, že Karol skončil nejakú vysokú školu, ale preto, že Karol Knap sa stal kňazom!
      Pred niečo viac ako pred týždňom ho slávnostne predstavili biskupovi, ktorý ho pozdravil bozkom pokoja. Potom Karol, sprevádzaný svojim terajším, i minulým duchovným otcom a - v zastúpení - aj predminulým zdobenským farárom, trikrát obradne pobozkal rohy oltára, na evanjelium zložil prísahu viery a poslušnosti a potom si s tlčúcim srdcom a s nesmierne vážnou a sústredenou tvárou kľakol pred oltár v košickej katedrále, ruky prekrížené v znamení kríža položil na oltár, oprel o ne hlavu, tak ako si Ján opieral hlavu o Kristovu hruď pri poslednej večeri. Potom na túto jeho sklonenú hlavu položil svoj omofor a svoje ruky biskup Milan. Tento biskup Milan je tu dôležitým prvkom, lebo pred dvanástimi rokmi, iní biskupi položili takto ruky na neho, a na týchto jeho svätiteľov zasa pred rokmi iní biskupi, v nepretržitom, históriou cirkvi garantovanom rade, ktorý siaha až k apoštolom a teda ku Kristovi.
Cez toto vloženie rúk, siahajúce až k apoštolom prechádza Kristova milosť a kňazská moc.
      Potom Karol počul slová:
      Božestvennaja blahodať, jaže vsehdá nemočšnyja isciľajuščaja i nedostójnyja ispolňájučšaja, postavľájet blahohovíjnaho diákona Karola vo presvíterstvo, pomolímsja ubó o ném da príjdet náň blahodáť svjatáho Dúcha -       Božia milosť, ktorá vždy lieči slabých e napĺňa nehodných, ustanovuje dôstojného diakona Karola na kňaza, pomodlime sa za neho, aby naň zostúpila milosť Svätého Ducha.
      V tej chvíli, prostredníctvom takto vyslúženého sviatostného znaku kňazstva sa on sám stal trvalým, viditeľným znakom Kristovej prítomnosti medzi ľuďmi.
      Potom Karola obliekli do kňazského rúcha a všetok Boži ľud zhromaždený v chráme, na znak radosti a súhlasu spieval starobylý grécky pozdrav -“Axios!“ - „je toho hodný!“

      Čoho sa to Karol stal vlastne hodný?
      Stal sa hodný, byť znakom Kristovej dôvery v slabého človeka - Kristus sa zveruje jeho rukám, cez jeho ruky sa chce odovzdávať ako pokrm všetkým putujúcim na tejto zemi, Kristus sa zveruje jeho ústam, cez jeho slová chce ohlasovať pravdu o človeku i Zjavenie Božie, cez jeho ústa chce povzbudzovať zarmútených, oznamovať odpustenie kajúcim márnotratným synom, na jeho slová chce opäť a opäť prichádzať medzi nás vo sviatostných znakoch, vo svojich posvätných tajomstvách.
      Od tejto chvíle bude Karol už naveky nerozlučne spojený s Kristom - a v ňom - to bude Kristus - čo bude chválený, poslúchaný, milovaný, ale aj vysmievaný, opovrhovaný, nenávidený.
      Navonok sa na Karolovi nič nezmenilo, ani najcitliveší objektív kamery, či fotoaparátu, žiaden počítač, či elektrónkový mikroskop nemôže zachytiť žiadnu viditeľnú zmenu.
      Nič sa tu nedá vidieť.
      Ale my sme dnes tu zídení slávnostne a v hojnom počte, pretože veríme, pretože vieme, že sú aj veci, ktoré sa nedajú vidieť, ale ktoré nie sú o nič menej reálne ako tie viditeľné a merateľné.
      
MY -Sme tu teda dnes preto, aby sme s radosťou v srdci sprevádzali Karola, znovu ku stupňom oltára, keď teraz, na tomto oltári, v mene nás všetkých, v mene Cirkvi, v mene a v osobe Ježiša Krista, prináša nekrvavú obetu Eucharistie, ktorá je večným sprítomnením Kristovej krvavej obety na Golgote.
      Je to samozrejme ešte vždy ten istý Karol, ktorého sme poznali od detstva, od čias keď sa začal ako miništrant motať okolo zdobenského oltára, a to v tých dávno minulých časoch keď sa v Zdobe ešte medzi mládežou slovo „miništrant“ používalo ako hanebná a zosmiešňujúca prezývka.
      Je to ten istý Karol, o ktorom mi pred - no, pred viac ako pätnástimi rokmi - môj otec, keď si všimol ako ho Karol sleduje pri proskomídii a pri Bohoslužbe, povedal - „Cyrilko, ja si myslím, že z toho Karola by raz mohol byť veľmi dobrý kňaz“.
      Je to ten istý Karol, ktorý na futbalovom ihrisku si vedel veľmi dobre zastať svoje miesto v obrane i v útoku, ktorý vedel kedy prihrať, kedy urobiť kľučku a kedy tvrdo vystreliť.
      Je to stále ten istý Karol, ktorý sa v prvej lavici predmodlieval ruženec, nacvičoval pesničky so zdobenským zborom i slávnym seminárskym chórom Romana Sladkopevca, s ktorým potom hosťoval po Slovensku, Taliansku, Nemecku a neviem kde ešte.
      Je to stále ten istý Karol, a my sa tešíme spolu s ním z veľkých vecí, ktoré s ním urobil Pán.
      Je to stále ten istý Karol, a predsa ho odteraz - aspoň pri oficiálnom oslovovaní - budeme akosi automaticky volať „otec Karol“ - a to nie preto, že by si to vyžadoval, alebo, že by to bol len akýsi spoločensko-klerikálny zvyk, ale preto, že si v ňom chceme ctiť toho Otca, ktorý je pôvodcom všetkého otcovstva na nebi i na zemi a pretože vieme, že bol poverený, aby sa stal duchovným otcom tých, ktorí mu budú zverení.


ADE -       Keď z postele vstal ochrnutý človek, zbalil si svoj matrac a odišiel - všetci sa divili a hovorili si - „Dnes sme videli obdivuhodné veci.“ A čo sa vlastne stalo? Nič zvláštne, len sa dotyčnému obnovili tie telesno-mechanické funkcie, ktoré mal aj predtým, a ktoré dočasne stratil.
      Čo máme však povedať my, keď sme videli ako v zdobenskom chlapcovi a mládencovi Karolovi rokmi rástla túžba po úzkom osobnom spojení sa s Kristom, a keď sme videli ako pred deviatimi dňami, po vkladaní biskupových rúk vstal zo stupňov oltára, Karol ako muž, v ktorom sa táto jeho túžba stala novou, bytostnou skutočnosťou tak, že odteraz je už naveky úzko a bytostne spojený s Kristom.?!
      Áno, otec Karol je s Kristom spojený tak úzko a tak bytostne, že Kristus na jeho slovo príde na tento oltár v podobe chleba a vína, že Kristus cez myropomazanie ktoré on udelí zošle svojho Svätého Ducha, že Kristus cez jeho požehnanie bude nerozlučne spájať muža a ženu do tajomstva manželstva, že Kristus pri pomazaní chorých, ktoré bude vysluhovať posilní chorého a odpustí mu hriechy, že Kristus na jeho slovo zviaže i rozviaže na nebi to, čo on zviaže, či rozviaže na zemi a na slová jeho rozhrešenia odpustí kajúcnikovi všetky hriechy.

      Žiadna kamera, žiaden objektív, žiaden mikroskop, žiaden senzor nezachytí nič z toho, o čom som teraz hovoril.
A predsa aj dnes chcú ľudia vidieť Krista.
A Kristus sa aj dnes chce dať vidieť ľuďom. Ale robí to formou náročnou, nepriamou, ktorá na jednej strane vychádza v ústrety ľudskej potrebe „vidieť“, ale súčasne vyžaduje „vieru“ v to, čo nie je možné „vidieť“.

Saint-Exupéry vo svoje knižke Malý princ necháva zaznieť známu a krásnu vetu:
„To hlavné je očiam neviditeľné. Dobre vidíme iba srdcom.“
A preto, si myslím že keď sa nám zdá, že sme nič z Božích vecí vlastne nevideli,
tak za chvíľu, keď otec Karol vysloví slová „Hore srdcia“ a my odpovieme, „Máme ich u Pána“,
myslím si, že keď nie skôr, tak rozhodne vtedy sa aj nás bude môcť zmocniť úžas,
      budeme môcť velebiť Boha,
            budeme môcť byť naplnení bázňou
                  a spoločne budeme môcť povedať:
                         „Dnes sme videli obdivuhodné veci!“

Prof. ICDr. Cyril Vasiľ SJ


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet