18.október 2018

     MENU

Úvod
YouTube
Kontakt


Vyhľadávanie v archíve: fulltextové vyhľadávanie (aj v tele textu)


Vyhľadávanie v Svätom Písme:
     FACEBOOK

     NA ZAMYSLENIE

    „Ježišu, prichádzam k svätému prijímaniu, idem k tebe, aby si ma naučil, ako si mám ceniť pozemské veci, ako mám kvôli tebe všetko milovať a milovať ich iba natoľko, aby som nestratil nebo kvôli zemi! Ježišu, príď, príď k tomu, ktorého ty poznáš od vekov, ktorého si sa od večnosti rozhodol stvoriť, ktorého od vekov miluješ. Príď ku mne, aby som Ťa mohol naveky milovať. Amen.“

~Bl. Vasiľ Hopko, biskup~

21.05.2005 - Prof. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček PhD. CM.
čítanosť1216 reakcie0
(Share 515 0)


Téma: Niečo o adorácii / Adorácia / Jn 6, 1-15

Homília

      Pri spomienke na svoje prvé kaplánske miesto spomeniem si aj na staršieho muža, ktorého som často vídaval v kostole sedieť v lavici, pričom pozeral na bohostánok, prípadne sa ticho modlil. Neskoršie som sa dozvedel, že je to starý učiteľ, ktorý kedysi bol aj organistom, ale do penzie šiel ako pomocný robotník, keď ho za jeho náboženské presvedčenie vylúčil zo školstva jeho vlastný žiak. Pri jednom rozhovore som mu položil otázku, prečo ho tak často vidím pred bohostánkom. Jeho odpoveď bola jednoduchá, ale pritom veľmi poučná: - Spoznal som, že Pán Ježiš nám chce dať tak veľa, a nemôže, lebo my o to neprosíme, nežiadame a nepýtame si. -
      Ján evanjelista, ktorý bol pri rozmnožení piatich chlebov a dvoch rýb na púšti, o činnosti Pána Ježiša napísal tieto slová: „Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli“ (Jn 6,11).
      Táto veta vyjadruje lásku Pána Ježiša nielen voči zástupu na púšti, ale aj pre nás dnes a pre všetkých ľudí až do konca sveta. Pán Ježiš je Boh. Vieme, že nikdy nechcel nič robiť proti vôli svojho Otca. Všetko robí pre oslavu Otca. Aj teraz vzdáva vďaky svojmu Otcovi - zázrakom rozmnoženia chlebov a rýb. To, čo cíti srdcom voči svojmu Otcovi a nám, prejavuje aj navonok skutkami cez svoje ruky. Žehná chleby a ryby, a cez apoštolov rozdáva zástupu. On, nekonečný a všemohúci Boh, dáva toľko, koľko kto chce a praje si nasýtiť sa.
      Vieme, že náš Boh je stále ten istý. Hoci Pána Ježiša ako človeka nevidíme, pretože odišiel späť k Otcovi, je však medzi nami prítomný zvláštnym spôsobom. Práve chlieb, ktorý rozmnožil na púšti a sýtil ním zástup, stal sa pre nás viditeľným znakom jeho prítomnosti medzi nami.
      Posledná veta Matúšovho evanjelia sú slová Pána Ježiša, ktoré adresuje každému z nás: „...a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal, A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Tak sa plnia slová Pána Ježiša, keď pri Poslednej večeri ustanovil Sviatosť oltárnu-Eucharistiu: Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „ Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku „ (Lk 22, 19). Tak ustanovil Pán Ježiš Sviatosť oltárnu, kde pod spôsobom chleba chce byť až do skončenia sveta stále medzi nami prítomný. Je to úžasne cenný dar. Keď od niekoho dostaneme darček, dáme mu v našom byte čestné miesto a pohľad naň nám pripomenie darcu. Neraz sme už pocítili v takej chvíli priam fyzickú blízkosť človeka - darcu.
      Pán Ježiš sa nám daroval pod spôsobmi chleba a vína. Je len samozrejmé, že Cirkev Eucharistii prejavuje patričnú úctu. Cirkev nás učí a doporučuje, aby sme s týmto darom lásky - Eucharistiou zaobchádzali ako so skutočne prítomným Ježišom medzi nami. Keď vieme návštevu, priateľa, hosťa si uctiť a venovať im pozornosť a Čas, tým viac to platí o Eucharistii.
      So slovom adorácia sme sa už všetci stretli. Je to latinské slovo, ktoré znamená ako „klaňanie, najhlbšia úcta“. Adorovať teda znamená klaňať sa, vzdávať Bohu úctu. My sa skutočne klaniame len Bohu. Príkaz z Desatora - Ja som Pán, Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal, je pre nás záväzný a neodporuje klaňaniu sa Eucharistii. Klaňanie ako vonkajší prejav je vec vnútornej úcty. Príslovie hovorí: „Komu česť, tomu česť“. Keď vieme človeku, ktorý niečo znamená, prejaviť pozornosť podaním ruky, bozkom, úsmevom a podobne, tým viac prejavujeme úctu Kristovi vo Sviatosti oltárnej.
      V našich kostoloch večné svetlo oslovuje každého veriaceho človeka, aby si bol vedomý toho, že v priestore kostola je prítomný pod sviatostným znakom Kristus. Keď berieme ako samozrejmosť, že k prezidentovi štátu patrí aj čestná stráž, tak k úcte Kristovi Kráľovi patrí aj určité držanie tela a slušné správanie veriaceho človeka. Kostol je miestom dôstojného správania sa. Mnohí sa správajú v kostole všelijako; len nie ako v kostole. Už samotné prežehnanie pri vstupe do kostola má svoj význam. Priestor kostola je vhodným miestom aj na modlitbu. Tu má svoje opodstatnenie, aby sme Boha prosili, odprosovali, klaňali sa mu, ale tiež ďakovali. Prehodnoťme svoje správanie, držanie tela, obsah a náplň návštevy v kostole. Kedysi platilo, že každý mal nedeľné Šaty len do kostola.
      A dnes? V nejednom kostole sú už aj u nás zriadené služby, ktoré nepúšťajú nevhodne oblečených ľudí. Ako sa však rozhorčujú! Doma majú poriadok, prežúvajú sa, keď čakajú návštevu, primerane sa aj oblečú. Rodičia by mali deťom občas pripomenúť, ako sa správať v kostole a prečo. Keď deti nevidia dospelých dôstojne sa správať v kostole, tým viac si oni dovolia. Dnes, keď rozjímame o klaňaní sa Kristovi v Eucharistii, mali by sme si viac osvojiť Častú návštevu v kostole. Aj keď to často fyzicky nieje možné pre vzdialenosť, chorobu, Či iné ťažkosti, predsa je potrebné z Času na Čas sa zastaviť a pozdraviť aspoň z diaľky Pána Ježiša v Eucharistii. Keď prechádzame našimi slovenskými mestami a dedinami, hádam niet takého miesta, kde by nebolo vidieť vežu kostola. Pozdravme Krista v tomto jeho dome. Kostol je dom Boží.
      Už v Starom zákone sa stretávame s klaňaním sa Bohu. To, že prinášali Bohu obety, bolo klaňanie sa Bohu: Kain i Ábel, hoci rozdielnym spôsobom; Noe na korábe; Abrahám na hore Moria; Melchizedech ako kňaz pri prinášaní obety; Dávid sa klaňal Bohu tancom; bratia Makabejskí tým, že neprijímali bravčový pokrm...
      Svätý Ján v Apokalypse píše o novom Jeruzaleme, o Božom kráľovstve. Aj tam prichádzajú státisíce z každého kmeňa, rodu a národa a klaňajú sa Bohu.
      Boh vidí aj do nášho srdca. Nie je možné uspokojiť sa s padnutím na kolená, dlhým kľačaním a pritom mať v srdci hnev, nenávisť, byť násilníkom, grobianom, nespratníkom a podobne. Svätá omša je liturgia klaňania, a preto aj gesto so slovami - dajte si znak pokoja - a podanie ruky má svoje miesto a opodstatnenie. Cirkev nám doporučuje aj iné úkony klaňania sa Bohu. Sú to rôzne druhy adorácie.
      Farská poklona - to je biskupom pridelený deň a prípadne aj hodiny, keď sa na určitom mieste, farnosti, pred vystavenou Sviatosťou schádzajú ľudia, ktorí tam adorujú. Je to veľký zdroj milostí pre širokú duchovnú rodinu. Preto taká adorácia má mať svoj program.
      Poklony na prvý piatok - veľmi sa doručujú po Druhom vatikánskom koncile. Pán Ježiš, prítomný vo Sviatosti oltárnej, je prameňom a žriedlom hojných milostí.
      Rôzne nočné adorácie odprosujúce za hriechy, najmä na pútnych miestach alebo v čase, keď sa pácha viac hriechov, napríklad fašiangy...
      Adorácie - poďakovanie - na konci cirkevného či občianskeho roka, keď si uvedomujeme väčšiu potrebu ďakovať Bohu.
      Sú však aj adorácie výnimočné - môže ku nim vyzvať svojich veriacich farár, pripadne aj pápež, a to vtedy, keď si uvedomujeme nezávideniahodnú situáciu, keď sa spoločnosť rúti do hriechu a nešťastia. Takú adoráciu sme mali počas vojnového konfliktu Irak-Kuvajt.
      Cirkev má aj rehoľné rodiny, ktoré majú ako hlavnú náplň svojej činnosti večnú poklonu. To znamená, že jej členovia deň i noc, vždy v patričnom počte a na to určenom mieste vzdávajú hold Kristovi v Eucharistii. Na niektorých pútnych miestach sú aj kaplnky k poklone Kristovi v Eucharistii, napríklad Ríme v bazilike svätého Petra.
      Adorovať môžeme aj vtedy, keď si Krista odnášame z kostola po svätom prijímaní. Aj to nás zaväzuje, aby sme sa správali dôstojne a chránili si svoj poklad.
      Cirkev nám nechce viazať ťažké a neznesiteľné bremená, keď nám doporučuje tento vonkajší úkon. Práve naopak. Kto toto už vyskúšal, nepovie, že to bola strata času. Veď niekoľko minút prežitých s Ježišom pri návšteve kostola, ked1 okolo neho prechádzame a pozdravíme ho v bohostánku, dokáže dať človeku silnejší impulz ako čokoľvek iné, nech by sa akokoľvek ponáhľal i snažil. Vieme, že významné osobnosti si vedeli nájsť čas na dlhšie adorácie: Pasteur, vynálezca lieku proti besnote, Pian, Faradaj, Kepler, Newton, a tiež speváci, umelci, politici, spomeňme si Tomáša Morusa. V knihe Blčiaci oheň sme mohli Čítať slová tajomníka pápeža Pia X.:
      - Otče, cirkevní hodnostári sa pýtajú, čo robí pápež, keď nevydáva žiadnu encykliku... -
      To bolo niekoľko týždňov po zvolení benátskeho kardinála Sarta za pápeža. Vtedy povedal: - Povedzte, že pápež sa modlí! - A dnes máme tohto pápeža svätého.
      O Jánovi Pavlovi II. vieme, že hodiny prekľačí vo svojej kaplnke a modli sa. Nositeľka Nobelovej ceny, Matka Tereza z Kalkaty, denne viac hodín adoruje a uznávajú celý svet! Veľa robí, lebo veľa sa radí s Ježišom. Čas strávený pred bohostánkom je čas milostí...
      Áno, Boh nám chce dať viac, ale ho málo prosíme, skoro o nič nežiadame. Nemáme Čas na návštevu a pobudnúť s ním pred bohostánkom. Nevieme sa poďakovať. A pokiaľ sa tomu nenaučíme, dovtedy musíme viac trpieť, čo je len na našu škodu. Amen.

20.06.2003 | Čítanosť(3743)
Téma: Eucharistia / Jn 6, 51
25.06.2003 | Čítanosť(1135)
Téma: Adorácia / Modlitba
12.06.2003 | Čítanosť(9154)
Jn 6, 22-65
04.10.2003 | Čítanosť(3945)
Adorácia
12.06.2003 | Čítanosť(2676)
Jn 6, 1-15


© 2003 - 2015 Miron Keruľ - Kmec
Stránka je umiestnená na WebGlobe.
webdizajn
Computer and internet Computer and internet